Predstavujem si krajinu
Sedím na byte v Brne, kde už nejaký ten čas študujem a pracujem. Je teplý septembrový večer. Za oknom počuť zvuk nejedného kufra, ktorého majiteľ prišiel zahájiť nový semester. Pravdepodobne Slovák, tak, ako ja, lebo takto je to tu už zvykom. A nielen tu.
Na mnoho vecí sme si schopní zvyknúť. A všetci o nich, najmä týždeň pred voľbami, vieme až príliš dobre. Zvykli sme si na rozkradnuté zdravotníctvo, zaostalé školstvo, násilie v politike, na slušnosť ako raritu, na korupčné škandály a na starnutie obyvateľstva, v ktorom značná časť mladých balí kufre. A je toho omnoho viac. Bijeme sa do pŕs dnes viac ako inokedy za naše symboly, ale keď spievame národnú hymnu, málokto z nás jej naozaj rozumie. Naučili sme sa jej text rovnako pasívne, ako pristupujeme k veciam verejným, a napriek tomu, že sa Nad Tatrou počas našej krátkej histórie už niekoľkokrát naozaj zablýskalo, veľká časť z nás nevyužije ani tú najväčšiu vymoženosť, ktorú nám demokracia ponúka, a to zúčastniť sa volieb.
Znamená to, že sme národ húževnatý, alebo podmanivý? Bojíme sa, alebo sme leniví? Vynárajú sa mi v hlave rôzne otázky a ani neviem, či chcem poznať odpovede.
Tento príspevok ale nemá byť len o tom, čo všetko je zlé. Nemá to byť plač nad rozliatym mliekom, lebo viem, že čitateľ je už nejaký čas unavený. A ja tiež.
Tí, ktorým nie je jedno, ako to nakoniec s nami dopadne, napísali pred časom pieseň Predstavujem si krajinu venovanú Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Po dlhom čase mi dnes večer hrá, prináša so sebou zimomriavky a ja viem, že tento pocit už poznám. Je to pocit odhodlanosti, zodpovednosti, a akejsi nemožnosti byť porazený, nech tieto voľby, ktoré sú opäť míľnikom v histórii našej krajiny, dopadnú akokoľvek. A predstavujem si pritom krajinu. Môže sa javiť ako utópia, ale stačilo by, ak by sa splnila aspoň časť. Podelím sa o ňu s vami.
Predstavujem si krajinu…
v ktorej prebieha slušná a konštruktívna diskusia napriek odlišným, ale vecným názorom.
Kde menšinám nedávame denne pocítiť, že sú menšinami, či nebodaj, že sú pre zvyšok krajiny problémom alebo si nezaslúžia úspech. Aj oni – príslušníci rasových, národnostných, sexuálnych a iných menšín – sme my.
Kde sú naopak marginalizované tie názory, ktoré patria na smetisko dejín. Fašista tu ostáva fašistom bez ohľadu na to, aký kabát si práve prevlečie.
Kde občania nedopustia, aby zločinci, plagiátori a užitoční idioti obsadzovali najvyššie verejné funkcie.
Kde ľudia nemajú krátku pamäť a tak sa nenechajú ľahko oklamať.
Kde vieme, že na komplexné problémy neexistujú jednoduché riešenia.
Kde si nemusíme stále vyberať medzi pocitom bezpečia a pocitom slobody.
Kde je agresor vnímaný ako agresor a obeť ako obeť. Doma aj za našimi hranicami.
Kde funguje spravodlivosť a vypláca sa pracovitosť a dobrý úmysel, aby ľudia s týmito hodnotami nemuseli odchádzať tam, kde ich naozaj ocenia.
Kde sa pravda a láska netrestajú guľkou, ale prijímajú sa také aké, sú. A nakoniec zvíťazia.
Predstavujem si krajinu, do ktorej sa raz rada vrátim. Viem, že je to beh na dlhé trate, na začiatok by však stačilo urobiť prvý krok. Napríklad 30. septembra k volebnej urne.
