Denník N

Prečo učím a prečo štrajkujem

Práca učiteľa je náročná, no ako dieťa z učiteľskej rodiny ma to vždy ťahalo do školstva. Prišiel však moment, kedy sa treba rozhodnúť medzi tým, či pre podmienky zdupkám, alebo začnem bojovať. S kolegami som si vybral druhú možnosť.

Malá genéza môjho učiteľovania

Mám dvadsaťtri rokov, som prvák na magisterskom štúdiu a so spolužiakmi rozbieham firmu v sektore prekladateľstva a tlmočníctva. Je to fajn, no mňa ťahá srdce aj inde. Do školstva.

Prvý rok v škole

V druháku na bakalárskom som mal možnosť rok učiť ako záskok na jednom bratislavskom gymnáziu, ktoré som aj vychodil. Po tejto príležitosti som chňapol všetkými desiatimi, pretože učiť som chcel prakticky od svojich troch rokov. A to naozaj nepreháňam: moja mama (bývalá učiteľka) má vraj dodnes niekde odložené obrázky s postavičkami, ktoré hovoria niečo v duchu „chcem učiť“, „som učiteľ“ a tak podobne. Učiteľská rodina nechá na človeku stopu. Každopádne, skúsenosť stála za to. Hoci som robil mnoho nováčikovských prešľapov, mal som aj pozitívnu spätnú väzbu a so študentami to celkom klapalo.

A šup za papiere

Po ročnej dohodárskej skúsenosti som si musel dať pauzu, keďže ako študent som prakticky nebol schopný zohnať prácu tohto typu, a išiel som na rok do administratívy. Nízkofrekvenčná práca, stačilo len obsluhovať skener a kontrolovať dokumentáciu. Nič extrémne náročné na mozog, chodil som si tam skôr oddýchnuť. Napriek tomu ma išlo poraziť zo sedenia v kancli a túžba učiť bola veľká. Pár hodín, čo som mal v jazykovke, bolo fajn, ale nebolo to ono.

Ako Pilát v kréde

Presne tak som sa cítil aj ja, keď som mal zrazu opäť možnosť učiť. Jedného dňa mi poslala moja známa e-mail, že na jednej z karloveských škôl hľadajú angličtinára. Na pohovor som prišiel s päťminútovým meškaním, trochu zronený a zahanbený. Napokon som ale na svoj hviezdny moment čakal vyše dvoch hodín. Pohovor bol zaujímavý, ale nemal som zo seba dobrý pocit. Na jednej strane som vďaka absolvovanému bilingválu trochu zabodoval, no môj rok navyše pri bakalárovi si vyslúžil minimálne zdvihnuté obočie. O pár dní mi však prišla esemeska: ste prijatý.

Nová škola, nové výzvy

Nastúpil som do práce v treťom (vlastne štvrtom) ročníku bakalárskeho štúdia a učil som jedenásť hodín týždenne – prakticky polovičný úväzok. Moja práca v rámci angličtiny je trochu špecifická: keďže na bilingvále sme mali vyhradené hodiny anglickej štylistiky a môj riaditeľ to pozná, chcel to zaviesť aj u nás. Úloha pripadla mne: popri písaní bakalárky a štátnicovaní som čítal fragmenty negramatickej angličtiny, z ktorých sa mi chcelo zväčša plakať, a ťahal som apatické triedy dopredu ako nie jeden, ale hneď dva voly. Bolo to náročné, no stálo to za to.

Tento rok som sa prehupol do magisterského a pre zvýšený tlak na fakulte som si zobral o dve hodiny angličtiny menej. Keďže však potrebujem aj vyžiť, prihodil som si svoj druhý jazyk, taliančinu, ako školský krúžok popoludní, čo je trocha flexibilnejšie. Je toho veľa, no mám tento rok skvelú mentorku z LEAF-u, ktorá ma usmerňuje, a dá sa to zvládať. Okrem toho, predstava, že by som to s učením vzdal ma desí, pretože napriek vyčerpaniu ma to skrátka baví. Aj s tými kopami zošitov, ktoré som celé Vianoce a skúškové opravoval pomedzi memorovanie talianskych slovíčok a anglické preklady.

Moje patetické vyznanie, prečo učím a prečo štrajkujem

A teraz k jadru veci. Učím preto, lebo vidím tie pozitívne zmeny v deckách, ktoré ešte len nedávno ťarbavo smolili vety. Rád sledujem, ako sa im formujú názory, pričom im sem-tam ukážem niečo, čo by ich mohlo zaujať alebo naštvať, čím sa podnieti ich myslenie. Verím, že tie decká môžu raz zmeniť moju krajinu k lepšiemu, a chcem ich na to aspoň trošku pripraviť zručnosťami, ktoré sa im zídu. Nikde inde by som nemohol mať taký „impakt“, ako v školstve. Preto som tu rád.

A prečo štrajkujem? Aj kvôli svojej mame. Tiež bola v školstve rada. Učila na prvom stupni a robila kúl pedagogické triky v čase, keď ešte kúl neboli. Projektové vyučovanie, skupinová práca, zážitková pedagogika a mnoho iného už pred rokom 1999. Nepochybujem, že nebola sama, no vo svojom okolí bola jedna z mála. Rodičia aj deti to vedeli patrične oceniť, no štát nie. Niekedy okolo roku 2001 zo školy odišla po jedenástich rokoch praxe s výplatnou páskou, ktorá sa šplhala do výšky (v prepočte) 210 eur v čistom. Možno by sme boli vyžili, ale mama bola v tom čase na mňa sama. Preto dala prednosť bankovníctvu. Chcel by som ju však vidieť späť v školstve, pretože tam patrí telom aj dušou.

Druhá vec je, že si chcem dopriať zahraničnú študijnú skúsenosť v podobe druhého magistra v Británii. Preto už niekoľko rokov popri škole pracujem. Nie je to však ľahké a čo sa práce týka, okrem prekladov, tlmočenia a učenia momentálne nemám šancu robiť nič iné. Prekladov je však ešte relatívne málo, tlmočenia ešte menej a učenie… ani tie jazykovky nie sú nejaké terno. Skrátka, popri štúdiu je to fuška a s príjmom, ktorý mám, budem musieť svoj sen nechať chvíľu čakať. Možno by mi pomohlo, ak by som nemusel obracať každú korunu (vlastne cent).

Správa o stave milovanej krajiny

Ako tínedžer som sa zastrájal pri prvej príležitosti navždy vypadnúť zo Slovenska. Lenže potom som ho spoznal. Jeho krásu, dobrotu a horlivosť ľudí za dobré veci… Zasa nebuďme idealisti: svíň tu máme požehnane a moje skúsenosti s nimi boli minimálne hnusné. Aj tam, kde by ste to nečakali. Stále mám však pocit, že ľudia sú schopní to zlé prevážiť dobrom a moja skúsenosť to zatiaľ potvrdzuje. Okrem toho, malá krajina vám dá väčší priestor presadiť sa, ak ste vážne dobrí, len treba makať. A bojovať za dobrú vec.

Dve celkom kritické zložky spoločnosti, zdravotníctvo a školstvo, sú momentálne Augiášovým chlievom. Ľudí vnútri čakanie na zázrak prestalo baviť, a preto spolu vyrazili do ulíc. Iste, kopa ľudí bude hovoriť o načasovaní, forme, rukojemníctve, nemorálnosti, nenažranosti atď. Na veľkú dieru však treba veľkú záplatu, a treba ju práve v čase, keď tú dieru schovávajú za predvolebné bilbordy. Okrem toho existuje aj princíp odloženého potešenia: ak dnes strpíme trochu nepohody, zajtra môžeme byť oveľa spokojnejší, než keby sme sa nepohode vyhýbali.

Tento princíp platí rovnako pre podmienky, v ktorých sú deti a pacienti, ako aj pre ohodnotenie pracovníkov. Zdravotníkov, ktorí utierajú zadky v rozpadajúcich sa budovách, ťahajú nehorázne dlhé služby a vyčerpaní majú v rukách desiatky pacientov, pre ktorých sa idú potrhať a pre ktorých ich rodina často vidí len odchádzať z bytu. Učiteľov, ktorí okrem učenia, opravovania písomiek a slohov (vrátane lúštenia žiackych hieroglyfov), vyplňovania množstva dokumentácie, ponúknutia ramena na plakanie alebo posedenia pri čaji frustrovaným či zmäteným študentom a mnohého iného ešte aj maľujú kabinety a nosia tehly po práve rekonštruovanej škole. Jasné, že nie každý má takýto zápal pre vec, ale verte mi: stačí fakt málo, aby ľudí tohto typu bolo v oboch sektorch rádovo viac. Možno len vzdať sa snov o obchvate či sifónoch.

Bojujme teda spolu. Istý manažér volebných kampaní nedávno povedal, že štrajk teraz je dobrá vec, pretože vyvolá účinný tlak, a že premiér (s ministrom v tesnom závese) robí ramená zo strachu. To ma celkom povzbudzuje. Okrem toho si myslím, že ak už pre nič iné, tak kvôli poriadnej verejnej diskusii to stojí za to. Takže ak sa aj zo štrajku vrátim s rovnako nízkym platom, aký mám, a bude sa o mojom sektore hovoriť, budem to považovať za výhru, nie za fiasko. Len vtedy, keď o veciach spolu hovoríme, môžeme prísť na riešenia, ktoré nás posunú dopredu.

Teraz najčítanejšie