O hádkach pre status o učiteľoch

Prednedávnom som sa trochu pochytila so známym, ktorý nechápal, prečo učitelia v ich obci štrajkujú, aj keď majú lepšie platy ako kantori učiaci v iných školách.

„U nás ich lepšie platia než v meste, ta nech pekne učia a nešpekulujú,“ znel jeho argument.

Pár slovami vysvetlím zápletku.

Pedagógovia, ktorých sa táto výčitka týka, pôsobia v obci na škole, ktorá je bez právnej subjektivity. Jej zriaďovateľ, teda samospráva, im môže vyplácať osobné príplatky, ak na ne má dostatok peňazí. V tomto prípade ich mala, vďaka čomu majú miestni pedagógovia plat, ktorý by im mohli mnohí kolegovia z iných škôl závidieť. Môj kamarát, a žiaľ, asi nie jediný, preto miestnych učiteľov nechápal.

 Hádky kvôli facebooku

Našu roztržku vyvolal môj status na facebooku, kde som učiteľom pripomínala, že pri neobmedzenom štrajku, ktorý bude uznaný ako oprávnený, si musia zo svojich úspor zaplatiť odvody do zdravotnej poisťovne. Rozoberala som v ňom tiež to, ako zriaďovateľ školy naloží s peniazmi v mzdovom fonde, ktoré na výplatách učiteľov ušetrí počas štrajku. https://www.facebook.com/Alenka.Basistova/?ref=hl

Aj napriek tomu, že som sa snažila pomôcť radou a hneď v úvode môjho príspevku bolo uvedené, že so štrajkom učiteľov súhlasím, okamžite som bola na sociálnej sieti obvinená zo zrady na protestujúcich pedagógoch. Čo tak, samozrejme, nebolo.

Môj diskutujúci v teréne mi však vytýkal niečo iné. Nechápal, ako môžem tvrdiť, že v ich obci by mali štrajkujúci dostať ušetrené peniaze minimálne na to, aby mohli uhradiť svoje odvody. A vôbec nerozumel tomu, prečo je potrebné držať im palce v ich boji.

Argumenty a pocity

Pri našej hádke som argumentovala príhodami mnohých známych, ktorých deti chodia na doučovania z matematiky, lebo školy ich ju poriadne nenaučia. Alebo skúsenosťami manažérov zahraničných firiem upozorňujúcich na priepastný rozdiel medzi tým, čo a ako učia školy a tým, čo potrebujú zamestnávatelia. Tieto nožnice sa pritom otvárajú už na základných školách.

Ako však zlepšiť výuku, keď náš učiteľ zarobí len necelých 50 percent z toho, čo iní priemerne zarábajúci vysokoškolsky vzdelaní ľudia?

Ako za týchto podmienok dostať do škôl, udržať v nich a dlhodobo motivovať nevyhnutný počet kvalitných učiteľov?

A tento problém sa týka nás všetkých bez ohľadu na to, či učitelia, ktorí učia naše deti, zarábajú o pár desiatok eur viac či menej.

Niektoré argumenty postupne zaberali. Najmä tie, čo udierali na intuitívne myslenie, ktoré malo odpovedať na otázky typu: „Keď tu nebudú vzdelaní ľudia, odídu bohaté firmy, mladí budú ešte viac utekať vonku, tak kto na nás bude v starobe robiť?“

Žiaľ, náš čas pohltili debaty o peniazoch a platoch na úkor iných tém – smútok a beznádej učiteľov, ktorí svoju prácu milujú, trpia kvôli nej, bezmocne sa prizerajú na plytvanie okolo seba a sú zúfalí z neschopnosti alebo nezáujmu doterajších vlád pokúsiť sa o niečo, čo sa aspoň podobá na reformu školstva.

A namiesto hľadania systematického riešenia im hrozí prepustenie, aby sa tak umelo navýšili platy tým, ktorí ostanú.

Týmto učiteľom odkazujem: „Držím nám palce a dúfam, že raz bude aj v našom školstve lepšie.“