Predvolebný úvod do Slovenskej tragikomédie

V tomto článku nebudem predstavovať všetkých 24 kandidujúcich strán, vybral som totiž len tie najdôležitejšie, najrelevantnejšie a v určitých prípadoch, bohužiaľ, aj najpopulárnejšie. Vynechám tak strany ako Pirátska strana – Slovensko, ktorá sa snaží byť náhražkou jej českej sestry, no nemá ani dostatočný program, ani lode, ani pirátov a už vôbec nie podporu od slovenského zväzu námorníkov. Slovenské Hnutie Obrody, ktoré sa až chorobne označuje za pokračovateľa práce a odkazu národného buditeľa Ľudovíta Štúra, no jeho predseda otvorene uznáva vojnového zločinca a prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisa. Hviezdnu rotu bezvýznamných strán ukončuje Komunistická strana Slovenska, ku ktorej nemám povedať čo viac, ako to, že jej kandidátku z 10% tvoria podnikatelia a živnostníci.

Presuňme sa teda na to zaujímavejšie, na ten skutočný boj, na tých, ktorí môžu zamiešať kartami. Jednotlivé strany som rozdelil do dvoch kategórií. Tou prvou budú strany poslednej vlády, ktorá zhodou náhod, samozrejme, že nie ich vinou, padla. V druhej kategórií budú strany opozičné resp. strany, alebo osobnosti týchto strán, o ktorých si väčšina vyspelej Slovenskej populácie myslela, že sú už len politickými mŕtvolami, no prvá kategória im pomohla vstať z mŕtvych.

Bývalá vláda alebo traja králi a jedno ukrižovanie

Poslednú Slovenskú vládnu koalíciu tvorili štyri strany, resp. dve strany a dve hnutia, z ktorých sa tri subjekty budú uchádzať o hlasy voličov aj v predčasných voľbách. Stranu Za ľudí, ktorá bola stranou bývalého slovenského prezidenta Andreja Kisku, doviedla po jeho odstúpení nová predsedníčka Veronika Remišová postupnými krokmi do záhuby. Ešte tesne predtým ako sa spojila s Igorom Matovičom zostala jedinou členkou strany na jej kandidátnej listine, a tak sa zo strany Za ľudí stala strana Bez ľudí a oficiálne bola pochovaná. Ostali nám teda traja králi, ktorí sa z pádu vlády vinia navzájom. Ku každému z nich som si pripravil pár slov na vytvorenie obrazu o koho vlastne ide, a čo by pre Slovensko znamenal, takže nech sa páči vyberte si svojho bojovníka.

Slovenský Oppenheimer so svojimi sociálnymi atómovými bombami, ktoré ničia slovenskú ekonomiku a profesionálny a vyštudovaný bojovník proti mafií Igor Matovič. V posledných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky vyhralo hnutie OĽANO Igora Matoviča s 25 percentami hlasov. Prekvapilo to ľudí, komentátorov, novinárov, politických oponentov a aj samotných členov hnutia, a ešte väčšmi jeho predsedu. OĽANO totiž v posledných prieskumoch pred voľbami dosahovalo len ťažko 7 percent. Tento volebný výsledok tak potvrdil, že ľudia na Slovensku sa pri voľbách rozhodujú o tom koho budú voliť, až v momente keď vstúpia do volebnej miestnosti. Teoreticky by som mohol vyhrať aj ja. Stačilo by, aby som si založil hnutie s názvom Neobyčajní ľudia a Nepriatelia, predstavil program boja proti mafií, ktorej tu už má každý dosť, usporiadal pár demonštrácií pri slovenských a zahraničných sídlach korupčných politikov, pravidelne vykrikoval v parlamente a dal vyrobiť tričká Matovič postavil na nohy Fica. Mal by som 25 percent, vyhral voľby a po troch rokoch by mi padla vláda, lebo by som vlastne nevedel čo robím. Doteraz som totiž len vykrikoval ako sa to robiť nemá a nie ako by sa to robiť malo.

Našťastie takéto ambície nemám, a po tom, čo sa Igor Matovič spojil so stranou Za ľudí a Kresťanskou úniou a vytvorili koalíciu, pri ktorej na to, aby sa dostali parlamentu budú potrebovať sedem percent, takéto ambície nemá už asi ani Igor. Sedempercentná hranica je pre neho utopická predstava, ktorá vďakabohu pravdepodobne (dúfajme) nebude prekonaná a Slováci sa nebudú obávať o smerovanie krajiny. Smerovanie typu vyhoďme peniaze tam, dajme tým, zoberme týmto, LGBTI ľudia majú práv dosť, nepridávajme im, mali by sa liečiť. No koniec koncov by takéto liečenie zaberalo v inštitúciách miesta egocentrickým maniakom a neurotickým cholerikom, a to predsa predseda hnutia chce.

Doživotný otec trinástich detí, monogamný manžel, novodobý sultán a silná ruka patriarchátu, ktorá sa v nepriaznivej situácií nebojí udrieť svoj hárem, Boris Kollár. Už na začiatku musím povedať, že pri Borisovi neplatí pravidlo trikrát a dosť, takže si nemôžeme byť istý, že pri ňom bude platiť trinásťkrát a dosť. Žien behá po Slovensku ešte veľa a na prídavky na deti od charizmatického podnikateľa by sa nejedna nechala prehovoriť. Bývalý vekslák a kamarát bratislavského mafiánskeho bossa Juraja Ondrejčáka si založil stranu SME RODINA v roku 2015 a jej názov je viac ako výstižný. Naozaj sú tam všetci rodina, stoja pevne pri sebe, vždy podržia toho druhého, a kvôli zárobku by zapredali aj diabla. V strane pôsobí samozrejme aj jeho brat a na Slovensku známy a kontroverzný “klan“ Pčolinských.

Do predčasných volieb ide SME RODINA so sloganom SME NORMÁLNI. Kollár sám seba a hnutie označuje za tradičné a konzervatívne. No neviem čo je na trinástich deťoch s jedenástimi ženami konzervatívne, tradičné alebo normálne. Neviem, čo je normálne ani na tom, keď niekto udrie ženu, o homosexuáloch sa vyjadruje ako o chorých ľuďoch, ktorí patria do ústavu, alebo blokuje reformu kľúčového paragrafu trestného zákona, vďaka ktorému unikajú väzeniu korupční politici. Boris Kollár je populistickým politikom, ktorý sľubuje, ale neplní, je to podnikateľ telom a dušou, a do politiky vstúpil len preto, aby svoj majetok mohol zväčšovať a rozširovať. SME RODINA nie je o nič menšou hrozbou ako strany SMER či Republika. Jej najväčšou výhodou je jej koaličný potenciál – do vlády totiž Boris pôjde s každým na rukách koho uvidí možný zisk.

Ochranca spaľovacích motorov, bojovník ZA klimatickú krízu, verný priateľ rodiny Geissenovcov, príležitostný austrálsky rančer a človek, pri ktorom nikdy nepadne ani kvapka alkoholu na zmar, Richard Sulík. Strana Sloboda a Solidarita, alebo po novom SASKA je jednou z najúspešnejších strán slovenskej politiky. Súčasťou parlamentu je totiž nepretržite už trinásť rokov, a zdalo by sa, že majú premyslenú taktiku, dobrý program a stabilných voličov, všetko do seba zapadá a do parlamentu sa dostanú znova, nemajú sa teda čoho báť. Jedine žeby sa mali. Richard Sulík sa totiž rozhodol pre tieto voľby “zmeniť hru“ a tento výraz sa stal aj sloganom kampane strany, ktorú vedie politický marketér Marek Prchal. Prchal po desiatich rokoch ukončil spoluprácu s Andrejom Babišom a hnutím ANO, a keďže Slovensko dalo Česku Babiša, tak Sulík si asi povedal, že Česko by malo dať Slovensku aspoň Prchala.

Prchal teda prchal na Slovensko a jeho úlohou je zo SASKY urobiť stranu, ktorá bude bližšie mladým a bude konkurovať PS. Začalo sa to zmenou názvu, novým sloganom a v neposlednom rade fotokampaňou na bilbordoch. Na nich však členovia strany pózujú ako veksláci, zlodeji, hackeri, záporné postavy zlých filmov, autičkári a bojovníci za voľnú obuv – Prchalov odkaz je teda cítiť, desať rokov sa v spoločnosti zlodejov pohyboval a starého psa novým kúskom nenaučíš. SASKA teda stavila na zmenu, no až do volieb ostane prekvapením či strana podnikateľov, liberálov a samozvaných odborníkov, na túto zmenu nedoplatí a práve pre túto zmenu sa do parlamentu prvýkrát nedostane.

Progresívci, neonacisti, politické mŕtvoly, ruskí kolaboranti, zlodeji a katolícki konzervatívci

Progresívne Slovensko. Názov sám o sebe nič moc nehovoriaci. Čo je to progres? Pre niekoho je progres aj nadviazanie vzťahov s Ruskom a vystúpenie z EÚ (ale o tých až neskôr). “PSko“, ako mu podomácky hovoria všetci na Slovensku stojí na opačnom brehu spomínaného “východného progresu“. PSko samo seba označuje za sociálno-liberálne, progresívne (pochopiteľne), pro-európske hnutie so zameraním na zelenú politiku. Všetky tieto názvy polichotia nejednému európsky naladenému Slovákovi. Na ich kandidátke sa navyše objavujú občianski aktivisti, bojovníci za klímu, ekonómovia, odborníci, podnikatelia a stranu vedie podpredseda Európskeho Parlamentu Michal Šimečka. Tento krátky opis znie naozaj dobre, priam až utopicky a ak by Šimečka vyhral voľby mohlo by Slovensku konečne začať svitať na lepšie časy. Ale ako pri každej utópií aj táto má jeden háčik. Hnutie v momentoch predstavuje až prílišný progres, na ktorý väčšina Slovákov zaseknutých v roku 2000, nie je pripravená. Dokáže síce osloviť mladých vzdelaných ľudí a študentov, no pri staršej vzorke populácie pokrivkáva. Navyše, ako sa v posledných rokoch ukázalo, Slováci si radi volia excentrických vodcov – Mečiar, Dzurinda, Fico či Matovič, no a chudák Šimečka pôsobí nanajvýš strnulým, nudným, zamysleným a pre mnohých až privzdelaným dojmom. Predsa len koho zaujíma, že má vyštudovanú Karlovku v Prahe alebo Oxford vo Veľkej Británii – dôležitejšie je, či vie zakričať, zmlátiť, vypiť, okradnúť či hádzať vinu na iných – to sú kvality hodné Slovenského vykupiteľa z biedy.

Pri PSku som spomenul “progres východného typu“, poďme sa teda na neho pozrieť bližšie pri Slovenskej národnej strane (SNS). Už len z názvu strany cítiť silný nacionalizmus, konzervatizmus a odkaz na slovenskú minulosť a utláčanie národa ešte z čias Uhorska. Preto, aby sa strana mohla volať Slovenská musí spĺňať určité kritéria – musí vyznávať hodnoty panslavizmu, alkoholizmu, anti-imigrácie a nenávisti voči Maďarom. Toto všetko sa na dennej báze plnilo ešte za čias bývalého predsedu Jána Slotu, ktorý šoféroval častejšie opitý ako Lewis Hamilton triezvy, no ich zárobky boli podobné, až nato, že tie Hamiltonove boli legálne. Slota neznášal Maďarov a Budapešti sa bežne vyhrážal tankami, aj keď s vtedajším počtom 22 kusov by sme obsadili nanajvýš tak San Maríno. Po jeho odchode zasadol na stoličku nový predseda (pán kapitán) Andrej Danko. Ten okrem toho, že začal s armádnou revolúciou a hodnosť udelil sám sebe, začal aj s revolúciou slovenčiny a podľa jeho slov si to On naozaj užíva, on sa cíti dobre. Okrem toho, že má problém aj vizuálne, celkom dosť toho popil, okrúhly stôl premenoval na ostrouhlý, a založil Orgány v činnom trestaní dosiahol aj podľa svojho výroku spojenie nemožného. “Spojenie možného z nemožného, pomaly ma zodpovedného za každého“ – týmto spojením myslím jeho priateľstvo s Viktorom Orbánom. Možno sa pýtate: “Schým?!“ Áno s tým Orbánom, ktorý vyhlasuje Slovensko za odtrhnuté územie, za súčasť Veľkého Uhorska a za jeho stratenú provinciu. Danko tak zradil nie len novodobý odkaz strany a Slotu, ale aj historické úsilie Rázusa, Hodžu či Hlinku. Nezabudol však na myšlienky panslavizmu, a tak sa teraz veľkodušne obracia na stranu Ruska. Putina označuje za spojenca a jeho najväčšou snahou je zastaviť liberalizmus a na Slovensko priniesť demokraciu maďarského typu – žiadnu.

Stranu ĽSNS a hnutie Republika začali Slováci označovať ako zlých a dobrých fašistov, áno až natoľko sme si ich v našej krajine znormalizovali, že sa ich odvažujeme nazývať “dobrými“. Je to však chyba, dobrý fašista neexistuje a jediný znesiteľný fašista je ten za mrežami, bez šance sa spoza nich dostať von. Mariána Kotlebu poznajú nie len všetci na Slovensku a Česku, ale už aj vo svete, tento (už konečne, právoplatne odsúdený) neonacista, najskôr rodinkársky rozkradol Banskobystrický kraj a neskôr sa o to pokúsil aj v Národnej rade. Kto však vysoko lieta, nízko padá a po jeho autokratickom riadení strany sa jeho oddaná skupinka poddaných rozhodla založiť si vlastnú, a novú neo-neonacistickú stranu. Vzniklo tak hnutie Republika, ktoré úspešne prebralo Kotlebovi veľkú väčšinu voličov a prinieslo aj nového vodcu – Milana Uhríka. Uhrík je na Slovensku známy tým, že sa vyhovára na to, že nie je historik. A táto taktika typu poviem čo nie som, nie čo som, mu celkom úspešne funguje, predsa len v prieskumoch má okolo deväť percent. Uhrík nevie či holokaust bol, alebo nebol, nevie, či je fašista alebo nie je, nevie či Jozef Tiso bol alebo nebol vojnovým zločincom a už vôbec nevie či Slovenský vojnový štát bol zodpovedný za transporty Židov. Predsa len jeho vtedajší predstavitelia chceli pre Slovákov len to najlepšie, čo tam koho je po Maďaroch, Židoch či Rómoch, všakže? Tento naratív Slovakia first si osvojil aj Uhrík, chce skončiť s podporou Ukrajiny, chce vystúpiť z NATO, chce odísť z EÚ a chce nadviazať lepšie vzťahy s Ruskom, je to predsa náš prirodzený slovanský a historický spojenec. A to všetko len pre to, aby sme sa my ako Slováci mali dobre, aj keď neviem z čoho, keď nebudeme mať peniaze z EÚ (ktoré navyše sám Uhrík čerpá ako europoslanec a nefinancuje z nich len seba, ale aj stranu), a neviem pod koho ochranou budeme my, keď nás nebude chrániť článok 5 zmluvy s NATO. Možno nás ochráni Rusko, no až po tom čo nám samozrejme vezme suverenitu a z Uhríka urobí prezidenta. Názov Republika je tak pri tomto hnutí výstižný, treba však pred neho doplniť Slovenská socialistická to je totiž jeho cieľ, aj keď nie pravicový ako by si priali ale aspoň neslobodný ako by chceli.

Za Pliagy boli počas dejín ľudstva označované najmä choroby, ktoré sa ho snažili vyhubiť – mor, španielska chrípka či novodobý Covid. No bohužiaľ v niektorých prípadoch, sa skupiny ľudí označované za Pliagy snažili vyhubiť iní ľudia, ktorí voči nim pociťovali nenávisť, ohrozenie, či strach. Určite nemusím menovať prípad najznámejšieho neúspešného rakúskeho maliara, ktorý svojou nenávisťou pripravil o život šesť milión Židov. Slovo Pliaga tak prirodzene v ľuďoch vyvoláva pocit smrti, vyhubenia, strachu, dehumanizácie či priameho útoku na určitú skupinu ľudí. Milan Majerský, predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), označil slovom Pliaga LGBTI komunitu. A po mnohých výzvach, aby sa za toto vyhlásenie ospravedlnil, sa neospravedlnil za to, čo povedal, ale za to, že my všetci sme to len zle pochopili. On totiž nemyslel LGBTI komunitu ako takú, ale ich ideológiu, Hitler sa pri transportoch smrti taktiež určite nechcel zbaviť Židov, ale len ich náboženstva, my to len doteraz zle chápeme. Majerský sa bude snažiť dostať hnutie do parlamentu po siedmich rokoch pustiny v Národnej rade. Pýši sa pri tom úspechmi v komunálnych voľbách, prepracovanými štruktúrami strany, silným odkazom, históriou a volebným potenciálom medzi kresťanmi. Slobodne môžeme povedať, že v Česku by veľký úspech nemal. Na Slovensku je však stále dostatočne veľká skupina ľudí, ktorá si do kostola v nedeľu zájde. Nie je to však z presvedčenia alebo viery, ale skôr zo zvyku. Slovensko už dávno nie je takým pobožným štátom ako kedysi. Ak sa pozrieme na sčítanie ľudu z roku 2011 a porovnáme ho so sčítaním z roku 2021, uvidíme vyše desať percentný nárast ateistov. Áno musíme počítať aj s nárastom obyvateľstva, ale tých 50tisíc vzoriek navyše, v roku 2021, určite neboli českí prisťahovalci. Myslím si teda, že Majerský zaspal dobu, atakuje publikum, ktoré už nie je tak aktuálne, postupne starne a jeho opozícia narastá, a aj keby sa tento rok náhodou dostal do parlamentu, mohlo by to byť vôbec poslednýkrát v existencií hnutia. Čo by sa ale stalo po tejto úspešnej náhode? KDH odmieta (prirodzene) vládu s každým, kto bude za registrované partnerstvá (vylučujeme PS, SASKU) zároveň odmieta vládu so zlodejmi (vylučujeme SMER, HLAS) no a samozrejme odmieta vládu s fašistami (vylučujeme Republiku, ĽSNS). Ostáva nám teda len Igor Matovič, ktorý sa po založení koalície odpísal sám, Andrej Danko, ktorý by KDH premenoval na STK a náš obľúbený normálne/nenormálny, tradičný a konzervatívny Boris Kollár. S ním si Majerský určite podá ruku, zanadáva na homosexuálov, skočí na omšové víno a zájde do kostola, kde spolu s ním, jeho ženami a deťmi obsadia hneď prvé štyri rady, nič iné mu totiž neostane.

Už sa konečne blížime ku koncu, finišujeme, odvraciame sa od utrpenia, ostávajú nám posledné dve strany. Alebo jedna? Smer, alebo teda Hlas, nie vlastne Smer, Hlas je už niečo iné, alebo nie je? Poďme radšej postupne, takto by sa v tom stratil aj Peter Pellegrini, predseda strany HLAS – sociálna demokracia. Miláčik slovenských dôchodkýň, chlap, ktorý sa nehanbí za to, že mu na záhrade stojí traktor, chodí okopávať zemiaky, seká trávnik a popritom porušoval zákaz vychádzania, nosil úplatky v krabici od šampanského a požičiaval si autá od svojej sestry. Peniaze na kampaň škrabká len tak tak, sám predsa nemá z čoho, no všetko mu odpustíme, veď sa len pozrite na tie golfové jamky na lícach keď sa usmeje, trafiť do nich loptičku by sa nehanbil ani Tiger Woods. Pellegrini bol Ficov verný spoločník až do roku 2020, kedy ohlásil vznik vlastnej strany do ktorej s ním odišla aj bývala ministerka vnútra Denisa Saková a so sebou vzala aj všetky svoje kauzy ohľadom rozkrádania tohto rezortu. S ňou prešiel aj bývalý minister životného prostredia a hospodárstva Peter Žiga, ktorý bol obvinený z korupcie a podplácania. HLAS samozrejme za nimi stojí a verí im, že sú nevinní, sú predsa výkvetom slovenskej politiky – zlodeji, klamári, herci a podvodníci. Strana sa hneď po ohlásení predčasných volieb korunovala za jasného víťaza, dlho aj kraľovala rebríčkom prieskumov, to najmä vďaka svojmu predsedovi, ktorý ako chameleón bol proti všetkému a zároveň za všetko. Vedel, že nemôže dostatočne podporiť Ukrajinu, lebo by stratil podporu, vedel, že nemôže úplne vystúpiť proti EÚ, lebo by stratil podporu, nemôže veľmi osočovať Fica – stratil by podporu, nemôže podporiť liberálov – stratil by podporu, nemôže toto, skúsi tamto, no len v určitej miere, aby to neovplyvnilo hento. Pellegriniho prázdne slová a zložité kvadratické rovnice a výpočty, toho, čo všetko môže povedať, aby sa stále stal víťazom volieb ho doviedli až k tomu, že v poslednom prieskume stratil päť percent hlasov.

Svätý grál slovenskej politiky, nesmrteľný hranatý človiečik, oddaný komunista, no vždy srdcom katolík s birmovkou, najväčší transatlantický fanúšik a eurohujér, no kľúčový partner Ruska, trojnásobný premiér, no človek, ktorý sa zaprisahal, že v politike už v roku 2014 určite nebude, rekordér korupčných káuz a politická mŕtvola, ktorú Igor Matovič prebudil zo svojho spánku, jeho excelencia Robert Fico. Čo o tomto človeku, ktorého každý pozná povedať? Ak by bolo prezliekanie kabátov olympijským športom, a náhodou by ho niekto predbehol a skončil by druhý, obliekol by sa za rozhodcu, svojho protivníka diskvalifikoval, prezliekol sa späť do dresu, a kým by sa všetci spamätali, obsadil by prvé miesto. Rodený oportunista, ľudový populista, bojovník za dôchodcov, sociálny štát, istoty a hodnoty, človek s kontaktmi na oligarchov či podnikateľov. Padre, ktorý všetko vybaví aj keby to malo stáť milión Eur na stole, až na to, že precenil slovenskú trpezlivosť. Po vražde Jána Kuciaka neodhadol, čo všetko si môže dovoliť a ľudia už ho mali dosť – musel odstúpiť. Smer strácal percentá, Fico sa začínal dostávať do ústrania a pomaly sa začal pripravovať na politický dôchodok, pravdepodobne niekde na pozemku vedľa Mečiara. No začali sa vyšetrovania jeho ľudí, Covid a následne aj vojna na Ukrajine. Fico využil (ne)schopnosť vládnej moci, vycítil príležitosť a ako jeden z najväčších stratégov slovenskej politiky vstal z mŕtvych. Vyšetrovania označil za politické procesy, Covid za hoax, očkovanie za nepotrebné a vojnu na Ukrajine ako konflikt Ruska a USA, ktorý Slovensko posielaním zbraní na Ukrajinu len predlžuje. Ficovi sa zas a raz podarilo oklamať masy. Podarilo sa mu prehodiť Západný kabát na Východný. Podarilo sa mu pichnúť poslednú ihlu adrenalínu do svojho srdca len preto, aby ešte raz vyhral voľby, zničil právny štát, zabezpečil mlčanie svojich ľudí, pripravil amnestie možným odsúdeným, ktorý ho podržia, a aby raz a navždy rozkradol Slovensko ešte viac ako predtým, odklonil ho od pro-západnej cesty a zničil aj jeho poslednú šancu zaradiť sa medzi prosperujúce krajiny. Robert Fico momentálne kraľuje predvolebným rebríčkom a jeho teoretickí koaliční partneri Republika či SNS na tom tiež nie sú najhoršie. Spoločne sú na najlepšej ceste urobiť zo Slovenska autoritársky štát. Na dosiahnutie svojho cieľa používa Robert Fico rôzne triky, intrigy, klamstvá, urážky, lži, osočovania či falošné dôkazy, no ako napísal poľský novinár Ryszard Kapuściński: “Arzenál politických trikov je veľmi chudobný, nemení sa už celé tisícročia. Preto je v politike toľko diletantov, toľko ľudí presvedčených, že dokážu vládnuť, stačí im dať moc. Ale stávajú sa aj prekvapujúce veci, ako keď dav nakŕmený týmito trikmi prestane počúvať.“ Tak prestaňme už počúvať a ukážme, že máme vlastný rozum. Poďme voliť, a voľme tak, aby sme sa tu aj o desať rokov mali zas a raz o niečo lepšie ako teraz.