Utečenci, kolektívna vina, alebo „pán Fico, nerozsievajte strach!“
Nie som odborník ani na migrantov, ani na politiku a ani nemám krištáľovú guľu, aby som vedela, čo bude o 10-20 rokov. Som len obyčajný človek s emóciami, niečo medzi „slniečkárom“ (lebo som pacifista a do ruky nechytím ani detský prak) a skeptikom (lebo registrujem, čo sa deje v Calais, prípadne čo sa dialo počas silvestrovskej noci na x miestach Európy). Som ale aj človek, ktorý sa po celý život stretáva s predsudkami.
V prvom rade musím napísať, že ani ja nie som nadšená tým, čo sa v Európe deje. Ale priam ma striasa, keď počujem reči typu „Čo to nevystrieľajú na hranici Schengenu“. V oboch prípadoch zo mňa hovorí praobyčajný ľudský strach. Strach o to, že raz si nejaký šialenec (a je mi jedno, akej bude farby pleti či vierovyznania) dovolí siahnuť na ľudí, ktorých mám rada ale aj strach z toho, že môjmu synovcovi a jeho kamarátom niekto o 15-20 rokov dá do rúk zbraň a nebude sa pýtať, či chce, alebo nechce – bráň si krajinu.
V bežnom živote sa vysmievam z princípu kolektívnej viny. Lebo niekto, kto v živote nestretol živého maďara „nenávidí maďarov“, lebo moja babka mi rozprávala, čo s jej rodičmi robili maďari v škole, keď sa modlili po slovensky učiteľ ich bil trstenicou … Že to bolo pred sto rokmi a dotyčný učiteľ sa za to dávno niekde škvarí v pekle? Nevadí, ale „nenávidíme maďarov“. Človek chápe trpkosť voči systému ktorý takto „vyučoval“, ale pestovať v sebe nenávisť voči ľuďom ktorí s tými spred 100 rokov nemajú nič spoločné mi príde choré. Rovnako choré, ako zámerne v našincovi vyvolávať strach z hrozby, ktorá defacto neexistuje, lebo veď čísla o žiadateľoch o azyl u nás nepustia.
Zato pán premiér je hysterický, ako keby Slovensko valcovali hordy azylantov. Správanie pána premiéra mi pripomína dohadzovačku, ktorá dievčine na vydaj ospevuje ženícha, ktorý ju ani nie veľmi chce, zato vedľa stojacieh mládencov ktorí sa k nej priam pýtajú baba okato ignoruje, možno na nich len čosi nevrlo zavrčí …
