Dedinské babky – najlepšie ekoinfluencerky
Sociálne siete sú plné ľudí, ktorí hovoria o tom, ako žiť udržateľne, bez odpadu, ako chrániť životné prostredie. Mimovládne organizácie mobilizujú mladých ľudí, tí sa fotia s eko-výrobkami, protestujú s transparentmi, diskutujú v kaviarňach o ekológii a vo veľkom nakupujú drahé veci, lebo sú “ušité” z udržateľného materiálu. Dedinské babky ekologicky naozaj žijú.
V lete som chodila roznášať letáky po dedinách stredného Slovenska. Bolo horúco a fľaška vody bola o chvíľu prázdna. Boli sme v dedinách, ktoré od väčších miest delí asi 20 minút z oboch strán.
Tri dediny po sebe – ani obchod, ani krčma. Autobus chodí raz za 2 hodiny. To sa opakuje, na ktorýkoľvek smer sa vyberiem. Ani omša už nebýva pravidelne. Začala som rozmýšľať, ako tu najmä ľudia žijú. Ak deti žijú ďaleko, ako robia nákupy? Ako riešia návštevu lekára? A ako sa musia cítiť osamelo.
“Počas COVIDu mi zomrel muž, aj svokra. Ostala som v dome so svokrom, o ktorého sa starám. Nechcem, aby sa opustil. Starosta robí takú službu, že objednáva dôchodcom obedy. Tak najväčšia spoločenská udalosť svokra je, že si po telefóne objedná obed. A môže si objednať, čo chce.
Keď mi muž zomrel, musela som si urobiť vodičský preukaz. Aby som sa dostala do práce. A to som ešte rada, že som tu pomerne blízko prácu našla. Aj sa bojím, veď v zime po tých cestách ani autobus nevyjde. A deti sa potom nevedia dostať do školy.
Nakupujeme ako kedysi. Keď sa dostaneme do obchodu, urobíme si veľké zásoby múky, cukru, …” Keď dôjdu zásoby, ideme na veľký nákup znovu.”
Prichádzam do inej dediny. Jedna cesta uzatvorená, druhú opravujú. “Kedysi sme most ručne postavili za 6 týždňov a teraz už od marca stavajú,. Aj pán farár teraz kvôli ceste nechodí slúžiť omšu,” sťažujú sa miestni.
Na rozbitej ceste stretávam dodávku s chlebom. Na obecnom úrade visí nápis o pozastavenom predaji potravín kvôli rekonštrukcii a údržbe auta. Druhý oznam hovorí, ktoré dni si budú môcť zakúpiť chlieb. Nie je to Bratislava, žiadne čerstvé croissanty v kaviarni.
Pri zastávke sa hromadia ľudia. Jedna pani vystúpi, čaká ju manžel s autom. Aj ďalšie dve dámy. “Nebývame ďaleko, ale keď prídem z mesta, už ani poriadne neviem presť k domu. Kým sa z autobusu dostanem k lekárovi a naspäť na autobusovú stanicu, úplne ma bolia nohy. Lekár hovorí, že mám ísť na operáciu.” Z tašky vyberie krabičku liekov a zdravotný preukaz. Podá ich čakajúcej susedke. Jedna ide do mesta, donesie lieky aj ostatným.
Po dvore behajú zvieratá. Vidím nádrže na zachytávanie dažďovej vody, aj pekné bio plodiny vypestované v záhradke. V dvoroch už dozrievajú jablká na stromoch. Všade plno kvetov. Zbierajú dažďovú vodu, ktorou polievajú záhradu.
Dedinské babky nepotrebujú rátať svoju uhlíkovú stopu. Sú rady, keď príde autobus. Nevyhadzujú potraviny, lebo ich poriadne nemajú kde kúpiť. Zeleninu si vypestujú, na stromoch im rastie bio – ovocie. Majú kompost, aj zvieratá, takže bio- odpad spracujú.
Namiesto transparentov o ochrane prírody, kopú v záhradke, hrabú seno a v prírode žijú.
Chovajú hydinu, aby mali bio-vajíčka, aj bio mäso. A niekedy je tých zvierat viac, aby mali aj bio- syr, bio- tvaroh a bio- mlieko.
Ak chceme s mladými ľuďmi hovoriť o ekologickom životnom štýle, možno to netreba robiť na sociálnych sieťach. Ale začať tým, že ich pošleme k babkám na dedinu. Aspoň na prázdniny. Aby nesedeli iba pri počítači a čítali o kvalite bio-potravín, ale učili sa ako pestovať bio-potraviny a ako si zaobstarať bio-mäso.
A babka určite uvíta pomoc, aj spoločnosť. A rada sa niečo podučí aj z „tých internetov.“
