„V krajinách s rozvinutejšou civilizáciou a búrlivejším duchom verejnosť, navyknutá očakávať, že všetko za ňu urobí štát, alebo aspoň nerobiť sama pre seba nič bez toho, aby nepožiadala štát o dovolenie nielen urobiť niečo, ale dokonca aj ako to robiť, prirodzene robí zodpovedným za všetko zlo, ktoré na ňu dolieha, štát. Keď toto zlo prekoná hranice jej trpezlivosti, búri sa proti vláde a organizuje to, čo sa nazýva revolúciou. Potom sa niekto ďalší, či už s legitímnou mocou od ľudu, alebo bez nej, vyšvihne hore, dáva príkazy byrokracii a všetko ide prevažne tak ako predtým – byrokracia sa nemení a nikto nie je schopný nahradiť ju.“ John Stuart Mill v preklade Emila Višňovského, Kalligram, 2001.

John Stuart Mill vo svojej eseji „O slobode“ rieši problém slobody prejavu a myslenia. Podľa neho je slobodný prejav nevyhnutný pre hľadanie pravdy a rozvoj charakteru človeka. Mill uvádza koncept „trhoviska názorov,“ kde by všetky myšlienky, aj tie nesprávne, mali súťažiť bez obmedzení. Potlačené názory môžu tiež obsahovať prvky pravdy, ktoré sú dôležité pre spoločenský pokrok. Dokonca aj keď je názor všeobecne prijatý ako pravdivý, mal by byť podľa stále dôkladne diskutovaný; inak riskuje, že sa stane „mŕtvou dogmou“ namiesto živej pravdy. Naopak, aj názor, ktorý je všeobecne považovaný za neprínosný nesmie byť cenzurovaný, ak už zo žiadneho iného dôvodu, tak preto, aby pomohol demonštrovať omyly, ktoré mu dali vzniknúť.

Mill tiež rieši obmedzenia slobody prejavu a uvádza takzvaný „princíp škody.“ Podľa tohto princípu je jediné oprávnenie na obmedzenie slobody niekoho iného to, že by mohol spôsobiť priamu škodu iným. Mill jasne rozlišuje medzi škodou spôsobenou inému a challengovaním názorov iných. Zatiaľ čo intelektuálna výzva je nevyhnutnou súčasťou slobodného diskurzu a nemala by byť braná ako urážka, aj ak by útočila na konkrétne postoje svojho nositeľa, skutočná škoda – napríklad podnecovanie k násiliu, je hranicou, ktorá by nemala byť prekročená.

John Stuart Mill v rámci svojho „princípu škody“ tiež rozlišuje medzi súkromným a verejným životom, kde sa stáva určujúcim, do akej miery môže spoločnosť alebo štát zasahovať do individuálnych akcií. Správanie, vzťahujúce sa iba k súkromnému životu jednotlivca, by malo byť oslobodené od spoločenského alebo štátneho zásahu, pokiaľ neškodí iným. V tejto sfére má jednotlivec právo na úplnú suverenitu nad sebou, vrátane slobody robiť voľby, ktoré by iní mohli považovať za nerozumné alebo sebapoškodzujúce. V prípade verejného života, ktorý zahŕňa interakcie s inými, sa princíp škody J. S. Milla uplatňuje explicitnejšie. V tejto doméne sú individuálne akcie a správanie podmienené obmedzeniami, ak spôsobujú škodu iným. Mill jasne rozlišuje medzi tým, či sa niekomu stane škoda, alebo ujma a tým, či sa človek urazí lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.  Kľúčovým kritériom je pre neho, či akcia priamo škodí právam alebo blahu iného človeka. Úlohou spoločnosti a štátu je vytvoriť rámec zákonov a noriem, ktoré vyvažujú individuálne slobody, aby nespôsobovali škodu iným, čím sa podporuje osobná sloboda aj spoločenská harmónia. Nemožno tu hovoriť o skupinových slobodách, ani minoritných, ale vždy o slobodách jednotlivca.

John Stuart Mill silne zdôrazňuje dôležitosť individuality ako formy spoločenského pokroku. Individualita je nielen osobným luxusom, ale aj spoločenskou nevyhnutnosťou. Spoločnosť sa môže rozvíjať len vtedy, keď jej členovia majú slobodu rozvíjať svoje vlohy, robiť vlastné voľby a nasledovať svoje vlastné zámery. Rôznorodé skúsenosti a perspektívy vedú k novým nápadom, inováciám a riešeniam komplexných spoločenských problémov, čím nielen obohacujú jednotlivcov, ale aj prispievajú k kolektívnemu pokroku.

Mill tiež varuje pred „tyraniou väčšiny,“ kde spoločenské normy a názory väčšiny môžu potlačiť individuálny výraz a kreativitu. Podľa neho vedie prispôsobovanie sa spoločenským očakávaniam na úkor individuality k stagnujúcej spoločnosti bez pokroku. Ochrana individuálnych slobôd, vrátane slobody byť odlišný, nielen etickou nevyhnutnosťou, ale aj predpokladom pre akúkoľvek spoločnosť, ktorá má za cieľ skutočný pokrok. Týmto spôsobom Mill filozoficky spája individualitu priamo s širšími cieľmi spoločenského rozvoja a blaha ľudstva, pretože rozvoj sa nedá nalinkovať, naplánovať na päťročnice a vymáhať reguláciami.