Diagnóza F63.0, časť 4 – Kamaráti a rodičia, alfa a omega
Priateľstvo, večná a nesmrteľná téma románov, drám a filmov. Kamarát ťa podrží, povzbudí, poľutuje… Alebo ťa zákerne podrazí, či ty jeho? Aj najlepší kamoš je potenciálna sviňa, hlavne v našich, tipérskych kruhoch, kde každodenný boj o prežitie dosahuje intenzitu, ktorá by šokovala aj mistra Darwina. Áno, ak by Winnetou, červený gentleman bol gambler, určite by si Oldo Šetrný občas musel prečítať na oblohe jeho zúfalé dymové signály, že okamžite potrebuje od bieleho brata desaťtisíc bizóních koží, inak mu Forrester znásilní a oskalpuje Ribanu (odkaz pre mladšie generácie – googlite). Keď som končil s tipovaním, nielenže som nesmel v televízii sledovať športové prenosy, ale postupne som sa prestal stretávať s takmer všetkými gamblerskými priateľmi, lebo ma nenápadne ťahali späť do žumpy. Urobil som dve výnimky, a keďže som prežil, neľutujem. A ako prvé stretnutie s najlepším kamarátom vyzeralo v knihe?
Rozheganý autobus ma vezie do okresného mesta na druhé kolo matematickej olympiády. Som už siedmak a cítim sa ako reinkarnácia Herkulesa ‒ cez letné prázdniny sa mi podarilo o pár centimetrov vytiahnuť, takže si nenávidenú pozíciu najnižšieho chalana v triede konečne užíva iný, pomalšie rastúci nešťastník. No a naše Rakety na jeseň premiérovo vyhrali sídliskovú futbalovú ligu! Dievčatá z ulice po mne hádžu také pohľady, že červeniem aj pod nechtami.
Ukradomky poškuľujem po votrelcovi, čo sa rozvaľuje na vedľajšom sedadle. Neskúsim ho osloviť? Máme takmer totožné mená, až na jediné písmeno priezviska, to nemôže byť náhoda! Keď šofér vyvolával jeho nacionálie, automaticky som k nemu napochodoval – nie je to preklep? Nejde o mňa? Kdeže, tento nezodpovedný element je iba tretiak. A nie od nás, chodí do školy, z ktorej som kedysi s radosťou zdrhol.
Zrazu pri staručkej karose prudko zabrzdí elegantný, zjavne vykorisťovanými proletármi vyrobený zahraničný zázrak, opel. Z auta vyskočí Christianom Diorom vymódená anorektická blondína a za ruku vlečie malého chlapca. No, je síce o chlp menší, ale ramená sa mu rozťahujú do šírky ako zápasníkovi.
Modelka dotiahne potomka k autobusu. Učiteľke povie, nech dáva pozor, aby Dráčik na olympiáde zase nezaspal ako ráno. Veľmi sa ospravedlňuje, hoci ona za to nemôže. Všetci sa dusia od smiechu, zahanbený výrastok so sklopenými očami bez slova nastúpi a sadne si na najbližšie voľné miesto, ku mne.
Tak sme sa stretli, Hráčik a Dráčik, dvaja mušketieri, blíženci, nerozluční kamaráti. Budeme spolu drviť tenis, ochutnávať zakázané ovocie a starnúť ‒ zo mňa sa stane veľký Hráč, z kumpána vyrastie Dráč… blbosť, Drak, jasné! Prezývky mi zrejme pošepla veštica. Roky plynú, rozdiely pribudnú, no a tak to dopadne aj s názormi a povahami.
Zatiaľ len mlčky sedíme vedľa seba. Chalan sa asi cíti trápne, lebo s povzdychom zaloví v batohu a vytiahne moju najobľúbenejšiu sci-fi knihu. Stalker bratov Strugackovcov! Znamenie osudu! Zhlboka sa nadýchnem, prižmúrim oči a vrhnem sa priamo do najhlbšej vody.
‒ Mne ju kamarát požičal včera a neviem sa od nej odtrhnúť, ani sa mi nechcelo ísť na olympiádu. Keby som tak mohol ostať s knihou v posteli… Mama by ma zabila!
Mama by ma zabila… Ďalší, možno ešte väčší problém pri liečení závislosti. Priateľov môžeš vymeniť, nájsť si nových, lepších, ale s rodičmi to spraviť nejde! Nikdy som nepátral, aká je korelácia medzi kvalitou rodičovskej výchovy a rizikom vzniku závislosti u potomka, ale dobre viem, ako dokážu láskyplní a tolerantní predkovia uľahčiť synátorovi odvykačku. Nefunguje to univerzálne, niektorým jedincom by nepomohli ani tatko Buddha s matkou Terezou, ale ja osobne budem našim vďačný aj po smrti. Vždy som sa mal kam vrátiť, s kým sa porozprávať, u koho sa vyplakať, nechať si pofúkať rany, mohol som spomínať na nádherné okamihy detstva, nazbierať z tých čriepkov vnútornú silu… Mami, oci, ďakujem, veľmi! A ako to bolo s rodičmi hrdinov v knihe?
‒ Veď musí! Naši hovoria, že matematika je základ a treba v nej byť dobrý. Ale ja mám radšej šport, hlavne futbal! Oco tvrdí, že je pre dementov, takže robím aspoň karate, plávanie a gymnastiku. Teba som minule videl hrať na Šafárikovej za Rakety. Dal si krásny gól ľavačkou, spravili ste ich päť tri a získali Pohár.
‒ Áno, bol to pekný zápas, bomba sezóna. Kde bývaš?
Kľúčová otázka, uličné mužstvá majú prísne ohraničené teritóriá pre nábor záujemcov. Žiadny obchod s hráčmi či draft nováčikov, kde žiješ, za ten tím kopeš. Prestupy neexistujú, iba ak by sa rodičia presťahovali.
‒ Na Pionierskej, v dome. Na karate a gymnastiku chodím do školskej telocvične, kúsok od nás. Akurát včera som dostal žltý pás s oranžovými koncami, šieste kyu.
‒ Neskúsiš hrať za nás? Poviem o tebe Majovi, on je kapitán.
Vybaviť by sa to dalo. Pionierska je tichá ulička s pyšnými mrakodrapmi socialistických zbohatlíkov, nepatrí do štandardných sídliskových škatuliek a borec odtiaľ je k dispozícii hocikomu. Keďže som strelil v minulom ročníku ligy zopár víťazných gólov, môžem sa za Dráčika prihovoriť. Aká úžasná ponuka, obliekať si v ďalšej sezóne dres majstrovského tímu! Nový kamarát to pochopí, oči sa mu rozžiaria, no vzápätí pohasnú.
‒ Naši by mi to nedovolili. Nezapísali ma ani do futbalového krúžku, nieto ešte potĺkať sa s chuligánmi zo sídliska. Oco ma dal na tenis, lebo tenisti parádne zarábajú. Bavilo ma to, ale potom som raz meškal na tréning a vedúci mamine vynadal, tak ma odtiaľ stiahli. Raketu predali, babrák si ju nezaslúži.
Je mi ho ľúto. V kuse otec toto, mama hento, jedno musím, druhé nesmiem, ťažký život. Peniaze prehadzujú vidlami, veď bývajú vo veľkej vile v dobrej štvrti, ale čo z toho? Iba ma to utvrdí v presvedčení, že financie nehrajú v dráme Život človeka hlavnú rolu.
‒ Ak chceš, môžeš si niekedy zabúchať so mnou. Na parkovisku za samoškou na Gottwaldovej. Mám dve rakety, síce ruské, no dlabať na to.
‒ Jéj, super! Aj dnes večer, alebo zajtra poobede.
‒ Vysvetlím im, že sa idem hrať s bifľošom, ktorého som spoznal na matematickej olympiáde. Najprv prídeš k nám, budú sa ťa všeličo pýtať, ale nakoniec hádam zmäknú. Inak ja sa volám…
‒ Počul som, asi päťdesiatkrát. Mám rovnaké meno, len prvé písmeno priezviska nie je D ako dement, ale H ako hlupák.
Rozrehoceme sa ako postihnutí. Hoci som si už v škole a hlavne v sídliskovej partii zo desať kamarátov našiel, až teraz pochopím, čo znamená gýčová románová fráza spriaznená duša. Rozumeli by sme si aj bez slov. Tak sa zarozprávame, že si ani nevšimneme, kedy sme dorazili do pompézneho areálu prestížneho gymnázia, gladiátorskej arény žiackych matematických súbojov. Tu nás podľa kategórií rozdelia do tried. Mňa šupnú do elitnej ‒ siedmaci a ôsmaci, jeho do najnižšej ‒ tretiaci a štvrtáci. Zrejme ma naše čerstvé priateľstvo posilnilo. Určite, veď zaznamenám solídny výsledok, tretie miesto, osemdesiatpäť percent bodov. Slabý ročník.
