Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť štrnásta – NASA, Mexiko, opäť Grusch a Globálna prítomnosť Fenoménu
Konečne som si našiel čas na to, aby som Vám tu predstavil ďalší z množstva aspektov charakterizujúcich Fenomén, ktorým je jeho globálna prítomnosť. Ako som už kdesi spomínal, je faktom, že Fenomén je najviac pozorovaný na území Spojených štátov a má to aj svoje pravdepodobné dôvody, ku ktorým sa dostaneme neskôr, no ak si niekto myslí, že je to limitované len na ich územie, veľmi sa mýli. V tomto, ako aj nasledujúcom, príspevku si to aj ukážeme, no pred tým, ako sa do toho pustíme, je potrebné povedať ešte jednu vec: prípady, ktorým sa v tomto príspevku budem venovať sú len kvapkou v mori celkového počtu prípadov, ktoré sa za posledné desaťročia udiali v každom kúte sveta mimo územia Spojených štátov. Sú to však reprezentatívne vzorky, pretože obdobných prípadov je hlásených neúrekom. Množstvo z nich je aj dostatočne zdokumentovaných na to, aby sa daný prípad nedal len tak jednoducho zmiesť zo stola.
…
V prvom rade mi však dovoľte uviesť niekoľko slov k aktuálnej situácii v rámci témy Fenoménu. Za posledný týždeň sa totiž udiali tri zásadné veci, ktoré nepochybne negatívne ovplyvnia diskusiu o UAP:
- Správa „nezávislého“ panelu NASA, ktorý pozostáva zo špičkových vedcov. Tento krátky exkurz bude opäť ostro kontrastovať s príspevkom pána Horáka. Úlohou panelu expertov NASA bolo poskytnúť riešenia pre budúcu kolekciu a analýzu dát o UAP. Ich závery sú však skutočne bizarné. V prvom rade v rámci správy de facto vylúčili, že UAP sú mimozemská technológia, čo je záver, ktorý nemá nič spoločné s vedeckou metódou ako takou, pretože ho urobili a priori. Ďalej vyhlásili, že dáta dostupné za posledných 80 rokov kolekcie nebudú riešiť, pretože chcú začať na zelenej lúke, a teda v zásade tvrdia, že do teraz sa veľmi nič nedialo, čo je, ako si povieme aj dnes, bohapusté klamstvo. Krátko po zverejnení vyššie uvedenej správy uskutočnila NASA mediálny brífing, kde riaditeľ tejto organizácie, Bill Nelson, a jeho kolegovia hovorili o transparentnosti, pričom odmietli menovať nového riaditeľa útvaru na skúmanie UAP, ktorý pod NASA vznikne (pod veľkým mediálnym a verejným tlakom ho neskôr zverejnili); deklarovali, že ich spolupráca s inými vládnymi organizáciami na tomto probléme sa realizuje výlučne skrz AARO, čo je v kontexte faktov uvedených v mojom poslednom texte extrémne netransparentné (inak AARO má konečne web stránku); Nelson zároveň podotkol, že dáta, s ktorými panel NASA pracoval boli len dáta dostupné z verejných zdrojov, čo je úplný nonsens, pretože ak by sa k akémukoľvek kategorickému záveru dalo dostať z verejných zdrojov, vedci, ktorí sa touto problematikou seriózne zaoberajú, by to už dávno rozlúskli. Ako veľmi dobrý príklad môjho argumentu je možno uviesť hlbokú diskrepanciu medzi predbežnými závermi uvedenými v správe NASA a dostupnými informáciami o incidente, z ktorého je video s populárnym názvom „Go Fast.“ Objekt na videu bol zaznamenaný infračervenou kamerou pri pobreží Atlantiku v roku 2015. Závery panelu NASA uvedené v správe sú, že objekt je pravdepodobne balón, ktorého rýchlosť zodpovedá priemernej rýchlosti vetra vo výške cca 4 km (okolo 64 km/h) a jeho zdanlivá rýchlosť je spôsobená senzorickým artefaktom známym ako paralaxa. Tým, že tento panel analyzoval len verejne dostupné dáta (aj to nie všetky), snažil sa o možné vysvetlenie len tohto videa, bez toho, aby ho zasadil do kontextu. To znamená, že títo špičkoví vedci ignorovali svedectvá pilotov, radarové dáta a dáta z iných utajených senzorických platforiem. Vedecká metóda však predpokladá komplexnú holistickú analýzu skúmaného fenoménu pred tým, než vyriekne akýkoľvek verdikt. Buď sú teda títo vedci neschopní (o čom pochybujem) alebo si nadizajnovali parametre skúmania UAP s vopred ustanoveným záverom, že vždy pôjde len o niečo, čo má prozaické vysvetlenie a sa aj snažia za každú cenu dokázať, bohužiaľ, aj za cenu minimálne hlbokého zavádzania. Najkomickejším na tomto celom je, že video „Go Fast“ bolo natočené s krátkym odstupom od nám už známeho „Gimbal,“ kde mimochodom počuť dve zásadné informácie: a) hlas na videu hovorí o tom, že na radare je okrem hlavného objektu v zábere aj „celá flotila“ menších objektov (celé video incidentu nebolo dodnes zverejnené); b) objekt na zábere sa vznášajúc otáča v rýchlostiach vetra zodpovedajúcim hurikánu štvrtej kategórie, teda 120 uzlov (cca 220 km/h). Z tohto vyplývajú dve veci, z ktorých ani jedna nevrhá dobré svetlo na vedcov z NASA. Buď sú ich výpočty o letovej výške a rýchlosti objektu z videa „Go Fast“ úplne chybné alebo sú tie výpočty v poriadku, no v tom prípade si vykopali vlastný hrob, pretože ak šiel daný objekt rýchlosťou 64 km/h pri rýchlosti vetra 220 km/h, nie je možné, že by šlo o balón a predpokladalo by to buď to, že objekt nie je vôbec ovplyvnený vetrom, má formu pohonu, ktorej nerozumieme (na infračervenej kamere bol celý objekt chladnejší ako pozadie), alebo oboje naraz. V oboch prípadoch sú závery tohto panelu NASA absolútne diskvalifikačné.
- Pred pád dňami svet (aj Slovensko) obletela úplne šialená správa o tom, že na verejnom vypočúvaní pred mexickým kongresom novinár (známy mnohými škandálmi a podvodmi), Jamie Moussan, dovliekol dve telá stvorení, o ktorých tvrdí, že sú to prirodzene mumifikované telá mimozemšťanov staré okolo 1000 rokov. Nebudem sa venovať aspektom pre a proti tomu, či išlo o podvrh alebo nie, no na rozdiel od médií by som to osobne ešte ponechal trochu pootvorené, pretože napriek tomu, že množstvo vecí nasvedčuje tomu, že ide pravdepodobne o podvrh, dve veci ma trochu vyrušujú: a) spoločnosti a inštitúcie, ktoré podľa Moussana vykonali rozličné analýzy (RTG, MRI, CT, genetická analýza, uhlíková analýza, a pod.), sú z väčšej časti legitímne a renomované (treba si zatiaľ počkať na vyjadrenia jednotlivých priamych aktérov) – len pred malou chvíľou bolo Moussanom streamované video, kde personál nemocnice podniká analýzu jedného z dvoch predstavených tiel a konštatovali, že to telo je autentické, teda bude to ešte zaujímavé; b) Moussan vyzval svetovú vedeckú obec na analýzu tiel, čo nerobí človek, ktorý vedome klame (opäť si treba počkať na to, či tie telá niekomu kredibilnému aj poskytne). Či už ide o bohapustý hoax alebo nie je momentálne bezpredmetné. Aj keby nešlo o hoax, nie je na mieste to, že Moussan predstavil tézu, ktorá nie je dostatočne podložená presvedčivými dátami a z inak celkom zaujímavej udalosti urobil nemiestnu frašku. Vypočutie v mexickom Kongrese bolo totiž Moussanovým počinom absolútne zatienené, čo je škoda, pretože ostatní pozvaní hostia a ich prezentácie boli skutočne pútavé a rozhodne kredibilnejšie ako Moussan. O ostatných pozvaných hosťoch sa však nedozviete, pretože Moussanovho kúska sa médiá chopili s vervou úmernou máločomu, pričom úplne zabudli na to, kto bol súčasťou tohto panelu diskutujúcich. Medzi rečníkmi sa objavili aj známe mená ako Robert Salas, harvardský astronóm Avi Loeb a Ryan Graves. Všetci sa viac či menej ostro dištancovali od toho, čo sa odohralo po ich vystúpení v mexickom Kongrese. Zároveň medzi menej známych hostí patrili nemenej zaujímaví ľudia, ako napr. Yoashiharu Asakawa, predstaviteľ japonskej vlády; Rony Tadeu Vernet Braga, elektronický inžinier z Brazílie; Andrea Perez Simonini, riaditeľka Komisie pre štúdium fenoménu UFO v Argentíne; alebo Michael Valliant, predstaviteľ jednotky GEIPAN francúzskeho Národného centra pre vesmírne štúdiá (málokto vie, že GEIPAN je oficiálna vládna organizácia, ktorá sa otvorene zaoberá skúmaním Fenoménu od roku 1977, o čom si povieme v nadchádzajúcom príspevku). K tomuto ešte posledná poznámka. Všimnite si ako sa vedecká obec stavia k dátam, ktoré sa týkajú toho istého, no majú rozličný kontext. Na jednej strane potrebujú vedci „mimoriadne“ dôkazy, aby uznali, že existuje niečo, ako sú UAP, no na druhej strane, keď sú takéto dôkazy poskytnuté – telá „mimozemšťanov“ alebo čokoľvek iné, čo by si vyžadovalo seriózne skúmanie (teraz bez ohľadu na autenticitu danej veci), okamžitá reakcia vedeckej obce je výsmech. Ak by bola vedecká obec poctivá, mala by aj k niečomu takému pristupovať v chladným odstupom a neutralitou. Ešte raz, bez ohľadu na to či ide o hoax (pravdepodobne áno) alebo nie, prvotná reakcia vedeckej obce hovorí omnoho viac o nej samotnej, ako o danej problematike. Fenomén anti-expertnosti, ktorému dnes svetová verejnosť čelí nie je len otázkou populácie samotnej, no aj otázkou arogancie vedcov, ktorí vedeckú obec ako takú zastupujú.
- Pri tretej a najčerstvejšej správe opäť narážame na dva svety, medzi ktorými je obrovská priepasť. Na jednej strane stojí množstvo ľudí, ktorí kategoricky tvrdia, že americká vláda má v rámci debaty o UAP čo skrývať, zatiaľ čo niektoré z jej vládnych zložiek tvrdia, že tam nič nie je, zatiaľ čo sa však preukázateľne veľmi aktívne snažia zamedziť akémukoľvek vyšetrovaniu tejto bizarnej záhady. Aby som sa však len nezastával množstva vecí spojených s Fenoménom a konal tak, ako aj „kážem,“ teda pristupovať k faktom a dátam s maximálne neutrálnym postojom, je na mieste konštatovať, že pravdivosť tvrdení Davida Gruscha, ktoré verejne prezentoval majú problém, ktorého závažnosť je zatiaľ neznáma (škála od nevrhá to pochybnosti na jeho tvrdenia cez jeho tvrdenia sú zavádzajúce až po klame). Kongresman Tim Burchett po vypočúvaní Gruscha pred Kongresom zaslal list Generálnemu inšpektorovi pre spravodajskú komunitu (ICIG), ktorý mal vyšetrovať Gruschove tvrdenia o represiách voči jeho osobe zo strany DOD a spravodajskej komunity, ako aj jeho tvrdenia o programoch nadobúdania UAP a ich reverzného inžinierstva. Súčasný ICIG, Thomas Monheim Buchettovi zaslal list (časť 1, časť 2), z ktorého najzásadnejšie tvrdenie možno nájsť na jeho konci: „ICIG podotýka, že neuskutočniť žiaden audit, inšpekciu, posúdenie alebo kontrolu údajných programov UAP v pôsobnosti DNI [Riaditeľstvo národného spravodajstva], ktorý by tomuto úradu umožnil poskytnúť plnohodnotnú odpoveď na Vaše otázky.“ Toto môže, no nemusí pre kredibilitu Gurschových tvrdení predstavovať problém a len čas ukáže kde je pravda. List od ICIG však nezahŕňa slovo vyšetrovanie, čo podľa niektorých právnikov napovedá o tom, že tento úrad Gruschove tvrdenia predsa len rieši. Medzitým vyšiel jeden veľmi zaujímavý dokument, kde Grusch expanduje a zasadzuje svoje tvrdenia do kontextu. Rozhodne stojí za pozretie, pretože po prvý krát tam Grusch predstavuje veľkú časť celého svojho naratívu.
…
Poďme teda konečne k sľúbenému príspevku o globálnej prítomnosti Fenoménu. Zatiaľ stále ostaneme v medziach toho, čo sa nazýva „moderná éra UFO,“ teda po roku 1947. Prvým prípadom, ktorému sa dnes budeme venovať je pozorovanie objektu v austrálskom mestečku Westall v roku 1966. Počet svedkov tohto incidentu bol skutočne obrovský. Jednalo sa o približne 300 študentov školy a niekoľko učiteľov. Tento incident je dobre spracovaný v dokumentárnom filme Westall ´66 – A Suburban UFO Mystery (2010). Svedkovia tohto incidentu tam hovoria o tom, ako spozorovali vznášajúce sa UFO, ktoré pri škole neskôr aj pristálo, nechalo na zemi stopy po pristátí a následne bleskurýchle odletelo preč. Bezprostredne po incidente na miesto dorazila armáda, (vrátane predstaviteľov americkej armády), ohradila miesto pristátia a svedkom incidentu sa aj vyhrážala ak o tom budú hovoriť. Toto je jediná známa zachovaná fotografia z incidentu (podľa svedkov incidentu armáda skonfiškovala takmer všetky dostupné fotografie objektu).
…
V roku 1971 sa nad jazerom Cote v Kostarike uskutočnil geografický prieskum terénu za účelom konštrukcie projektu vodnej elektrárne. Lietadlo, ktoré prieskum v tom čase robilo malo na svojom trupe umiestnenú kameru s vysokým rozlíšením, ktorá robila zábery každých niekoľko sekúnd (uvádza sa 13-20 sekúnd). Neskôr pri prezeraní fotografií si človek zodpovedný za prieskum všimol, že na jednom zo záberov je obrovský metalický elipsovitý objekt. Táto fotografia bola analyzovaná nespočetným množstvom expertov a bola podrobená početným fotogrametrickým analýzam. Výsledok bol zakaždým rovnaký: ide o skutočnú, neupravenú fotografiu zobrazujúcu reálny metalický objekt.
…
Japonsko je už veľmi dlho známe svojimi nespočetnými pozorovaniami lietajúcich objektov, ktoré, mimochodom, siahajú ďaleko do minulosti. Dnes sa však chcem venovať skutočne bizarnému pozorovaniu, ktoré, verte či nie, nie je vo svete ojedinelé. V roku 1973 sa v prefektúre Hokkaido naskytol miestnemu študentovi skutočne nevšedný pohľad. V čase incidentu študent brigádoval na píle v malom prímorskom mestečku, sedel v aute, fajčil a pozeral sa na oblohu. Odrazu na nej uvidel preblesknúť pás svetla, ktoré uprostred oblohy zhaslo. Myslel si, že ide o meteor, no následne uvidel, že svetlo sa opäť zjavilo na tom istom mieste, kde zhaslo. Následne sa začalo prudko zväčšovať a zmenšovať, rapídne pohybovať vo všetkých smeroch a špirálovitým pohybom začalo klesať, až zastalo nad neďalekou cementárňou. Potom objekt začal prerušovane vysielať zelený lúč svetla a následne sa preniesol asi 20 metrov nad hladinu mora v priľahlej zátoke. Zo spodnej strany objektu sa potom vysunula priehľadná rúra, ktorá pri dotyku s hladinou začala jasne svietiť a vysávať vodu z mora. Po tom, čo objekt dokončil svoju činnosť sa začal prudko hýbať smerom k svedkovi incidentu, až sa napokon vznášal asi 50 metrov nad ním. Svedok uviedol, že na objekte videl sériu malých okien, v ktorých videl 3 siluety postáv. Odrazu sa na oblohe zjavilo ešte niekoľko rovnakých žiariacich objektov, ako aj jeden väčší cylindrický objekt, do ktorého menšie žiariace objekty vošli a ten následne bleskurýchle odletel preč. Počas tejto časti pozorovania svedok uviedol, že jeho celé telo bolo paralyzované a cítil obrovský strach.
Podobné incidenty spred roku 1973 sú uvedené na konci textu v priloženom linku a za seba pridám ešte tieto: Chile, Michigan (USA), Alžírsko. O autenticite a tom, čo videá ukazujú relevantné informácie nemám. Ilustruje to ale fakt, že obdobné incidenty, ako ten ohlásený študentom v Japonsku nie sú izolované.
…
V roku 1976 bol major iránskeho letectva, Parviz Jafari, privolaný so svojím stíhacím lietadlom preskúmať lietajúci lesknúci sa objekt, ktorý bol minimálne štyrmi obyvateľmi Teheránu hlásený miestnym úradom. Pred tým než tam Jafari dorazil sa objekt snažil zachytiť iný stíhací pilot, no pri priblížení sa k objektu hlásil výpadok leteckých systémov a bol nútený vrátiť sa na základňu. Keď sa od objektu vzdialil, systémy samé od seba naskočili. Jafari bol v druhom stíhacom lietadle, ktoré sa k objektu priblížilo. Jafari objekt opísal ako niečo, čo žiarilo a pulzovalo červeným, zeleným, oranžovým a modrým svetlom natoľko jasným, že spočiatku nebolo možné vidieť jeho štruktúru. Pri priblížení k objektu sa vypli všetky komunikačné systémy lietadla. Bezmocný Jafari sa len pozeral na to, ako z už viditeľnej štruktúry objektu (tvar diamantu) vyletel menší objekt, ktorý sa najprv vydal jeho smerom, čo Jafari interpretoval ako akt hostility a rozhodol sa na objekt vystreliť. Následne všetka prístrojová technika zlyhala a objekt letiaci na Jafariho odrazu zamieril prudko k zemi, nad ktorou sa potom začal vznášať a vyžarovať silné jasné svetlo. Jafariho stíhacie lietadlo sa od objektu napokon vzdialilo a jeho systémy začali opäť fungovať, po čom sa vrátil na základňu. V tom čase mal Irán so Spojenými štátmi ešte dobré vzťahy, o čom svedčí aj fakt, že iránske velenie bezprostredne po incidente kontaktovalo amerických Náčelníkov generálneho štábu, z čoho sa zachoval aj dokument popisujúci celú udalosť. Tento incident zanechal v Jafarim silnú emočnú stopu a k tomuto incidentu sa verejne vyjadril niekoľko krát a konštatoval aj, že od momentu toho incidentu hlboko ľutuje, že na ten objekt vystrelil namiesto toho, aby sa s ním pokúsil nadviazať komunikáciu.
…
V roku 1978 sa vo vnútrozemí argentínskeho vidieka vydal mladý, 12-ročný chlapec menom Juan Pérez na koni nahnať čriedu chovných koní na pokyn svojho otca. V to ráno bola na pláňach hustá hmla. Keď do nej mladý Juan vcválal, pocítil, ako mu nad hlavou čosi preletelo. Vtom mu nad hlavou začalo krúžiť niekoľko jasných svietiacich objektov, ktoré menili farbu. Jeho kôň sa splašil, no Juanovi sa podarilo odísť späť domov k jeho otcovi, ktorý mu neuveril a nakričal naňho, aby šiel späť pre kone. Mladý Juan počúvol a vykročil von k niečomu, čo mu navždy a od základov zmenilo život. Juan po chvíli naďabil na veľký okrúhly objekt s kupolou na jeho vrchole, ktorý stál na lúke. Keď sa k nemu priblížil, z objektu sa vysunul rebrík a na lúku z objektu vyšla cez 2 metre vysoká postava, ktorá mala oblečenú uniformu, veľké rukavice a na hlave mala helmu, ktorá bola hadicou spojená s vnútrom objektu. Postava Juanovi naznačila, aby s ňou šiel do vnútra. Juan pripútal koňa v rebríku a vstúpil do objektu. Tam videl niekoľko miestností, mechaniku a niekoľko spínačov a gombíkov. V jednej z miestností videl akúsi malú bytosť pripomínajúcu robota, ktorá porciovala nejaké veľké zviera, ako kravu alebo koňa. Do tej miestnosti sa nedalo dostať, pretože bola oddelená akýmsi neviditeľným silovým poľom. Chlapec sa preľakol a z objektu rýchlo ušiel, odpútal koňa, ktorý sa pri tom o objekt poranil a snažil sa odcválať preč. Postava, ktorú Juan stretol pri pristátom objekte ho dostihla a dala mu svoju rukavicu. Juan jej ruku popísal ako zelenej farby, zakončenú modrými pazúrmi. Po ceste domov chlapca dostihli dva lietajúce objekty, ktoré mu tú ťažkú kovovú rukavicu pritiahnutím k sebe vzali. Po tomto incidente sa Juan cítil veľmi zoslabnutý a unavený a jeho kôň, ktorý sa o objekt poranil postupom času prišiel o zrak a zahynul. Veterinárny lekár konštatoval jeho smrť následkom ožiarenia (pravdepodobne ionizujúcou) radiáciou. Juanov príbeh sa dostal aj na argentínsku verejnosť cez prácu miestnych vyšetrovateľov incidentov spojených s UFO. Zároveň sa tento prípad časom dostal k vedcovi menom Jacques Vallée, ktorého život a dielo je, mimochodom, asi najväčším dôvodom, pre ktorý som o existencii Fenoménu do veľkej miery presvedčený, pretože tento človek jeho skutočne vedeckému skúmaniu zasvätil takmer celý svoj život a určite si o ňom povieme v niekoľkých budúcich príspevkoch.
Pri mnohých prípadoch typu, aký zažil Juan, sa málokedy dozvieme, ako sa po niečom takomto svedkom týchto incidentov darí. V prípade Juana však ide o výnimku, ktorá nám dáva vzácny pohľad na to, čo robí stret s Fenoménom s obyčajnými ľuďmi, ktorí sú konfrontovaní s niečím hlbokým, tiesnivým a zároveň nepredstaviteľným. V roku 2018 vyšiel o prípade Juana Péreza fantastický dokument s názvom Witness of Another World, ktorý sa však úplne nezaoberá podrobnosťami Juanovho stretu s Fenoménom, ale cestou, ktorou musel prejsť kým sa vôbec dokázal ako-tak vyrovnať s touto neuveriteľnou konfrontáciou. Vrelo odporúčam si tento dokument pozrieť, pretože poodhaľuje ďalší z aspektov Fenoménu, ktorý si popíšeme o niečo neskôr, a tým je jeho nevyhnutný spirituálny komponent, ktorý sa zdá byť hlboko prepojený s ľudským vedomím.
…
Ďalší z prípadov, ktorý tu rozoberieme je zmiznutie malého prúdového lietadla nad austrálskym štátom Victoria v roku 1978. V októbri uvedeného roku bol dvadsaťročný pilot, Frederick Valentich, vo svojom lietadle nad morom v južnej časti Austrálie pri Tasmánii. Počas incidentu bol Valentich celý čas v spojení s riadením letovej prevádzky v meste Melbourne. Podľa dostupnej originálnej nahrávky, počas letu Valentich asi 300 m nad ním spozoroval „lietadlo“ a dispečingu sa pýtal špecificky na to, čo v oblasti neletí niečo patriace austrálskym vzdušným silám. Krátko nato však dispečingu ohlásil, že „toto nie je lietadlo,“ pretože „ako letí popri mne, má podlhovastý tvar a neviem identifikovať viac, pretože ide veľmi rýchlo. Teraz je predo mnou, Melbourne, a vznáša sa to. Teraz krúžim a tá vec krúži okolo mňa. Má zelené svetlo a nejaké kovové…je to zvonku celé lesklé. Zmizlo to. […] Melbourne, to plavidlo [craft] sa nado mnou opäť vznáša. Vznáša sa to a nie je to lietadlo.“ To bola posledná veta Fredericka Valenticha, pretože záznam končí len škrípaním kovu a spojenie je prerušené. Lietadlo, jeho trosky alebo Valetichovo telo neboli nikdy nájdené.
…
Presuňme sa na chvíľu do strednej Európy, a to rovno k našim severným susedom. Dedinka Emilcin sa nachádza pri poľskom meste Lublin. Miestny farmár Ján Wolsky bol na ceste domov na konskom povoze, keď cestou na lesnej ceste zazrel dve nízke postavy odeté v čiernom s kapucňou na hlave. Ich tváre boli zelenkavej farby a boli vysoké asi 1,5 m. Spočiatku si Wolsky myslel, že ide o nejakých cudzincov, pretože hovorili zvláštnym jazykom s vysokým tónom, ktorý nevedel rozoznať, mali šikmé oči a vystúpené lícne kosti. Obe postavy vyskočili na jeho povoz a začali sa medzi sebou zhovárať. Nevediac, čo má robiť šiel farmár s povozom ďalej aj s entitami, kým prišiel na neďalekú lúku. Opodiaľ videl, čo popísal ako „auto vznášajúce sa nad zemou.“ Podľa Wolskeho bol objekt dlhý asi 5 m, svetlej farby, tvarom mu pripomínal krátky autobus a okrem dverí na jeho strane nemal žiadne povrchové výstupky (svetlá, skrutky, zvary, a pod.). Z objektu sa následne vysunula platforma podobná výťahu a Wolsky s postavami do objektu nastúpil. Následne mu entity naznačili, aby sa vyzliekol, vyšetrili ho prostredníctvom nejakého zariadenia, ktoré farmár popísal ako dva taniere postavené na sebe, obliekol sa a z objektu vystúpil.
…
Ani územie bývalého Česko-Slovenska sa nezaobišlo bez svojich pozorovaní UFO. Asi najznámejším prípadom je incident, pri ktorom posádka vojenského vrtuľníka 51. vrtuľníkového pluku dostala príkazom prenasledovať cylindrický objekt nad Vranovskou priehradou v juhovýchodnej časti súčasnej Českej republiky. V júli roku 1987 bola priehrada plná turistov. Objekt bol spočiatku zaznamenaný radarom nad územím Rakúska a posádka vrtuľníku, ktorá bola k objektu vyslaná, dostala pokyn ho zostreliť. To sa však ukázalo ako problematické, keďže, ako uviedol nadporučík Špaček, zakaždým, keď objekt zamerali, okamžite zmenil smer letu a úspešne sa vrtuľníku vyhýbal, až sa mu napokon stratil medzi oblakmi. Následne objekt posádka spozorovala opäť, no mala problém, pretože sa objekt začal rútiť priamo na vrtuľník. Špaček musel započať prudké vyhýbacie manévre. Objekt potom obrovskou rýchlosťou odletel smerom k Brnu. Od Brna boli k objektu vyslané dve stíhacie lietadlá, ktoré objekt prenasledovali až po hranice Slovenska, kde sa im stratil z dohľadu v okolí Bratislavy. Radarové záznamy ukázali, že objekt pokračoval k Jaslovským Bohuniciam a následne sa vrátil nad územie Rakúska, kde zmizol z radarov. Podľa Špačeka boli následne dáta k tomuto incidentu zničené na podnet veliacich dôstojníkov. K tomuto incidentu je potenciálne dôležité podotknúť jednu dôležitú skutočnosť, a to, že medzi Vranovskou priehradou a Brnom sa nachádzajú Dukovany, ktorých jadrová elektráreň bola plne uvedená do prevádzky v júli 1987. Myslím, že nie je čitateľom potrebné pripomenúť, čo sa nachádza v našich Jaslovských Bohuniciach. K prepojeniu atómovej energie a zbraní s Fenoménom si povieme v neskoršom príspevku.
…
Rok 1990 bol pre belgické vzdušné sily, ako aj obyvateľov Belgicka veľmi náročný. Belgicko totiž zažilo jednu z najväčších vĺn pozorovaní neinfikovaných lietajúcich objektov v Európe (podrobnejšiu chronológiu toho, čo sa odohralo nájdete tu). Vrchol vlny prišiel z 30. na 31. marca, kedy vo večerných a nočných hodinách začali prichádzať desiatky a neskôr stovky správ od miestnych obyvateľov, že na inak jasnej oblohe vidia obrovské tmavé trojuholníkové objekty, ktoré mali na každom zo svojich rohov, ako aj na svojom strede jasné kruhové svetlo. Objekty sa pohybovali veľmi pomaly a potichu (veľmi podobné incidentom v povodí rieky Hudson a nad arizonským Fénixom), no miestami akcelerovali až na takmer 1000 km/h a manévrovali spôsobom, ktorý predstavoval gravitačnú silu až 46 G. K objektom boli vyslané aj stíhacie lietadlá F-16 a piloti objekty údajne odfotografovali okolo 15 krát. Fotografie dostupné nie sú. Podľa množstva hlásení od miestnych ľudí, medzi ktorých patrili aj lekári, policajti alebo sudcovia, videlo objekty vyše 13 000 ľudí. K tejto vlne sa vyjadrili aj Belgickí armádny predstavitelia, no, bohužiaľ záznam z toho momentálne nemôžem nájsť (aj to sa niekedy stáva), no pokúsim sa ho doplniť keď naňho narazím.
…
Teraz sa presuňme z Európy do Afriky, konkrétne k mestečku Ruwa ležiacom na severovýchode štátu Zimbabwe. Je veľká šanca, že o tomto meste ste nikdy nepočuli, no po dnešku naňho možno nikdy nezabudnete. Ja som naňho zatiaľ rozhodne nezabudol. V roku 1994 bola súkromná škola Ariel pri mestečku Ruwa navštevovaná deťmi prevažne bohatých bielych rodín, ktoré žili v neďalekom meste Harare.
Incident sa odohral 16.9. 1994 o 10:00, kedy boli všetky deti (od 6-12 rokov) vonku na prestávke a všetci učitelia školy mali v tom čase poradu. 62 detí pomerne konzistentne vypovedalo o tom, že v ten deň na oblohe zazreli striebristý metalický disk, ktorý pristál v neďalekom kroví. Mnoho z tých detí sa rozbehlo k miestu pristátia a uvideli, ako z objektu vyšlo niekoľko entít (od 1-4, najčastejšie spomínali 1-2). Tieto entity boli malého vzrastu, boli odeté v čiernom tesnom oblečení a mali veľké hlavy, a veľké čierne okrúhle oči. Entity sa v tom vybrali smerom k stojacim deťom, z ktorých niekoľko s plačom ušlo preč, no niekoľko, prevažne starších, detí tam ostalo stáť a pozerať sa na tento výjav. Neskôr niektoré z detí vypovedali, že entity im telepaticky (podali to, samozrejme, po svojom – hlasy v hlave) komunikovali varovanie pre ľudstvo ohľadom toho, že naše používanie technológie sa nám vymyká spod kontroly, dôsledkom čoho si ničíme našu planétu. Všetky viditeľne znepokojené, vystrašené a plačúce deti potom utekali za vyučujúcimi, ktorí im, prirodzene nechceli veriť. Nasledujúci deň do školy prišli rodičia, ktorým deti doma povedali, čo sa v škole udialo a chceli od školy vysvetlenie. Správy o tomto incidente sa veľmi rýchlo rozniesli po okolí, až sa do Ariel len 3 dni po tom dostal reportér BBC, Tim Leach, ktorý bol prvý, kto o incidente zdokumentoval výpovede jednotlivých detí a vyučujúcich. Do Ariel prišla aj miestna novinárka a „ufologička“, Cynthia Hind, ktorá deťom povedala, aby nakreslili, čo v ten deň videli. Obaja novinári konštatovali, že deti hovoria pravdu a ich výpovede boli konzistentné. Táto záhada sa teda začala viac a viac zamotávať, až napokon v novembri toho istého roku priletel do Zimbabwe harvardský psychológ John Mack, o ktorom sme si už v krátkosti hovorili. Mack veľmi trpezlivo podrobil všetky deti psychiatrickému vyšetreniu a riadenému rozhovoru a nakoniec zhodne s dvomi novinármi skonštatoval, že tie deti hovoria pravdu tak, ako ju videli a zakúsili.
Všetci si myslíme, že deti majú veľkú kapacitu preháňať a klamať, a z časti je to nepochybne pravda, no majú aj obrovskú kapacitu hovoriť pravdu v jej najčistejšej podobe. Keď si to, čo som tu o tomto incidente sucho zhrnul opätovne čítam, obávam sa, že som v žiadnom prípade nepostihol vážnosť, kredibilitu a konzistentnosť príbehu týchto detí. Mnohé z nich majú tento incident v živej pamäti dodnes a stále si stoja za tým, že to, čo pred rokmi videli sa skutočne aj odohralo. Mnohým z tých detí to nezvratne zmenilo život a zanechalo to na nich jazvy, ktoré si budú niesť po zvyšok svojich životov. Len minulý rok o tomto incidente vyšiel výborný dokumentárny film zvaný Ariel Phenomenon (2022), ktorý si Vám, ak máte tú možnosť, vrelo odporúčam pozrieť.
…
K ďalším trom incidentom sa vyjadrím len sporadicky, pretože k nim nie je dostupných dosť informácií, no majú spoločné jedno: všetky tri si so sebou nesú dokumentáciu v podobe videí a fotografií, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou skutočné, resp. množstvo skeptikov a analytikov sa ich snažilo spochybniť, no nikomu sa to dodnes vierohodne nepodarilo.
Nasledujúce video natočené zariadením prostredníctvom infračerveného zariadenia FLIR pilotom mexických vzdušných síl a ukazuje 11 pomerne veľkých žiariacich objektov, pomaly sa pohybujúcich v jasných formáciách.
Ďalšie videá pochádzajú z Tureckého prímorského mesta Kumburgaz, neďaleko Istabulu. Ten istý objekt bol natočený rozličnými ľuďmi v rokoch 2007, 2008 a 2009 na tom istom mieste. Na záznamoch dokonca vidieť niečo, čo sa podobá na dve postavy sediace za priehľadným stredom zachyteného objektu.
Posledný prípad pochádza z Číny a ukazuje zábery objektu zhotovené v obvode Xiaoshan pri jej východom pobreží. Druhé video v prelinkovanom segmente je veľmi pravdepodobne nejaká balistická raketa, družica idúca z alebo vracajúca sa do atmosféry alebo niečo podobné. Fotografie ukazujú elipsovitý svietiaci objekt, ktorý bol podľa výpovedí svedkov asi 30 m dlhý a 10 m široký a pomaly sa pohyboval po oblohe rovno nad miestnym letiskom. Tento objekt spôsobil omeškanie a dokonca aj odklonenie letov. Videlo ho množstvo ľudí na zemi, ako aj vo vzduchu. Tu stojí za to podotknúť, že Čína otvorene priznáva, že má svoj vlastný program na detekciu UAP.
…
Tak a na dnes je to všetko. Myslím, že na ilustráciu globálnej prítomnosti Fenoménu tu netreba viac. Chcem len podotknúť, že incidenty, ktoré som popísal v jednotlivých krajinách nie sú ani náhodou ojedinelé a dovolím si tvrdiť, že každá krajina na svete má minimálne niekoľko podobných incidentov po roku 1947. Sú krajiny, ktoré majú takýchto incidentov viac ako iné a z dnešného výberu veľmi nápadne chýba Francúzsko, Rusko, Veľká Británia a napr. aj Brazília a má to svoj dôvod. V výnimkou Spojených štátov sú práve tieto krajiny tie, v ktorých sa Fenomén manifestuje najviac a k týmto krajinám je dostupných aj najviac dát, o ktorých budem písať v nasledujúcom príspevku.
O globálnej prítomnosti Fenoménu však nesvedčí nič viac, ako existencia databázy zvanej Capella, ktorá je najväčšou a najkomplexnejšou databázou rozličných incidentov spojených s Fenoménom na svete. Jej autorom nie je nikto iný, ako samotný Jacques Vallée, ktorý ju vytvoril keď pracoval pre UAP program kontrahovaný americkou vládou zvaný AAWSAP. Táto databáza zahŕňa dáta o takmer 300 000 incidentoch spojených s Fenoménom, čo však predstavuje len kvapku v mori ich celkového počtu v globálnom meradle. Nanešťastie, tak, ako všetko, čo AAWSAP vytvoril, je aj Capella podrobená utajeniu a je podľa všetkého majetkom amerického DOD (ministerstva obrany).
V prípade akýchkoľvek otázok alebo postrehov ma neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese [email protected].
