Komenský by volil kajúcnika

A áno, vychádzam z knihy Lekce lidskosti od autora J. Hábla, ktorý z diela vybral a okomentoval zaujímavé časti, citáty a tak…

Okrem iného, kniha v určitom bode mne osobne pripomína dielo V.E. Frankla, ktorý si tiež prežil svoje a snažil sa vlastne zachovať si určitú ľudskosť (etikoterapia).

Na strana 122 v kapitolke: Kde se bere ta zběsilost? ma zaujalo toho viac, ale k téme by som dal rovno celý citát (a preložím to do našej rodnej reči, možno by prípadne niekto nerozumel…):

„Uvážme stav vecí verejných. Ich základ je vláda nad sebou samým, pretože nič nemôže vládnuť úspešne, ak nie je samé zvládnuté, a nikto nemôže vládnuť iným, pokiaľ zároveň alebo ešte skôr než ovláda iných, ovládol seba…. Ak teda tí, ktorí neovládajú umenie ovládať seba, vládnu iným, neovládnu podľa pevných pravidiel, prekrúcajúc ich podľa svojvôle a ako sami hovoria: podľa potreby okamžiku. A tak je všade plno svojvoľníkov,ktorí sa venujú  nie vláde, ale rozkošiam, Nimródov, ktorí vládnu bez zákona, a machiavellistov, ktorí sa s pomocou úskokov vysmievajú platným zákonom a vládnu podľa zákonov, ktoré si ustanovia, ako sa im zachce. Vlci, medvede, tigre, hadi a iné divoké šelmy s inými príslušníkmi svojho druhu svorne, pokiaľ necháš bokom špinavé psy, ktorí jediní spolu vzájomne zápasia. Ale my, rozumné stvorenia, ach, ako ako sme nesvorní! Chováme sa horšie ako zvieratá, buď sa stále derieme k moci, k vláde, alebo sa naopak každej vláde vyhýbame a uvádzame tak pomery do neporiadku…. Kde sa berie tá zbesilosť, že si navzájom ubližujeme? …akoby sme nemali spoločnú prirodzenosť.“ (Z Obecnej porady o náprave vecí ľudských).

Interpretácia J. Hábla: „Imperar sibi maximum imperium est. Ovládať seba, to je tá najväčšia moc.“ Seneca. Teda nájsť niekoho, kto sa vie ovládať, je problém a aj toho, kto sa očakávaniam čo len približuje. V kapitole Svet mravný Komenský hovorí, že ak sa niekto z ľudí blíži k dokonalosti, tak je to „človek kajúci“. Teda ten, kto vie o svojej nedokonalosti, kto si dokáže priznať svoju chybu, či vinu, a kto vie požiadať o odpustenie.To je statočnosť. Kajúcnik politik, starosta, premiér, prezident- Takých potrebujeme. „“Takých si volíme, akí sami sme.““

Je to teda o nás, podľa j. Hábla. Ak naozaj sme tak ľahko ovplyvniteľní, že nás stačí „opiť rožkom“, že nám stačí budiť  emotívnu stránku, keď nám niekto ukáže vinníka, tak jednoducho, potreba je rýchlo – a povrchne – uspokojená a my sa môžeme venovať tomu, čo je príjemné, čo nám podporuje naše ego, namyslenosť, celý ten komplex hodnôt, vzťahov, sieť zložitá rôznych „klamov“, sebaklamov…

/pozn.: Neviem, ale podstata ponuky strán je asi tá, že cíti za nimi niekoho, komu dali svoju slobodnú voľbu, lebo sú akosi zaviazaní mnohí…netransparentné…(„oligarchovia, finančné skupiny…). A tiež, ak si dáme do porovnania možné „kádre“ z pohľadu úspechov, spolupráce, výdrže počas celého volebného obdobia…čo teda naozaj očakávajú? Veria im naozaj? A to na základe čoho/

A k pojmu kajúcnik, môžeme si spomenúť i na postavu z románu Zločin a trest, kedy sa nakoniec naivný študent s potrebou radikálnych riešení priznal k vražde úžerníčky a nakoniec našiel sám seba, bol užitočný a vážený, našiel si manželku a žil ako človek spravodlivý… (Raskoľnikov/F. M. Dostojevskij)

Teda ide o to, že práve vzťah medzi tým, kto si vie priznať vinu a tým, kto v porozumení vie po prosbe o odpustenie i odpustiť, dáva predpoklad na rozvoj ľudskosti, ľudskej spoločnosti, ozajstný rozvoj, spokojnosť, neudržateľnosť sveta, život v mieri… (niečo ako v tzv. teórií nenásilnej komunikácie)….

A teda, kto tu ukazuje na iných prstov, kto si vinu neprizná? Kto ani len nedá tému možnej viny, javov, ktoré sme predsa spolu všetci zažili? Kto je teda neochotný vôbec sa s niekym stretnúť, hľadať pravdu, porozumenie, cez schopnosť intelektu, v trpezlivosti, s vynaložením potrebného času, prísť na koreň problému, v snahe nájsť riešenie i spoluprácu?

A kto teda vie, že robil chyby, lebo niečo robil a komu zjavne ľudia podľa plných námestí či podľa počtov „lajkov“ v pomere k počtu dislajkov, dáva zase dôveru?

A nie je teda práve toto to, čo dáva nádej? Nejak i ľudskosť? Nie je toto ten skutočný progres?

Znova sa teda dostávame do skutočnej potreby budovať vzťahy, hodnoty, ľudskosť, porozumenie, nenásilne (konštruktívne versus deštruktívne vedenie sporov).

Hlúpych bolo predsa vždy príliš veľa, mali názor a nie pravdu…s tým veľa nespravíme, môžeme si to svoje očisťovať…konať lokálne a myslieť nenásilne…

Je teda zarážajúci i ten fakt, ktorý dokazujú odborníci. Ak niekto hoc v totalite, pod vládou diktátora, i tzv. „Spin diktátora“ (ten, ktorý manipuluje fakty, informácie, kto sa vydáva za demokrata, otvoreného svetu…) sa má „hmotne“ vcelku dobre, žije si svoj pohodlný život, tak ten, nemá snahu a ani ochotu vyjsť za nejaké tie ideály, hodnoty, či za svoj skutočný život, von, na verejnosť (ako to vlastne popisuje v citáte i J.A.Komenský v rokoch cca. 1640 – 1670, v časoch tzv. tridsaťročnej vojny) a takto – možno – zámožný žije bez snahy meniť veci verejné- prispôsobil sa, komfort, konformista…. To by veľa napovedalo i o dnešnej dobe, o hodnotách, či preferenciách tzv. „mladých ľudí“, ktorí vlastne túžia po úžitku ,statuse, dobrom plate, hoc v korporácií, hoc poslušný, hoc s umelým strojeným úsmevom…

Druhý poznatok je tiež ten, zdanlivo na prvý pohľad je v protiklade s tvrdením  vyššie, že skôr tí ľudia, ktorí majú snahu mať viac informácií, radi ich potom skúmajú, snažia sa o nejaké poznanie toho, ako si niečo vysvetliť, osvojiť, čo priamo často korešponduje  s faktom, že práve títo ľudia sú práve tí, s určitým lepším zabezpečením, a sú to práve oni, ktorí sa viac i v takej spoločnosti angažujú, v porovnaní  s „chudobou“, ako časťou danej spoločnosti (ktorá možno preto, že sa neangažuje, je chudobná, alebo preto, že je chudobná, možno s nízkym veľkorysým myslením, negatívnym…sa nesnaží už o nič, čo by bolo v prospech zmeny k lepšiemu).

Vlastne i to s všimol už náš učiteľ národov, J.A. Komenský. A je to podľa mňa možno ťažkopádnejšie formulovaný odstavec, ktorý by sa ale dal možno jednoduchšie skomentovať tak, že záleží na tom, ako dlho v spoločnosti pôsobí nesloboda, diktatúra, postoj ľudí, že čo ja, ja nič nezmením, všetko je jedno, pasívne sa postaviť k životu a tak dať viac moci aktívnym, možno schopným všetkého, teda, ako dlho sa darí robiť z ľudí hlupákov. A tu je na mieste práve učiteľ, ktorý vie zaujať, motivovať, učiteľ národov, možno i škola hrou…

Celá kniha Lekce lidskosti je vlastne o dôvere v ľudí, o veľkorysom myslení, o nádeji, snahe robiť dobré dielo, byť milovaný učiteľ, čo je predpokladom toho, aby žiak sa mal snahu naozaj zmeniť, niečo naučiť…predpoklad vzťahu, lásky…to pestujme, hoc na školách…dal by som i viac myšlienok, či aspoň výber z názvov kapitol tej útlej knihy, ale aspoň jeden: spojme črepy… niečo ako známe orientálne, učenie: „wu – wei“