Denník N

Nič nie je skutočné a všetko je možné, ponurá knižná jazda cez súčasné Rusko

Peter Pomerantsev - Nothing is True and Everything is Possible
Peter Pomerantsev – Nothing is True and Everything is Possible

Peter Pomerantsev sa narodil v sovietskom Kyjeve v 70. rokoch, ale jeho rodičia emigrovali do Veľkej Británie. Začiatkom 21. storočia odišiel do Moskvy, kde 10 rokov pracoval pre televíziu TNT. Stal sa súčasťou mašinérie, ktorá prevracala realitu a dojmy spísal v knižke s výstižným názvom „Nothing is True and Everything is Possible“ z roku 2015.

V nie tak dávnom blogu som písal o súčasných tendenciách v ruskej literatúre a predovšetkým o konceptualizme, ktorým v Rusku autori poukazujú na neexistenciu reality, na neustále nasilu meniacu sa tvár postsovietského Ruska. Asi pred týždňom sa mi dostala do rúk vyššie spomínaná kniha, ktorá sa zapodieva totožnými témami.

V prvom rade nejde o žiadnu akademickú publikáciu so stovkami citácii a odkazmi (hoci nejaké sú), ale o Pomerantsovu subjektívnu výpoveď o ruských médiách, politike a spoločnosti ako takej. Kniha je skôr zmesou medzi sugestívne napísaným románom popretkávaným grotesknými postavičkami z bežného života a pomerne záživným publicistickým štýlom.

Reality šou Rusko

To je názov prvého dejstva, kde sa autor zaoberá predovšetkým rýchlo meniacim sa podmienkam v ruských médiách. Pomerantsev sa zamestnal v televíznej stanici TNT, ktorá ako prvá do Ruska priniesla typické západné reality šou. Zastáva názor, že hlavným cieľom nových šou je predovšetkým fúzia sovietskej nadvlády a západnej zábavy. Televízia nesmie nudiť. Diváci nesmú smútiť. Politika musí vyznieť ako „dušervúca“ filmová dráma.

Píše o vzniku média Russian Today, ktoré v súčasnosti vysiela takmer po celom svete v angličtine, španielčine, ruštine a arabčine a označuje ju za hlasnú trúbu Kremľa. Mnohí ruskí novinári sa mu pri tejto výčitke vysmiali tvrdiac, či nevidí, že aj jeho a západné vlády klamú a zavádzajú. Snažil sa protestovať, ale len ho ľutovali. Mal pocit, že v tomto svete nie je možné v niečo veriť a stáť si za tým. Cení sa tu len schopnosť prispôsobiť sa, stať sa chameleónom.

Poukazuje na dve novovzniknuté spoločenské triedy – Forbeses (bohatí Rusi) a tiolki (zlatokopky, doslova jalovičky). O zlatokopke Olione dokonca natáčal dokument s názvom Ako klofnúť milionára. Oliona podľa vlastných slov považuje svoju „aktivitu“ za povolanie, ktoré je u mnohých mladých Rusiek veľmi žiadané a dokonca sa vyučuje na niekoľkých kurzoch s príznačnými názvami ako Ako sa stať skutočnou ženou alebo Geisha School. V tom čase mala už 22, a tak vedela, že pomaly musí prepustiť miesto mladším.

S bohatými sa ženy stretávajú v na to vyhradených baroch, kde zámožní sedia na poschodí v úplnej tme a sledujú ako sa ich o poschodie nižšie snažia zaujať osemnástky túžobne očakávajúce, že si ich niekto vyberie a hodí nejakú tú kostičku. Nechcem nijako znižovať úbohosť takéhoto prejavu, ale pripomína mi to fanúšikov fb stránky Mikuláša Černáka.

Ďalej popisuje ako sa po nástupe Putina okamžite rozpadol organizovaný zločin podzemia, pretože ho prevzala samotná vláda a s tou klasickí „mečiarovskí“ gangstri a zlodejíčekovia nedokážu súťažiť. Mnohí z nich sa sami stali politikmi. Pomerantsev sa stretáva s Vitalijom, ktorý zavesil kariéru gangstra na klinec a stal sa režisérom, scenáristom a hercom. Pri natáčaní jedného z jeho gangsterských filmov Pomerantsev okamžite pochopil, že Vitalij sa aj pri skutočnom zabíjaní cítil presne ako vo filme – ako hrdina, vyvolený, s dramatickou hudbou v pozadí.

Zobudíš sa a si v base

Pomerantsev uvádza, že 99 % obvinených je v Rusku nakoniec aj odsúdených. V druhom dejstve rozpráva príbeh o jednej z nich. Janu Jakovlevovú obvinili z pašovania dietyletéru, ktorý sa pridáva napríklad do čistiacich prostriedkov. Problém bol, že celú svoju kariéru ho legálne dovážala z Francúzska a predávala v bežnom obchode. Jedného pekného dňa jej prevrátili firmu naruby a zatvorili ju s odôvodnením, že sa im skrývala, čo bola lož. O ruskom právnom systéme už pomaly kolujú legendy, ale konkrétne tento popis je ako vystrihnutý z Kafkovho Procesu skombinovaného s ruskou ľahostajnosťou Bulgakovej Diaboliády.

O obrovskej korupcii niet pochýb. Podplácanie sa údajne stalo súčasťou ruského života a majú naňho viac výrazov ako Eskimáci na sneh. Sám Pomerantsev spomína, ako si chcel urobiť vodičský preukaz bez podplácania, čo však nebolo jednoducho možné, pretože k počítačom, kde testovali vodičov pustili len „vyvolených“ a bez ohľadu na váš výkon ste všetci skončili s rovnakým ohodnotením. Podplácajú všetci a všade.

Architektúra, „opozícia“ a chameleónstvo

Architektúra má v Rusku taktiež nevídané postavenie. Stavby častokrát predstavujú tú alebo onú dobu, toho alebo onoho vládcu. Spomeňme len chruščovky – jednoduché paneláky s nízkym stropom či Stalinove mrakodrapy, tzv. vysotki. Pre mnohých obyvateľov predstavujú  spojenie s nedávnou minulosťou a v podstate kus života. S rôznymi epochami sa totiž mení architektúra veľkých miest (u nás sa len premenujú ulice a zateplia bytovky).

Chabá opozícia je podľa Pomerantsova tvorená samotnými Putinovými radcami, aby bola bez problémov pod kontrolou. Len čo získa nemalú popularitu, rýchlo sa zmetie zo stola rôznymi spôsobmi a vyrobí sa ďalšia. Keďže televízia a média vysielajú, čo prikáže Kremeľ, je nesmierne ľahké ovládať verejnú mienku. A na to je vraj expert práve Surkov, Putinov poradca, ktorému venuje samostatnú kapitolu, kde jeho činy popisuje ako naoko chaotické, ale do posledného detailu vypočítané. Nemá problém zafinancovať ultra-liberálnu skupinu podporujúcu homosexuálne manželstvá, a zároveň jej konzervatívny náprotivok, ktorý ju skompromituje, pričom má čisté ruky.

Najväčší problém celého súčasného Ruska však autor vidí v chameleónstve a v neustálom menení tvárí. V Rusku sa za posledných 100 rokov realizovalo toľko sociálnych experimentov, zverstiev, vymýšľalo sa toľko lží prekrytých lžami, že sa jednoducho neoplatí veriť v nič, pretože už neexistuje realita a aj tá je prekrývaná ďalšou fikciou reality. Ľudia menia masky jedna radosť, koncom päťdesiatych rokov sa odkryli Stalinove zločiny, teraz sa opäť začína velebiť vďaka obľube Putina, čo sa čoskoro opäť aspoň dvakrát zmení.

Putin samotný sa v knihe až tak nespomína, skôr pôsobí ako akási všadeprítomná entita, ktorá za tým všetkým stojí, poťahuje za špagátiky a snaží sa národ, ktorý siaha cez 9 časových pásiem, zjednotiť prostredníctvom západnej televíznej zábavy. Putin zosobňuje všetky stereotypy o Rusoch, ktoré existujú, zosobňuje samotný prototyp „správneho“ Rusa a väčšina v neho aj bezvýhradne verí, čo je samo o sebe problém. Ako kedysi povedal K. Kryl: „Politikům se nevěří, politici se kontrolují.“ A z toho by sme si mali vziať príklad aj my.

Záver

Kniha vás svojím štýlom a dravosťou vtiahne do útrob Ruska a len tak nepustí. V niektorých pasážach je desivá, až neuveriteľná a možno občas aj prehnaná, neviem. Urobte si napokon názor sami. V smršti akademických búks so stovkami zdrojov je však táto celkom útla knižka o autentických zážitkoch zo samozvaného Tretieho Ríma veľavravná.

(Kniha nemá slovenský preklad.)

Odporúčaná literatúra:

Martin C. Putna, Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity
Orlando Figes, Revolučné Rusko 1891 – 1991
Pawel Rojek, Rusko: Prokletí Impéria, Zdroje ruského politického chování

Odporúčané filmy:

Terč (2011)
Generation P (2011)
Hlupák (2014)
Leviathan (2014)

Teraz najčítanejšie