Denník N

Občan je u politikov na poslednom mieste, strana má prednosť

Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay
Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay

Politici v záujme volebného boja často obetujú záujmy občanov a štátu.

Záujmy politických strán by nikdy nemali byť nadradené záujmom ľudí alebo krajiny. Slovenská realita je však opačná.

Rok 2014: marketingová zmena Ústavy

Pred prezidentskými voľbami sa SMER dohodol s KDH na zásadnej zmene Ústavy. Zmeny v súdnictve neboli až také sporné, ústavná definícia manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy áno. Svoje rozhodnutie politici obhajovali záujmom občanov a ochranou rodiny. Aká bola skutočnosť?

Ak by aj zmena definície manželstva bola v záujme väčšiny občanov, moderný a vyspelý štát nesmie nikdy obetovať práva jednotlivcov v prospech abstraktného celku. Hoci práva nemožno upierať žiadnemu človeku, je potrebné pripomínať, že inak orientovaných ľudí žije na Slovensku odhadom 220-tisíc, čo je pomerne veľká skupina občanov. Zmena Ústavy určite nebola v ich záujme.

Ani s tou ochranou rodiny to nevyzerá po takmer dvoch rokoch lepšie. Situácia existujúcich manželstiev a rodín sa totiž novelou Ústavy nezlepšila. Naopak, celková situácia sa zhoršila, pretože znížila počet ľudí, ktorí môžu vstúpiť do manželského zväzku. Formulka teda nepomohla súčasným manželským párom a mnohým potenciálnym navyše do budúcna zabránila vzniknúť.

Paradoxne, zo zmeny Ústavy nemali veľký osoh ani politici z KDH či SMERu. Prezidentom sa nestal Pavol Hrušovský a neúprimný príklon ku kresťanskej viere nepomohol do paláca ani Robertovi Ficovi. Novela Ústavy tak vlastne nebola v záujme nikoho. Kiežby politikárčenie takto dopadlo častejšie, možno by sa politici poučili.

Rok 2015: sociálne balíčky namiesto systémových zmien

Keďže z premiéra sa nestal prezident, bolo potrebné stanoviť si nový cieľ – Úrad vlády po tretie. Tomuto cieľu mali pomôcť aj takzvané sociálne balíčky. Dva z nich stihla Ficova vláda odfajkovať počas roka 2015.

Cieľom oboch balíčkov bolo zlepšiť životnú úroveň ľudí. Prijaté nástroje boli rôzne – zvýšenie materského, zavedenie minimálneho dôchodku, zníženie DPH na vybrané potraviny, rozšírenie kapacity škôlok, obnova priestorov nemocníc či pomoc pre okresy s vysokou mierou nezamestnanosti.

Väčšine týchto opatrení nie je čo zazlievať. Netreba ich kritizovať len preto, že ich presadila Ficova vláda. Pravdou však ostáva, že kroky smerujúce k zvýšeniu životnej úrovne by prijímala každá vláda bez ohľadu na farbu politického trička.

No popri nich by zodpovedná vláda zaviedla aj systémové zmeny v školstve či zdravotníctve. Strana SMER prijatím hneď dvoch sociálnych balíčkov počas jedného roka ukázala, že je pre ňu jednoduchšie robiť čiastkové opatrenia. Na veľké zmeny totiž vládnej strane chýba vízia, a čo je horšie, aj dostatok odborníkov.

V skutočnosti boli teda sociálne balíčky v záujme vládnej strany, aby po nej ostalo aspoň niečo. Je to len jej šikovnosť, že ich vedela pekne zabaliť a predať ako exkluzívny obsah, hoci  išlo o bežnú vládnu politiku.

Na záujmy štátu sa však už priveľmi nemyslelo. Dlhodobé dopady sociálnych balíčkov pre štátny rozpočet nie sú až také pozitívne. Nie je totiž možné prijímať len čiastkové opatrenia a nepodnikať systémové zmeny vo fungovaní štátu. Slovensko starne, mladí odchádzajú a peniaze raz jednoducho dôjdu. V budúcnosti nebude z čoho zvyšovať minimálnu mzdu.

Rok 2016: ignorovanie učiteľov a sestier – našej budúcnosti

Peniaze už medzičasom došli v školstve a zdravotníctve. V prvom sektore ich nikdy nebolo dosť, v druhom sa dlhodobo strácajú vo vreckách záujmových skupín. Situácia zašla tak ďaleko, že zdravotné sestry podali hromadné výpovede a učitelia vstúpili do štrajku.

Aká je reakcia vlády? Učitelia a sestry sú obviňovaní z politikárčenia a príslušnosti k opozícii. Ministri školstva a zdravotníctva sa nezastávajú svojich rezortných kolegov, vláda sa zbavuje zodpovednosti a riešenie odsúva za 5. marec. Teraz je pre ňu prioritou číslo jeden volebná kampaň.

Je pravda, že za pár týždňov sa nedá stihnúť to, čo mala vláda spraviť za štyri roky. Avšak nestiahnutie výpovedí stoviek sestier a zatvorenie stoviek škôl mení situáciu. Vláda by krízu mala riešiť, voľby-nevoľby.

Nejde tu pritom len o záujmy 87-tisíc učiteľov či 31-tisíc sestier, hoci aj tí ako občania majú svoje práva a požiadavky. Učitelia a sestry totiž bojujú za nás všetkých – za vzdelanie detí, ktoré raz budú riadiť túto krajinu, a za zdravie občanov, ktoré sa starnutím obyvateľstva bude už len zhoršovať.

Učitelia aj sestry bojujú za budúcnosť Slovenska, pretože im ide o lepší stav školstva a zdravotníctva. Je škoda, že tak nerobí vláda a mesiace ignoruje požiadavky protestujúcich. Zdravý rozum hovorí, že ak by situácia v školstve a zdravotníctve nebola až taká vážna, nik by sa predsa neuchyľoval k radikálnym krokom – štrajku a výpovediam.

Politikom chýba zodpovednosť voči občanom a krajine

Situácií, keď boli záujmy občanov  a štátu podradené záujmom politických strán, je oveľa viac. Za zmienku stojí problematické schvaľovanie Lisabonskej zmluvy a eurovalu či nabiehanie Rusku počas ukrajinskej krízy.

Čo majú všetky tieto príklady spoločné? Ukazujú, že politici sú v záujme volebného boja ochotní obetovať záujmy občanov a štátu.

Politici však nesmú byť pánmi, ktorí svojvoľne rozhodujú o osudoch ľudí. Krajinu sme im nezverili na to, aby viedli nekončiacu volebnú kampaň, ale aby štát odovzdali v lepšom stave, než ho prebrali. Politikom chýba zodpovednosť voči občanom a svojej krajine.

Ak politici konečne nezačnú stavať záujmy ľudí na prvé miesto, stratia aj poslednú štipku dôvery, ktorá im ostala. Preto im pripomínajme pravidlo: „najprv občan, potom štát – a až nakoniec strana“.

Teraz najčítanejšie