Šla som do Santiaga. Zas. Tentokrát som došla.

Tu je blog z minulého roku: https://dennikn.sk/blog/3106719/sla-som-do-santiaga-navela-som-sa-dostala-do-coimbry-1-3/

26.4.2023 Porto

Tento rok moja púť začala až v Porte a počas prvého dňa som tam doletela a kukla si ho.

Vstala som o tretej ráno a potrebovala sa dostať na autobus, ktorý ma zoberie na Schwechat. Nočák mi nešiel, nerada chodím taxíkmi, obzvlášť v noci a obzvlášť sama. Z tohto dôvodu som si požičala shareovaný bicykel a s batohom na chrbte si to odbicyklovala pod most SNP. Skoro som stratila vetrovku na letisku a o pol desiatej som bola šťastlivo v Porte.

Bolo fakt netriviálne kúpiť si lístok na MHD. Keď sa mi to konečne podarilo, tak som sa cítila natoľko víťazne až som pomohla ďalším zmäteným češkám. Niečo po desiatej som sa ocitla v centre Porta a mesto sa ešte len zobúdzalo. Chcela som sa ísť napapať, ale všetky reštaurácie alebo niečo iné ako supermarket boli zavreté. Naveľa sa mi podarilo objaviť kaviareň, kde som si dala kombo káva, ovocie a koláč a prehlásila sama pre seba, že som sa naraňajkovala.

Prvú noc som mala rezervovanú izbu a z mailu som pochopila, že kedykoľvek môžem prísť a tak som si tam šla zhodiť veci. Izbu som našla ale bol v nej neporiadok. Tak som sa začala hrabať podrobnejšie v maili a na stránke a objavila som informáciu, že až po 13:00 je možný check-in. Aj tak som si dovolila sa tam prezliecť a šla som objavovať Porto aj s batohom. Nevadí, s batohom na chrbte strávim ešte mnoho času a tak týchto pár hodín mi neuškodí.

V Porte je veľmi fancy kníhkupectvo. Vraj sa ním aj Rowlingová inšpirovala pri písaní Harryho Pottera. To znamená, že si doň viete kúpiť lístok a vstúpiť tak o dve hodiny neskôr. Tak som sa medzitým šla napapať. Livraria Lello je krásne. Len je menšie ako som čakala a bolo tam viac ľudí ako som čakala.

Potom som šla na vežu. Veža je fakt masívna a výhľad ešte viac. Takýto pekný výhľad som nemala ani nikde v Lisabone (Lisabon som navštívila dvakrát za posledný rok).

Potom som sa už naozaj ubytovala a tak na dve hodiny ma vyplo. Potom som šla kuknúť katedrálu a získala v nej prvú pečiatku do Credentialu. Pútnici do Santiaga majú také leporelo so svojimi pútnickymi údajmi kam zbierajú pečiatky na dôkaz, že naozaj preputovali cestu do Santiaga.

Pozrela som si aj most od uja Eiffela. Tiež je taký železný ako aj veža a pokukala som ešte trochu centrum mesta.

Po ceste som si ešte kúpila raňajky a pivo. Nakoľko som šla sama, tak sa mi nechcelo ísť do žiadneho podniku a pivko som jak sedlák vypila sama na izbe. Okrem toho som sa prichystala na zajtrajší deň a dočítala knihu (ešte, že som ich tam mala tak ďalších 40, v čítačke).

27.4.2023 už naozaj púť, Porto – Vairão 26,3 km

Včera som vstávala o tretej a absolútne sa nevyspala. Dnes som vstala asi o piatej a absolútne sa nevyspala. Neviem rozumne spať na nových miestach. Tak plná energie a elánu som o 6:30 začala putovať.

Začiatok bol dosť nudný, lebo som sa potrebovala dostať z Porta. Tak som kráčala tak 15km mestom a predmestím. Avšak čím ďalej to bolo lepšie a aj kvitnúcich stromov pribúdalo.

Po 2 km som stretla prvých pútnikov a samozrejme to boli Slováci. Leteli sme včera tým istým lietadlom. Boli trochu starší odo mňa a bolo to už ich druhé Camino a tak mi porozprávali nejaké múdrosti a svoje o dosť drsnejšie plány a oddelili sa na Coastal Way. Z Porta vedú dve Caminá do Santiaga. Modernejšia a dlhšia cesta ide po pobreží a staršia, tradičnejšia a moja cesta ide vnútrozemím v podstate priamo na sever.

Potom som stretla už len dvoch dôchodcov, s ktorými som sa len pozdravila a inak som zvyšok dnešného chodenia strávila sama. Tak po dvadsiatich km som už stihla mať od veci myšlienky, až som si pomyslela, že je dobre, že idem sama inak by som ich aj zdieľala. Napr. som mala na sebe ponožky značky Voxx a prišla som na to, že to po slovensky znamená hlass (lebo vox populi je hlas ľudu). Prišla som až ku kostolíku na kopci, vedľa ktorého bola hojdačka. Tak som tam chvíľu oddychovala a užívala si výhľad.

Okolo pol jednej som prišla ku kláštoru vo Vairão, kde je verejný albergue a pôvodne som tam plánovala spať. Albergue je ubytovňa pre pútnikov. Z pravidla tam je mnoho ľudí spolu na izbe a spíš vo vlastnom spacáku. Vieš sa tam osprchovať, oprať si oblečenie a tieto verejné stoja od 5€ do 10€. Stretla som tam Charlotte a chillovali sme spolu na múriku asi pol hodinu. Charlotte je z Londýna, nikdy na ničom takomto nebola a je to pre ňu taký detox od bežného života. Ja som jej spomenula moje nepodarené minuloročné Camino a čo to o Slovensku. Dokonca som jej aj povedala, že sa nám rozpadla vláda a v septembri to tu asi preberú rusofili (kiež by nie). Bola to prvá skúška mojej angličtiny, keďže bežne nehovorim po anglicky často (ale za to čítam a počúvam angličtinu skoro furt) a obstála som na 5/7.

Potom som sa prešla ešte zo 2km po peknej lesnej ceste a objavila sa v ďalšej dedinke, kde som sa ubytovala v súkromnom albergue (12€) a zostala do ďalšieho dňa.

V tomto albergue sme spali len piati na izbe a z toho traja boli česi a teda moje speakovanie začalo aj skončilo pri kláštore. Vykonala som bežné každodenné povinnosti – sprcha, pranie a obchod. V záhrade im dozrievali mandarinky na strome a tak som im jednu ukradla. Na moju obhajobu ich tam bolo kopec popadaných po zemi a tak im jedna isto nechýbala. Večer nás ujo domáci aj ponúkol Portským vínom. Na dvore mali ako ozdobu preš a takáto kravina ma uistila, že som na správnom mieste (volám sa Kristína Prešinská).

28.4.2023 Vilarinho – Barcelos 27,9 km

Nadpis včerajšieho dňa vám klamal. Včera som skončila vo Vilarinho. Avšak keď som toto povedala kamoške, tak ma lokalizovala nejakú tú stovku kilometrov inde a tak som uprednostnila názov dediny s kláštorom.

Spala som, ako inak, zle, a tak som začala kráčať už tak 6:15. Tak po polhodine som trochu zablúdila. Ale nakoniec som sa dostala ku krásnemu kamennému mostu.

Počas dňa som stretla ďalšie dva kamenné mosty a kopu dôchodcov. Všetci totiž začínali tak o 10 km ďalej a 2 hodiny neskôr. Najviac som sa bavila s Karen a Stevom z Austrálie. Boli starí asi ako moji rodičia, mali oveľa ťažšie batohy (ich tak 14kg, môj tak 9kg) a skoro som im nestíhala. Tento rok majú taký cestovací a strávia ešte aspoň mesiac cestovaním po Európe. Bavila som sa aj s dôchodcom Belgičanom, ale ten bol o dosť nudnejší a tiež som sa bavila s Američanmi, ktorí tiež išli z Porta a už je to ich tretí deň (môj len druhý). To mi vcelku dodalo na sebavedomí. Teploty zatiaľ siahajú tak do 25°C a teda sa to dá.

Prišla som do Barcelosu, čo je stredoveké mesto opradené legendou o kohútovi. Okrem toho je to akoby Portugalské mesto púte do Santiaga de Compostela. Okrem toho bol v meste festival a tak tam bolo veľmi rušno.

Už dva dni som závidela všetkým pútnikom, čo mali na batohu mušľu a síce to je zbytočnosť, aj tak som nevydržala a kúpila som si aj ja. Večer som bola na pútnickej omši, kde sme dostali požehnanie, nejaké letáky a kameň. Bolo to milé ale znova to bolo také, že ja a dôchodci. Celkovo nás na omši bolo len 7 pútnikov, čo ma nemilo prekvapilo, keďže ich do Barcelosu doputovalo aspoň 200 v ten deň.

29.4.2023 Barcelos – Ponte de Lima 33,7 km

Vstala som už tak o 5:15 a okrem toho som sa ešte o polnoci zobudila na to, že búcha ohňostroj. Nemali sme v izbe rozumne otočené okná a von sa mi ísť nechcelo a tak som si ho ani nepozrela len mi ešte viac pokazil spánok.

Začala som šliapať tak o 5:45 a bola ešte tma. Postupne sa rozvidnievalo a ja som začala kráčať s Nicol (Nemka). Celý čas sme spolu kráčali v hmle a rozprávala mi svoju životnú cestu. Teraz už naozaj má svoj dream job (niečo ako fyzioterapia ale nie úplne) a žije si spokojne. Tešilo ma to. Poteší stretnutie so spokojným človekom. Cesta nám spolu ubiehala rýchlo ale keď som si dala pauzu, tak ma opustila. To znie drsnejšie, ako to v skutočnosti bolo. Na Camine človek stretne kopu ľudí a len málokedy sa nejak na niekoho viaže. Kráčate popri sebe, rozprávate sa o všetkom a potom zas nekráčate spolu. Môžete kráčať sami, s niekým celú púť a aj každý deň s viacerými dovtedy neznámymi ľuďmi. Pohodka.

Potom som stretla Andreasa (Rakúšan) a aj sme sa rozdelili. Začalo pršať a tak som sa schovala na kávu. Tam ma dobehli Andreas a Charlotte a tak som zvyšok dňa strávila s nimi. Doputovali sme spolu až do Ponte de Lima, čo je tiež stredoveké mesto s masívnym mostom. Ten most je až tak masívny, že mesto sa doslovne volá Most cez Limu (Lima je rieka).

Večer sme boli my traja spolu na pivo a pizzu. Dozvedela som sa, že môj život je neskutočne ľahký. Môj brat nespáchal samovraždu a ani môj partner nie je drogovo závislý až na takej úrovni, že je agresívny a napadol ma. Teda, už bývalý partner. Mňa v ten večer najviac trápilo, že ako introvert sa nedokážem úplne uvoľniť a citím sa ako tretie koleso u bicykla, až mi paradoxne začali chýbať ľudia, moji ľudia.

30.4.2023 Ponte de Lima – Paços 27,6 km

Tak a máme tu najťažší deň. Bola nedeľa a mala som zistené, že o 7:30 je omša v meste. Tak som sa ráno vychystala, prešla tým polkilometrovým kamenným mostom a v meste našla len tri zamknuté kostoly. Včera večer som začala mať spoločenskú krízu a toto tomu vôbec nepomohlo. Vrátila som sa do albergue, zbalila veci a šla kráčať.

Už bolo skoro 8 hodín a ja som len teraz vyrazila a ešte som ani nebola na omši. Toto rozčarovanie ma tak hnalo, že som predbiehala všetkých dôchodcov ako nikdy. Chvíľu som sa rozprávala s jednou tetou ale sama mi potom povedala, že choď už, lebo ideš oveľa rýchlejšie ako ja. Po zhruba 6 kilometroch som sa ocitla v dedinke a na uliciach som stretala nejak viac ľudí ako zvyčajne (bežne ešte všetci spia o takom čase) a všetci šli jedným smerom, smerom do kostola. Tak som sa pridala a takmer ihneď, ako som vošla do kostola, začala omša. Prirodzene, bola po portugalsky a tak som si potichu ako rebel spievala po slovensky každoomšové modlitby.

Po omši som fičala ďalej a toto náhodné natrafenie na omšu mi absolútne zmenilo náladu. Kráčam si ďalej a znovu predbieham všetkých tých istých dôchodcov ako pred omšou. Mala som ešte pred sebou najväčší stupák celého Camina – kopec, na ktorý som vyšliapala možno aj 600 výškových metrov. S pár prestávkami a troma banánmi (moje bežné raňajky) som to celkom slušne zvládla, užila si výhľad a pokračovala riadnym strmákom dole kopcom. Pod kopcom som sa zastavila na kávu a dobehla Andreasa a Charlotte. Chvíľu sme kráčali spolu, potom sme si vymenili kontakty a rozdelili sa. Odvtedy sme sa už nestretli a ani nekontaktovali.

Keďže som zvládla omšu aj kopec, tak som si dopriala noc v súkromnom albergue. Bol naozaj pekný a dokonca som mala perinu a teda som nemusela spať v spacáku. Mali sme aj spoločnú večeru za dobrovoľný príspevok a ja som bola ten človek, čo viedol rozhovor pri stole. Pozor na mňa! Sedela som s dôchodcami zo Slovinska, kde ujo nebol ukecaný a teta by aj bola keby vie lepšie po anglicky. Okrem nich tam boli tri portugalčanky, ktoré sa tiež najprv hanbili za svoju angličtinu. Spočiatku som sa musela dosť snažiť aby rozprávali ale časom, keď prišli na to, že to nie je hanba, keď niečo povedia krkolomne alebo ak si navzájom s tou angličtinou pomôžeme, tak to je v poriadku, sa rozkecali, najmä tie Portugalčanky. Tety z Portugalska mali okolo 40 rokov a nechali doma deti a manželov a šli sa prejsť do Santiaga. Avšak nemali až toľko voľna z roboty a tak zajtra skončia na Portugalsko-Španielskych hraniciach a na jeseň tam budú pokračovať. V posledných rokoch začína byť bežné, že každý Portugalčan (asi aj Španiel) si prejde Camino aspoň raz za život. A mnoho z nich ho ide na dvakrát.

1.5.2023 Paços – O Porriño 26,4 km

Tak, a dokázala som to! Spala som celú noc bez prebratia. Dokonca aj raňajky som mala v tomto albergue, čo bolo veľmi príjemné, lebo včera (v nedeľu) som sa ani nesnažila ísť do obchodu.

Šla som zase sama a všade okolo mňa bolo ticho a ja som si ho fakt užívala. Časom som prišla do Valençi a keďže bol 1. máj tak mali snáď na každom plote kvetinky. Valença je posledné mesto pred hranicami a tak som si dala ešte posledný raz kávu v Portugalsku. V Portugalsku pijú oveľa viac kávu v kaviarňach. Možno vlastne pijú kávu len v kaviarňach. Každopádne je veľmi dobrá, veľmi ľahko zohnateľná a určite lacnejšia ako na Slovensku. Bežne zoženiete kávu pod 1€ a ak nie, tak k nej dostanete aspoň nejaký koláčik.

Valença nie je len mesto, ale aj pevnosť a tak sa prechod cez ňu skladal z troch častí: z normálneho mesta, stredovekého mesta a pomedzi hradby.

Potom som prešla cez most a bola som v Španielsku. Tam ma čakalo podobne staré, ale menšie mesto. Tu v Tui som navyše navštívila katedrálu. Fajná.

A tu v Tui je odrazu aj výrazne viac pútnikov. Tui je len 117 km od Santiaga a na to aby si oficiálne prešiel púť do Santiaga treba prejsť aspoň 100 km a tak tí najtrápnejší pútnici začínajú práve v Tui.

Za Tui ma čakal pekný les a zakecala som sa tam s Jill a Chrisom. To sú dôchodcovia z Pensylvánie a vďaka mne majú veľmi dobrú mienku o Slovensku. Najprv som ich prekvapila tým, že bez problémov s nimi vediem rozhovor po anglicky. Rozprávala som im o rozpade Československa a moje trochu naivné vysvetlenie bolo, že kým bol sovietsky zväz pokope, tak sme sa mu chceli brániť a tak sme chceli byť spolu, silnejší, a keď sa rozpadli, tak sme si každý národ šli svojou cestou. Samozrejme, aj som priznala, že to je také naivné vysvetlenie, ale rozišli sme sa v mieri. Teda nebola medzi nami žiadna vojna, ako napríklad v Juhoslávii. A nakoniec som ich zarazila tým, že viem zhruba kde je Pensylvánia a že tade vedie Apalachian trail. Takže, milé Slovensko, nemáš zač.

Na albergue som prišla ako prvá a chvíľu som oddychovala. Keď sa pominulo najväčšie teplo, tak som si šla pozrieť mesto a zohnať jedlo na ďalší deň. Mesto sa mi podarilo pozrieť, ale jedlo sa mi nepodarilo zohnať, lebo aj oni mali štátny sviatok a teda všetky obchody zavreté. Dnes sa mi výrazne zhoršila fyzická schopnosť, lebo mi praskol obrovský otlak na malíčku a bolí to. Našťastie, ostatné otlaky, čo som mala na prstoch, nestáli ani za zmienku.  Okrem toho som začala mať menzes. Rozhodla som sa, že do Santiaga prídem v nedeľu a tak ďalšie dni pôjdem oveľa chillovejšie.

2.5.2023 O Porriño – Vigo 15,5 km

Chillovejšie znamená, že budem chodiť menej, nie že pôjdem po nudných cestách. Tak som to ráno crossla cez kopec do Viga. Skoro ma po ceste zožral pes. Jedinou prekážkou mu bola jeho neschopnosť opustiť dvor. To sa udialo len preto, nech mi neni smutno za mojimi stretmi so psami spred roka.

Vigo sa nachádza pri mori a je to asi najväčší prístav v Galícii. Prišla som tam už okolo desiatej ráno a moje prvé kroky viedli do nákupného centra (how basic). Malo totiž viacero výhod a využila som 3. Napapala som sa v reštike/foodcourte za lacno, využila slušné záchody a nakúpila si jedlo v supermarkete.

Potom som sa vydala do centra a už bol riadny úpek. Keď som našla obrovský kostol, tak som sa šla bez váhania schladiť dovnútra. Tam do minúty začala omša a tak som už neodišla. Zostala som na omši, kde som, ako inak, nič nerozumela. Ja totiž, okrem toho, že neviem po Portugalsky, neviem ani po Španielsky. Nevadí. Za ďalší cieľ som si stanovila informačné centrum, ale znovu som po ceste stretla obrovský kostol – katedrálu. Aj tam bola omša ale akurát končila a tak som počkala kým skončí a potom som si šla vypýtať pečiatku do credentialu.

V informačnom centre som dostala mapu s významnými miestami a odobrala som sa ubytovať do albergue. Dnes bolo fakt hnusne teplo a tak som všetko oprala a skrývala sa pár hodín vnútri. Večer som šla preskúmať mesto. Prešla som sa centrom a navštívila som múzeum striebra a Santiaga – teda tých fancy vecí v kostole. Mali tam napríklad repliku botafumeira (kadidelnice) a teda je to riadne hovädo.

Šla som na kopec. Pobavilo ma, že časť cesty sa človek vie odeskalátorovať. Aj tak sa tam dostať bola riadna morda. Všetky veci mi stihli vyschnúť, otlak na nohe sa nezhoršil a tak som sa cítila nachystaná na zajtrajšie preteky s dažďom.

3.5.2023 Vigo – Arcade 24 km

Dnešná cesta po rovine bola neskutočne krásna. Buď som si vykračovala mestom alebo lesom. Ak som náhodou nemala z jednej strany les, tak som tam mala úžasný výhľad na záliv. Okrem toho som si prešla dva strmáky hore a dole po asfalte.

Nielen, že som stihla prísť do albergueu pred dažďom ale ešte som si stihla aj nakúpiť jedlo na ďalší deň. Okrem iného som si kúpila 3 nektarinky a platila som za ne 2,84€. Som len ja príliš žgrloš alebo aj tebe to príde veľa? Na albergueu som stretla Dominiku (Češku) a tak ma tešilo, že nemusím speakovať. Neskôr sme kecali aj so Stefanie (Talianka) a Rogerom (Američan) a to už teda po anglicky. Zistili sme, že na druhý deň všetci plánujeme spať v tom istom albergue. Všetci okrem mňa mali už zarezervované miesto a ja som bola smutná, lebo mi nik na email neodpovedal. Skôr ako som si stihla uvedomiť, čo sa deje, tam Roger zavolal a dohodol aj pre mňa jedno miesto. Tento jeho skutok mi príde neskutočne milý ale súčasne ma aj dosť desí. Avšak desí ma výrazne menej ako zavolať ujovi, ktorý možno nevie po anglicky. Roger je tak 60 ročný ujo z Texasu a podľa mňa spĺňa snáď všetky stereotypy o Texasanoch. Inak ak chcete spinkať v súkromných albergueoch tak skoro vždy si treba dopredu rezervovať miesto. Ak chcete spať vo verejnom/mestskom albergue, tak tam si miesto práveže nemôžete rezervovať a kto prv príde, ten (prv) dostane miesto na spanie.

4.5.2023 Arcade – Pontevedra – Portela 23,1 km

Dokonca ani v tento deň som nezmokla. Dobre to klamem, zmokla som len tak zanedbateľne. Celý deň som kráčala s Dominikou a Stefi. Sú to hodne milé baby (o pár rokov staršie odo mňa) ale nemajú úplne zapálenie pre stredoveké kostoly. Aspoň nie také ako ja. Ja som z každého starého alebo veľkého kostola dosť unesená.

V bazilike som šla aj na vežu pozrieť si výhľad, sama. Boli, že: „Ani za nič sa mi nechce šliapať dvesto schodov. Počkáme ťa vonku.“ Okrem katedrály je v Pontevedre ešte konvent (to je niečo ako kláštor, okej, neviem aký je rozdiel medzi kláštorom a konventom), zrúcanina kláštora a pútnická kaplnka. A samozrejme most. Asi v každom meste bol fajný kamenný most.

Úspešne sme prišli na albergue. Na to, že bol súkromný, bol fakt škaredý. Mne to nijak výrazne problém nerobilo, ale prišiel tam jeden starší pár Slovákov a teta nekonečne frflala. Dúfala som, že ostatní neprídu na to, že sú Slováci a radšej budú súdiť Slovensko na základe mňa.

Aj tu sme mali spoločnú večeru za dobrovoľný príspevok. Večera bola príjemná. Celkom fajn som si pokecala s jedným starším Poliakom, pre ktorého toto bolo už druhé Camino a tak to bol taký ostrieľaný skúsený ujo. Okrem toho nám rozprával o Varšave a že počas druhej svetovej vojny bola skoro celá rozbombardovaná. Tiež tam bol starší pár zo Slovinska, ktorí šli spolu na Camino v rámci 30. výročia ich svadby. Teda nie úplne išli spolu. Ujo šiel z Lisabonu, doputoval do Porta, kde sa pridala aj teta. Tam jej ujo nachystal romantickú večeru.

Po večeri sme sa zabávali na neskutočných hlúpostiach (napr. že namiesto Padrón hovoríme pardón, namiesto albergue zas algebra) ja, dve Češky a dve Polky. Najmä jedna z tých Poliek bola taká kôpka veselosti. Táto veselosť bola tak nákazlivá až prišiel šéfko albergue a poslal nás spať, lebo robíme príliš hluk. V albergueoch sa má spať, ak ste náhodou nevedeli.

5.5.2023 Portela – Caldas de Reis – O Pino 21,5 km

Včera som mala príliš socializačný deň a tak som dnes kráčala v podstate celý čas sama. Celý deň trochu pršalo a tak som strávila dokopy možno aj hodinu čakaním pod nejakým prístreškom kým bude menej pršať.

Pri jednom kostolíku som si dala pauza a stretla tam párik čechov. Oni akurát odchádzali. Keď som kráčala ďalej, tak som ich videla pred sebou. Časom sa muž oddelil a šiel dopredu. Ja som ženu predbehla a ani sme sa nepozdravili, pretože telefonovala. Po chvíľke som našla do poľnej cesty, ktorou sme kráčali, vyryté: „ROZVOD” a o nejakých 300 metrov: „ZAPOMEŇ”. Nestretla som ani jedného z nich a tak neviem ako to dopadlo. Ale zjavne nie je Camino pre každý pár.

6.5.2023 O Pino – Padrón – O Faramello 20,5 km

Dnes bol veľmi vychillený deň. Prišla som do Padrónu a zastavila sa na káve v takej Camino kaviarni. Keď som odchádzala, tak ma majiteľ objal. Ujo bol riadne milý a tak som to prežila, hoci to bolo pre mňa trochu creepy. Bola som sa v kostole pozrieť na kameň, o ktorý bola pripevnená loď, ktorou doviezli pozostatky sv. Jakuba do Galície. Pri kostole som stretla sympoš Slovinca s manželkou a ujo mi vyrozprával príbeh s loďkou.

V tom čase bol Padrón významnejšie miesto ako Santiago de Compostela a pre väčšinu pútnikov na Camino Portugues (púť z Portugalska) je trasa Padrón – Santiago posledný deň putovania. Ja som však šla ďalej a na posledný deň púte si nechala len kúsok. Tesne pred koncom dnešného putovania som stretla Texasana Rogera a on mal pôvodne také isté plány ako ja ale potom sa rozhodol, že dnes príde do Santiaga.

Pobavilo ma, že som našla automat, v ktorom si môžeš kúpiť pútnicku mušľu. Už som bola fakt blízko, už to tu bolo fakt komerčné.

7.5.2023 O Faramello – Santiago de Compostela 14,5 km

Je 10:05 a ja stojím pred katedrálou. Hotovo. Hneď ma pobúrili dve moje myšlienky. Prvá bola: „To je všetko? To bolo také ľahké?“ (Obzvlášť po minuloročnom fiasku.) A druhá: „Čo teraz?” Asi 5 minút som len tak postávala pred katedrálou a potom som si šla zohnať diplom.

Majú tam taký office, kde najprv vyplníš nejaký dotazník, potom počkáš v rade a potom si ešte pokecáš chvíľku s úradníkom a získaš osvedčenie o prejdení púte. Ja som ten svoj najprv dostala bez š, lebo š v španielčine neexistuje, ale nakoniec sa mi podarilo vybojovať aspoň s.

Omša bola až o dvanástej a tak som pokračovala v oddychovaní pred katedrálou. Bolo fascinujúce sledovať emócie úspešne končiacich pútnikov. Na tvárach sa im značila snáď každá emócia od úľavy, cez hrdosť až po sklamanie.

Na omšu bolo náročnejšie sa dostať ako som predpokladala. Najprv som musela nájsť bočný vchod, ktorým púšťali ľudí. Následne mi žobráčka niečo veľmi ochotne gestikulovala a ja som bola, že dajte mi pokoj ja chcem ísť len do kostola. Strážnik pri vchode mi povedal, že nemôžem mať batoh a tak som sa vybrala hľadať nejakú úschovňu. Podarilo sa a tak som sa znovu predierala do kostola a tentokrát sa mi to už podarilo. Avšak už bolo dosť neskoro a tak nebola šanca, že by som si mala kam sadnúť. Tak kým som hodinu a pol nerozumela skoro ani slovo z omše po mne tiekol pot a ja som si tento víťazný okamih ani trošku neužila.

Po omši som sa šla ubytovať na albergue, osprchovať sa a napapať sa. Keď som sa znovu cítila ako človek a už som nemala môj 9kg batoh, tak som šla objavovať mesto. Kúpila som nejaké suveníry, navštívila katedrálne múzeum a stretla zopár známych pútnikov.

Hotovo. Zajtra ma čaká už len výlet autobusom na kraj sveta a na ďalší deň cesta domov.

8.5.2023 Fisterra, Muxia

Zvládla som doputovať do Santiaga a tak som si dala darček. Kúpila som si jednodenný výlet autobusom na koniec sveta. Tento nápad okrem mňa malo veľa dvojíc dôchodcov a tak som tam zjavne nezapadala. Počasie bolo prinajlepšom hrozné a moja nálada ešte viac. Takže vás ušetrím od môjho mrmlania a radšej vám poviem, čo som videla.

Videla som pekné mestečko Muros typické svojimi rybárskymi domami. Videla som vodopád, ktorý tečie v podstate priamo do mora.

Vystrašil ma túlavý pes v mestečku Fisterra. Prišli sme aj na samotný mys Fisterra, po španielsky Finisterre, čo po slovensky znamená koniec sveta. Keď tam tak stojíte, tak vidíte len oceán a nič iné. Mne sa okrem oceánu podarilo vidieť aj hmlu. A na koniec výletu sme sa zastavili ešte v Muxii. To je vlastne podobný koniec sveta. Tiež tam je maják. Tiež tam ľudia po úspešnom zvládnutí Camina pokračujú na púť. Na rozdiel od bežných Camín sa v prípade týchto dvoch miest putuje zo Santiaga tam, kilometre na kameňoch ubúdajú a v samotnej Fisterre aj Muxii vieme nájsť kameň s nultým kilometrom. Z týchto dvoch miest u mňa Muxia vyhráva, lebo má kostol s modelmi lodí, ktoré tam v minulosti nechávali posádky s nádejou v šťastný návrat.

Večer sme sa vrátili a keďže som nemala iný program, tak som šla na omšu a dobre som spravila. Bolo tam menej ľudí ako včera, nebolo tam už nehorázne dusno a najmä sa hojdalo botafumeiro. Botafumeiro je kadidelnica, ktorá má výšku tak meter a kolíše sa zhruba na 10 metrovom lane. Rozhojdáva sa tak, že jeden z kňazov ho trošku potisne a následne sa aspoň štyria muži zavesia na lano a tým ho zdvihnú do výšky, následne uvoľnia lano a takýmto napínaním a uvoľňovaním rozhojdajú botafumeiro po oboch bočných lodiach katedrály. Ja som sedela práve v jednej lodi a tak mi to lietalo nad hlavou. Keby sa náhodou uvoľní, tak nás aspoň štyroch zabije. To si nemyslím, že sa niekedy stalo a snáď sa ani nestane. Po tomto obrade už kostol nesmrdí od pútnikov ale vonia od byliniek. Má to svoje čaro a rozhodne odporúčam zažiť. Na internete som našla, že sa rozhojdáva každý piatok, vo veľké sviatky a pri zvláštnych príležitostiach. Doteraz netuším, čo za zvláštnu príležitosť bol tento pondelok ale hojdalo sa botafumeiro a to mi stačí.

9.5.2023 Mallorca a cesta domov

Ráno som zbehla ešte posledný raz si obzrieť katedrálu a emócie ľudí, ktorí Camino práve dokončili. Zvyšok dňa som strávila cestou domov. Letela som zo Santiaga na Mallorcu a odtiaľ do Viedne, kam ma prišiel vyzdvihnúť brat autom. Ďakujem Peťo.

Doletela som na Mallorcu, mala som štyri hodiny času a tak som sa vybrala na pláž. Počkala som na autobus a zaplatila 5€ za lístok za 15 minútovú cestu na pláž. Kokos, tu sa absolútne skončila striedmosť, v ktorej som žila posledné dva týždne. Však akože nie, nezruinovalo ma to, ale príde mi neprimeraná tá suma. Prišla som na pláž a tam boli samí bohatí ľudia, samé bary s fancy drinčíkmi a potom ešte ja, v turistických topánkach a s nevôlou sa začleniť.

Tak po kolená som zašla do mora, ktoré bolo na začiatku mája fajne studené. Trošku z recesie som si kúpila v neďalekých potravinách plechovku piva, vyvalila sa na pláži a oddychovala som ako úplný sedlák. Spokojne!S menšími ťažkosťami som sa vrátila na letisko. Ten autobus znova stál 5€ a ešte k tomu meškal 20 minút. Táto Mallorca neni pre mňa. Potom som ešte dostala pokutu za to, že môj batoh je väčší ako je povolené. Áno, absolútne bol väčší. Cestou do Portugalska a aj na Mallorcu mi to prešlo bez problémov a tak som sa citíla veľmi ukrivdene a nahnevane na celú Mallorcu. Už bol čas ísť domov, už mi vôbec neprospievalo byť samej v zahraničí.

Okrem toho, že mi to neprospievalo a som mala absolútne ponurú náladu mi chýbalo viacero vecí z bežného života. Tešila som sa, že keď prídem domov hodím veci do práčky a už ich nebudem musieť prať v rukách. Následne ich budem môcť vyvesiť na sušiak a nie všelijako na batoh, kde sa sušili popri mojom kráčaní. Vo verejných albergueoch boli akoby pogumované matrace a vankúše. Samozrejme, je to jednoduchšie na údržbu a asi tam až toľko nelezú všelijaké ploštice ale nie je to úplne pohodlné. Navyše v španielskych albergueoch človek dostal také papierovo-textilné obliečky, vlastne len plachtu a obliečku na vankúš. Nebolo to príjemné na dotyk a ak s tým človek nemanipuloval jemne, tak sa to potrhalo. Sprchy tam boli poväčšinou také šatňové, teda v jednej miestnosti len trčalo zo stropu tak zo 6 spŕch a sprchovalo sa zo 6 ľudí naraz. Mám rada súkromie. Okrem toho viacero spŕch fungovalo tak, že ste stlačili tlačidlo a 10 sekúnd vám tiekla voda. Znie to zle? Prepáčte, nechcela som vám znechutiť Camino.

Určite to boli drobnosti oproti všetkým tým pekným veciam, čo som na tejto púti zažila. Prešla som sa peknou prírodou a to ma vždy teší. Zažila som viacero momentov, keď som prekonala samu seba. Neskutočné (aspoň pre mňa) bolo, koľkokrát som sa prihovorila ľuďom a následne mala zaujímavý rozhovor. Neskutočné bolo, koľko milých, vtipných a ochotných ľudí som stretla. Najmä som si navrátila vieru, že ľudia sú dobrí. (Tak poďme zachrániť tento svet!)