Denník N

o uzamknutej bráne

keď nestačí držať v rukách kľúč

vždy, keď sa blížil čas ísť domov, šašinko znervóznel a začal robiť nepochopiteľné veci.
všetky deti sa snažili, aby mohli odísť, ale bledý chlapec išiel do vzdoru.
NECHCEM! opakoval ako mantru
-čo nechceš?
-nechcem ísť domov. nechcem! nepôjdem.

zatínal päste do belava. a znova zamkol pery, nevypovedal už ani slovo.

keďže bol zajakavý šašinko zo stredného slovenska a jeho mama to mala ťažké po každej stránke, ísť domov sa mu podarilo tak raz za štyri alebo aj šesť týždňov. to môže byť katastrofa, ak je vám osem rokov. ale na jej mieste by som toto nikdy nedovolila.

navyše: nerozumela som, prečo by jeho problémy nemohli byť riešené ambulantne, raz za týždeň prísť na poradňu a pocvičiť cviká podľa pokynov špecialistu.

a tak šašinko robil presne tie veci, o ktorých vedel, že ich systém považuje za nežiadúce, len aby nemusel ísť.

čím bližší bol deň odchodu domov, tým to bolo horšie. už sa s ním vôbec nedalo vydržať. nedokázal ani jesť, ani pracovať, ani večer na Ostrove počúvať príbehy. nedokázal myslieť na nič iné, okrem svojej bolesti.

spočiatku som nechápala, lebo som cítila, že domov ísť túži. reč tela je neomylná: úplne sa mi chvel v náručí. no napriek tomu stále opakoval „nechcem. nechcem!“ a z tej náruče sa vyvliekal, len aby zadržiavaný plač neprelomil tenkú bariéru.

po návrate z domu, v nedeľu podvečer bol ešte bledší, bledý ako smrť, pery znova pevne zomknuté.

vedeli ste, že plakať sa dá aj dovnútra? ten nárek sa dá počuť iba očami.

a večer tvár pod vankúšom, aby nikto nepočul. vždy, keď už som sa nádejala, že neplače, dvihla som vankúš a-
bolo to tam.

na konci večernej komunitky všetkých osem, deväť detí sa vždy tešilo na malú masáž: vždy sme sa dohodli, kto má dnes a kto má nabudúce: niekedy sa predháňali v láskavosti, keď videli, že ich kamoš je rozbitý a potreboval by to viac. inokedy sa ofukovali, ak sa im práve neušlo.
bledý šašinko po príchode z domu masáž odmietal. len žiadne dotyky. len žiadne objatie.

Breussova ukľudňujúca masáž detí sa má podľa tradície robiť s ľubovníkovým olejčekom,  ale keď som ho nepripravila v lete dosť, postačilo aj telové mlieko. vždy, keď jedno balenie končilo, mohli sa rozhodnúť, aké kúpim na budúce. grepfruitové? alebo aloe? to bol náš sviatoček. aspoň o niečom môcť rozhodnúť…

iba päť minút, viac nám nevydalo. zakrývajúc tie drobné chrbátiky pyžamkom,  sme sa s každým dieťaťom šeptom programovali na další deň. hovorí sa  tomu: afirmácie

som si istá, že sú také chvíle, keď slová padnú na úrodnú pôdu, ako zrno do zeme.
ale na také chvíle sa musí vyčkať, lebo nie vždy sú brány druhého srdca otvorené.

-tíško, pokojne budeš zajtra… spomenieš si, ako sme sa dohodli, dobre? aj keď všetci okolo budú robiť nepekne, ale ty to dokážeš. si krásny a dobrý.

snažila som sa, aby tomu aspoň na chvíľku uverili.

a i keď bola takmer tma, videla som ten úsmev. zaspávali mi zväčša pod rukami.
deti veľmi potrebujú dotyky, objatia.

ak nemôžem objať toho, kto mi tak veľmi chýba, pošlem svoje objatie dolu riekou, ono sa ku mne vráti (verila som). všetci sme jedným

iba ten bledý šašinko po návrate z domu NECHCEL. lebo si nemohol dovoliť otvoriť svoju bolesť.

a kým bol u nás, nikdy mi nedovolil otvoriť tú bránu.

lebo ako pred rokmi hovorila eleanor roosevelt:

“ nikto nikdy nemôže otvoriť bránu niekoho iného. každý sám otvára svoju bránu zvnútra.“

.

po dvoch rokoch ho konečne vzali domov.

vždy, keď idem cez jeho mesto v krásnom Stredozemí, musím myslieť na jeho Nechcem.

pochopila som ho až v časoch, keď ma moja vlastná bolesť donútila odmietať akékoľvek stretnutie s tým, koho som stratila. len neotvárať bolesť. uložená hlboko vnútri spí v klbku a nebolí toľko.
ale to je už dávno, šesť rokov, šašinko.
všetci sme jedným, vieš. a všetci sa od seba učíme.

chcieť i nechcieť.

ale som si istá, že bolesti otvárať treba. aby sa mohli zmeniť na pokoj.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie