Keď ticho nelieči, ale zabíja – z cyklu dieťa bez jedného rodiča,

V súčasnosti nie som výnimkou, kedy sa stáva bežným rozpad základnej bunky spoločnosti a teda rodiny. Zažiť funkčnú rodinu je ako pomyselná kvapka pitnej vody v slanom mori.

O tom, čo sa stalo v mojom prípade, aj keby nebolo veľa krát popísaného, nemá význam sa vracať späť. Fakty sú jasné. Naša dcérka, splodená z lásky a v láske, vyrastá bez jedného z rodičov z rozhodnutia jedného z nich. V tomto prípade matky.

Každá jedna rodina prechádza krízami, zlomovými obdobiami, kde sa láme pomyselná palica. Bez ohľadu na fakty, ublíženia, vyrieknuté slová, či realizované skutky, takmer vždy za kratší koniec „ťahá“ dieťa.

Identita otca je rovnako dôležitá ako identita matky v živote našich najmenších. Prejavuje sa to prirodzene v DNA dieťaťa a po narodení aj výchovou a rodinným prostredím, v ktorom sa dieťa nachádza. Pomyselná krehká rovnováha je narušená, keď jeden z atribútov rodiacej sa identity dieťaťa absentuje.

Je krutým rozhodnutím jedného z rodičov po rozpade vzťahu otca a matky dieťaťa, keď nejaví jeden z nich záujem o spoločne splodené dieťa. Dopad takéhoto kroku je ďalekosiahly a sprevádza dieťa viac-menej po zvyšok jeho života do momentu, kedy sa s tým dokáže konštruktívne, nie deštruktívne, vyrovnať a neprenáša túto skutočnosť do svojej novobudovanej rodiny v dospelosti.

Teória je jedna vec, prax však vecou druhou. O rozhodnutí matky, aby som nechal jej dieťa a ju na pokoji som už veľa krát písal a ako som spomínal v úvode, nemá význam sa k tomu vracať. Prečo? Máčanie v hnoji a špine nedostatkov nášho ega a malosti ducha ešte nikomu nepomohlo za predpokladu, že nedošlo ku konštruktívnemu dialógu zúčastnených strán.

Čo ak jedna zo strán tento dialóg tvrdošijne odmieta a považuje ho za určitú formu obťažovania a otravovania? Čo ak zostáva v tichosti a ignorovaniu akýchkoľvek pokusov o dialóg bez ohľadu na skutočnosť, ako veľmi sú vydarenými?

Človek by očakával v duchu tradičnej výchovy, že ticho lieči. I to komunikačné. Je tomu však vždy tak? Môže aj ticho zabíjať? Domnievam sa, že áno. Nemusí ísť nevyhnutne o fatálne, smrťou končiace sa poňatie významu slova zabíjať. V tomto je život v spoločenstve ľudí oveľa kreatívnejší a neraz aj krutejší.

Či už máme na mysli zabíjanie kreativity ľudského ducha, slobodnej vôle, chute vzdelávať sa, seba rozvíjať sa, či vytvárať konštruktívne vzájomne obohacujúce sa medziľudské vzťahy s konečnou destináciou – byť šťastnou, plnohodnotnou a láskyplnou ľudskou bytosťou.

V tomto duchu som na bývalú priateľku, matku nášho dieťaťa, jej i moju rodinu nesmierne hrdý a to až do takej miery, že sa o tom musím pochváliť aj verejne.

Nechápem len jednej jedinej veci. Na psychickú bolesť s odlúčením od dieťaťa som si ako-tak privykol. Ale prečo sme ako ľudia doslova zvermi voči tým, ktorí sa nedokážu brániť? Veď predsa majú nielen povinnosť, ale aj právo deti očakávať od svojich najbližších byť milovanými, či nie?

Jeden fakt a jedna životná etapa k zmienke na záver.

Fakt, prečo „nenavštevujem“ vlastné dieťa, v zmysle súdom odobrenej „dohody“ – raz týždenne a na tri hodiny – je v tomto duchu prozaický. Po „vytunelovaní“ mojich skromných úspor exekútorom pre neplatenie výživného (môj návrh na súd o zmenu výšky z dôvodu vážnych zmien v živote s dopadom na vlastný finančný príjem bol podaný viac ako osem mesiacov vopred) viedol k momentu, kedy každé jedno euro musím otočiť aspoň trikrát. Chodiť niekam, kde nie som vítaným návštevníkom a kde nie je záujem o spoluprácu v prospech dieťaťa je v kontexte načrtnutého rovnajúcim sa nielen finančnej samovražde.

Druhá životná etapa zo života dieťaťa – keď sa o jeho živote dozvedáte z notifikácii popri šikovnej aplikácii jednej zo zdravotných poisťovní sa pridáva druhá aplikácia, kde sa dozvedáte o živote prváčika na škole. Nič viac a nič menej. Doporučujem si stiahnuť, ak ste poistencom VšZP ich aplikáciu epobocka a poprosiť triednu učiteľku Vášho dieťaťa o autorizáciu Vášho emailu v aplikácii, ktorú budete mať nainštalovanú a volá sa edupage.

Kedy si naše rodiny konečne uvedomia, že len skrze spoluprácu, dialóg je možné zabezpečiť dieťaťu jeho neodňateľné právo na šťastie? V kontexte zmieneného a načrtnutého je týmto právom na šťastie čas, ktorý by malo tráviť aj s otcom.

Tu sa následne dostávame do bodu, kedy ticho už nelieči, ale zabíja…