Nepolitické, relevantné aj pre politikov – rast charakteru
V knihe Neúprosné nie zhonu od J. M. Comere, okrem mnohých iných podnetných vecí, pre ktoré môžem prečítanie tejto knihy každému len a len odporúčať, som sa dočítal:
„…to, čomu venujete svoju pozornosť, ovplyvní to, akými ľuďmi sa stanete. Poviem to ešte inak. Myseľ je bránou do duše a to, čím si napĺňame myseľ, sformuje náš charakter. Život je v konečnom dôsledku súčtom vecí, ktorým sme venovali pozornosť.“
Čim plníte svoju myseľ počas svojich dní? Čo je pravidelným a dlhodobým pokrmom Vašej mysle? Správy, príspevky na sociálnych sieťach, nejaké knihy, časopisy, seriály, či filmy? Alebo sú to skôr krásy prírody, šport, rozhovory s Vašimi blízkymi a priateľmi, ticho a vnímanie svojho vnútorného „hlasu“, či načúvanie Bohu? Alebo je to práca, práca a práca, či škola, škola a škola, alebo ešte dynamickejšie škola + práca a práca + škola?
Akým človekom by ste chceli byť za päť rokov? Za desať? Za dvadsať?
Čokoľvek dáme do našej mysle, naša myseľ to začne rozoberať (hodnotiť a posudzovať). Niekedy dá danej informácii nálepku „nepodstatné“, ale inokedy danú informáciu priam do dokonalosti rozoberie a umožní sa jej v našom vnútri usadiť a byť podkladom pre ďalšie myšlienky. Čo nasleduje potom, výstižne vyjadril Mahátma Gándhí:
„Tvoje myšlienky sa stávajú tvojimi slovami, tvoje slová sa stávajú tvojimi činmi, tvoje činy sa stávajú tvojimi zvykmi, tvoje zvyky sa stávajú tvojimi hodnotami, tvoje hodnoty sa stávajú tvojím osudom.“
Túto skutočnosť nášho fungovania poznal aj apoštol Pavol, ktorý prvým kresťanom písal: „…upriamte svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné… A Boh pokoja bude s vami.“ (Flp 4,8-9 SEB).
Čo je podľa Pavla výsledkom toho, že budeme našu myseľ sýtiť tým, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné, úctyhodné, cnostné a chvályhodné? Pokoj: „A Boh pokoja bude s vami.“
Obzvlášť pravdivým a naliehavým pre našu dobu k formovaniu toho, akým budeme v budúcnosti, je povedať nie zhonu. Prečo? Citujúc z knihy, ktorú spomínam v úvode:
„Uponáhľanosť zabíja vzťahy, pretože láska si vyžaduje čas, ktorý uponáhľanosť nemá k dispozícii. Zabíja radosť a vďačnosť, pretože ľudia, ktorí sú v zhone, si nestíhajú uvedomiť dar prítomného okamihu. Zabíja múdrosť, lebo múdrosť sa rodí v pomalom tichu. Múdrosť má vlastné tempo. Človek si na ňu musí počkať – počkať na ten vnútorný hlas, ktorý vypláva na povrch rozbúrenej mysle až vtedy, keď sa jej vody upokoja a utíšia. Uponáhľanosť zabíja všetko, čo je pre nás vzácne: duchovný život, zdravie, manželstvo, rodinu, hĺbavú prácu, kreativitu, štedrosť a tak ďalej. Uponáhľanosť je sociopatický predátor, ktorý v našej spoločnosti vyčíňa bez zábran.“
Tak sa niekedy v blízkej dobe úmyselne zastavme, sadnime si či ľahnime aspoň na chvíľu na nejakom peknom mieste, zhlboka sa párkrát nadýchnime, nechajme sa zaliať slnečnými lúčmi a skutočnosťou prítomného okamihu, v ktorej aspoň pár sekúnd zotrvajme. Naše povinnosti túto chvíľku počkajú. Je to dobrý začiatok k tomu, aby sme sformovali náš charakter želaným smerom, napr. k väčšej láske, múdrosti, pevnosti, pokoju, či radosti.
