Diváci
Mnohí z nás, čo sme sa narodili začiatkom nového tisícročia, no i v 90. či 80. rokoch, sme plánovanými, ale Slovenskom hlboko nechcenými deťmi, nemám pravdu? Vždy tu pre nás bolo dosť jedla na stole a dosť lavíc v triedach, ale nikdy žiadna ašpriácia vytvoriť kultúru, ktorá by nám umožnila prosperovať, a teda krajinu, kde by sme chceli zostať žiť. A tak sme ani nezostali. Zabalili sme si naše životy do pár igelitiek a odišli hľadať domov inam.
Určite sa nájdu ľudia, ktorí budú kričať — títo ľudia vždy len kričia — , že si ako Slovák žijúci v zahraničí dovolím vyjadriť sa k záležitostliam, ktorým predsa nemôžem rozumieť, pretože od nich dlhodobo žijem príliš ďaleko. Od čoho však všetci títo ľudia pohodlne odvracajú zrak je fakt, že záležitosti, ku ktorým sa vyjadrujem, sú zároveň dôvodmi, prečo sa na dianie na Slovensku prizerám iba zvonku.
Bolo by totižto neudržateľne vyčerpávajúce žiť v krajine, kde prinajlepšom biedne informovaní a prinajhoršom účelovo zlomyseľní verejní predstavitelia neustále využívajú tému starostlivosti o ženské zdravie na manipulovanie spoločnosti. Kde čo i len návrh na prístup k bezplatnej antikoncepcii pre každú mladú ženu je považovaný za hanebný čin, ktorý bude akurát tak motivovať tínedžerov, aby „sexovali ako zajace“.
Je smutné, že nikto nepovie nahlas, že okrem predchádzania nechceným tehotenstvám, antikoncepcia najmä reguluje nadmerné krvácanie, tlmí ochromujúce kŕče, či zlepšuje stav inak odolných kožných problémov. Je smutné, ako sa od slovenských žien, ktoré už tak zarábajú v priemere o 17% menej ako muži na rovnakých pozíciách, očakáva, že si budú priplácať stovky eur ročne len za to, že chcú viesť kvalitnejší, bezbolestný život.
Bolo by takmer desivé žiť v krajine, kde je násilie brané na tak ľahkú váhu. Kde čokoľvek sa deje za zatvorenými dverami je takmer beztrestné. Kde sa agresorov zastávajú rodiny, verejnosť, legislatíva, či voliči. Kde sa v priebehu pár dní odpúšťa domáce násilie, teroristický útok, nájomná vražda. Kde tí, ktorí zanechajú druhým jazvy na celý život a prázdne stoličky v miestnosti, dostávajú nižšie tresty ako niekto, koho chytili s trochou trávy.
Bolo by frustrujúce žiť v krajine, kde poctivo odpracované vzdelanie nemá žiadnu hodnotu. Kde sa tí z nás, ktorí by vedeli obhájiť každú jednu citáciu zo svojej akademickej práce a každý jeden záver svojho výskumu, ledva dostanú k slovu — no kde sú tí, ktorí bez výčitiek plagiovali (kradli) každé jedno slovo svojej práce, opakovane volení do najvyšších zákonodarných funkcií.
Bolo by nemysliteľné žiť v krajine, ktorá nevie ochrániť slušných občanov pred nespravodlivosťou. Pamätá si ešte vôbec niekto na to rómske dievčatko, ktoré kedysi chodilo k nám do školy? Jediné rómske dieťa vo svojej triede a zároveň jediné dieťa, ktoré nechali pre jej „nevyspelosť“ prepadnúť, zatiaľ čo jej porovnateľne výkonní (bieli) spolužiaci akosi dostávali stále nové a nové šance skúšať a učiť sa?
Je toto príklad toho, ako by Slovensko jedného dňa zaobchádzalo s mojimi deťmi? Tak, že nikdy nedostanú adekvátne hodnotenie svojich schopností, lebo nie sú dosť biele? Že ich učitelia odmietnu používať ich mená, lebo nie sú dosť slovenské? Že po nich budú hádzať kamene na stanici ako v stredoveku len preto, že v nedeľu nechodia do kostola? Že ich zastrelia v bare za bieleho dňa len preto, že nemajú radi človeka, ktorého im spoločnosť schváli?
Každá z týchto nehypotetických situácií ma zlostí už len pri každom pomyslení — a ja sa nechcem stále iba zlostiť. A tak sa radšej poberiem inam. Stále ma však zaujíma, ako sa Strednej Európe darí. Nechám si svoj pas až kým ma niekto nedonúti ho odovzdať a budem svedomite odovzdávať svoj hlas pri každých demokratických voľbách, hoci sa neplánujem vrátiť. Zatiaľ. Aspoň dokým si konečne raz nezvolíme slušnejšiu budúcnosť.
