Tipovanie s kamarátom, to je dvojitá radosť, dvojprúdová diaľnica do pekla! Nielenže sa tešíš na výhru, ale máš si s kým poklebetiť, prediskutovať všetky aktuálne duely, očistiť zrno od pliev, favoritov od lúzrov, testosterónovo sa hecovať, podpichovať… Najradšej som to robil s Drakom. Až dovtedy, kým si nevybájil škodoradostných anjelov a nestiahol sa do tipovacej splendid isolation, potom som si musel nájsť nových gamblerských parťákov. Ale bez Draka to už nebolo ono. Ako som opísal naše pobočkové orgie v Gamblerovi?
Kamarát je príšerne roztržitý a nervózny, komunikuje so mnou iba krátkymi vulgárnymi frázami, radšej doňho nerýpem. Konečne som v našej pobočke, akoby bratislavskej z oka vypadla! Tie isté pulty, tabule a okienka, dokonca aj ľudia sú podobní, menšie či väčšie trosky, no a pár náhodných hostí, amatérov. Tí sa dajú identifikovať ľahko, vynímajú sa tu ako abstinenti v krčme piatej cenovej.
Zoznámil som sa s prostredím, ideme na to. V pondelok sa rozohral miliónty ročník najslávnejšieho tenisového turnaja, Wimbledonu, už frčí druhé kolo. Dráčik stojí pri mne a mudruje:
‒ Pozri, Lendl hrá s Boetschom. Starý macher, urobí ho.
No nie, to myslí vážne?
‒ Drbe ti? Je už dôchodca, navyše na tráve hrá hovno. To by som netipoval.
Kamarát však šediny drží v úcte.
‒ Ale je naňho krásny kurz, až dva!
To je vôl, prehrá aj slipy! Musím mu to vyhovoriť.
‒ Práve preto, lebo pôjde do sračiek. To Boetsch má slušné číslo, jedna šesť! Neviem, neviem, či ho nedám.
Pohádame sa, nadurdený kumpán ujde do iného kúta kancelárie. Stretneme sa až pri okienku. Ja som si vybral Boetscha s Lendlom a ďalšie tri zápasy, spolu za tri celé sedem, Dráčik tam hodil Lendla s Boetschom a šesť ľahších duelov, výsledný kurz jedenásť aj čosi. Zazerá mi na papierik a šomre:
‒ Nezmeníš toho Francúza? Nebime proti sebe, takto jeden z nás prehrá.
Och, dojemná starostlivosť o moje peniažky. Nech si stráži svoje.
‒ Ja to nebudem. Ale ty ešte zváž Lendla.
Naštve sa, stisne pery a nepovie ani slovo. Až keď podám tiket za tisícku a odchádzam od pultu, potiahne ma za lakeť.
‒ Starec, žični dve kilá! Chcem dať za štyri a čosi chýba. Nejako mi to minulý týždeň nevyšlo.
Milovníka športových dinosaurov deptajú finančné problémy? To ma podrž.
‒ No, nečudujem sa, dávaš chujoviny. Tu máš!
Mykne ho, ale premôže sa. Frflať začne až pred pobočkou.
‒ Prečo si tam mrdol toho Boetscha? Čo si chceš dokázať? Žerú ťa komplexy?
Mňa? Kamarát zlatý, koho tu mláti otec?
‒ O čom točíš? Tipujem, aby som zarobil. V tenise sa vyznám, veď ho sledujem, občas aj hrávam.
‒ Však aj ja, tak čo?! A servuješ jak kripel!
Dnes je naozaj nabrúsený. Asi by som ho nemal podpichovať, ale prečo ma detinsky provokuje?
‒ Áno, ale väčšinou ťa zadupem do antuky.
Očervenie ako paprika na poliach za mestečkom.
‒ To sa už čoskoro otočí! Budem ťa biť jak hada!
No fakt, čo mu je? Zase si ho ocinko podal?
‒ A vôbec, čo si nasratý, stalo sa dačo?
Kamarát skloní hlavu a zašomre.
‒ Nič, zmeňme tému. Ideš to pozerať k nám?
Jasné, je tam lepšia telka, kvalitný chľast a kamarátske kecy. Lendl pohodlne získa prvý set, Dráčik sa veselo škerí.
‒ Vyznáš sa v tom tenise, ty amatér!
Zatiaľ amatér. Ale na kamarátovom mieste by som v peci ešte nekúril, najprv treba chytiť zajaca.
‒ Ešte nie je všetkým výmenám koniec.
Opona, druhé dejstvo. Boetsch vyrovná hru, pritvrdí údery a vyhrá sedem päť. Zrazu sa usmievam ja.
‒ No, čo hovoríš? Celkom to ide tomu Frantíkovi…
Dráčikovi zabehne hlt ocinkovej single malt whisky a pohoršene zamrmle:
‒ Žabožrút vydrbaný, mal šťastie! Teraz sa ukáže!
A už sa to valí. Lendl je na sieti komický, ako vždy. Boetsch sa rozohrá a kontroluje vývoj zápasu, v každom sete spraví jeden brejk, viac nepotrebuje, šesť tri, šesť štyri, hotovo. Ešte Chang, a je to. Ale Dráčik…
Stále intenzívnejšie bledne, kričí a vulgárne nadáva, ako politici v odpočúvaných telefonátoch. Ešteže pán Nervózny a pani Dokonalá vypadli na chatu, tí by mu dali. Keď Boetsch stopvolejom premení mečbal a sklamaný Lendl odpáli loptičku do hľadiska, domáci pán ‒ junior sa zosunie z kresla na koberec.
‒ Dopiči, som v riti!
A rozplače sa. To som nečakal, sedím ako zarezaný.
‒ Dobre, stalo sa. Zahučal si, nabudúce vyhráš. Tie dve stovky mi vrátiť nemusíš!
Pozrie sa na mňa zaslzenými očami.
‒ Srať na dve kilá, visím tridsaťdva kusov!
Akých kusov, zbláznil sa?
‒ To má byť čo, drbe ti?!
Dráčik hlučne naplní vreckovku obsahom nosných dutín a plačlivo vykladá:
‒ No stovka, môj minimálny vklad. Doriti, toto bola posledná šanca! O dva dni letím a dovtedy musím dlh splatiť, inak ma chalani zmlátia, hodia reč s fotrom a na Ameriku môžem zabudnúť. Nevedel by si helfnúť? Prosím!
Stuhnem ako Lenin v mauzóleu. Čo mu poradím? Otcovi nemôže vyklopiť nič, o tom vieme svoje. Mňa momentálne peniaze netrápia, no a keby vyšiel aj čerstvý tiket… Dostanem nápad. Vo fekáliách ho nenechám, to je jasné, ale ešte ho trochu ponaťahujem.
‒ No, čo ti poviem, visíš mi tridsať korún. Pamätáš, nie?
Tvár sa mu rozžiari ako neónka. Ihneď pochopí, že pomôžem, ešte ale netuší ako. Expresne to zistí, podávam mu papierik.
‒ Tu je potenciálnych tritisícsedemsto korún. Chýba ti len jeden zápas.
Neónka zaprská a zhasne, Dráčik sa zase rozfňuká:
‒ Len jeden? Chang s Woodbridgeom, na tráve, to nemyslíš vážne! Kus papiera do zberu.
No, netvrdím, že je to tutovka storočia, ale práve od tohto experta kritiku neberiem.
‒ Ak nechceš, nechaj tak, iná ponuka nebude! Verím, že krpec vyhrá, aj keď asi tesne. Veď uvidíme.
A fakt. Chang stratí prvý set v tajbrejku, ďalšie dva získa, štvrtý zase pohnojí, ako na hojdačke. Rozhodujúce dejstvo. Kamarát si prsty obhrýzol až po hánky, v ruke zviera prepotený tiket a modlí sa k známym aj neznámym bohom. Asi ho niektorí milujú, lebo Američan nakoniec prelomí nepríjemné Woodieho podanie a vyhrá šesť štyri. S úsmevom sledujem Dráčikov víťazný tanec pred obrazovkou, niekoho mi hrozne pripomína.
Vynervovaný a spotený hazardér sa otočí ku mne.
‒ Díky, starec, zachránil si mi život! Máš to u mňa. Raz ti všetko vrátim aj s úrokmi, na to vezmi jed.
S úrokmi, no super. Už sa neviem dočkať.
Preto je dôležité, aby sa pri odvykačke gambler odstrihol od všetkých kumpánov. Spomienky na spoločné tipovačky, nenápadné poznámky kamošov, koľko zase vyhrali, hodené udičky, aká jasná tutovka sa hrá už zajtra, to všetko ťa ťahá späť, k smrti. Musíš odkopnúť kamaráta, ktorého si možno ty sám naučil stávkovať, čisté peklo! Veru, začiatky kariéry tipéra sú zahalené hmlou, je to minulosť, už sa nepamätáš, kto bol viac profesor gamblingu a kto skôr žiak… Žiaľ, niektoré spomienky nevybledli. Nevinný chlapček, vlastný žiak, nadaný básnik, Heňo…
Pondelok, privátna matematika s Heňom. No môžem sa nepochváliť?
‒ Pozri, už si videl takýto papierik?
Takmer mu oči vypadnú. Hľadí na dokrčený a zamastený tiket ako zapálený kresťan na Turínske plátno.
‒ No teda, to je sila, dať na jeden zápas toľko peňazí, na pomer setov… Magnifique! Tiež som pozeral a veril Samprasovi, ale odkiaľ si zobral, že vyhrá tri jeden?
Hm, keby som vedel, sú proste udalosti medzi empajrom a antukou, o ktorých nemáme ani šajnu. Skúsim mu to objasniť.
‒ Ciťák, niekedy sa stáva. Vtedy investujem, čo môžem. V júni som mal vo vrecku dve tisícky, teraz tridsaťpäť, a to som v lete zaháľal a rozhadzoval prachy. Keď sype, tak sype!
Nadšený tón kamarátovej reči podfarbí výčitka.
‒ Čo si nezavolal? Našetril som pár tisícok, mohli sa rozmnožiť. Chcem sa osamostatniť, takže potrebujem peniaze, mon ami. Ak zavetríš dobré tipy, ozveš sa?
‒ Sedí vec! Môžeme tam skočiť spolu, všetko ti ukážem a vysvetlím. Vo Viki je veselo, zažil som tam všeličo.
O hazarde klebetíme až do konca doučovania. Eufória zo mňa vyprcháva a chcem ho varovať pred temnou stránkou bohyne, ale aj tak ju zrejme opíšem v päťdesiatich odtieňoch ružovej. Chalan sa strašne namotá, ide so mnou do Viki aj do Torna, podá rozpis za stovku, vyhrá tri. Spočiatku Heňo kopíruje moje nápady, neskôr bude využívať vlastné mozgové závity a tenisové inštinkty. Viktória sa s nami celý dlhočizný školský rok zabáva ako mačka s omráčenými myšami. Tu a tam je pokladnička prepchatá, no prídu aj dni, keď sa blížim k nule, k absťáku. Zakaždým sa nejako vylížem a aj básnikovi sa darí.
