Malý staničný cirkus

„To mi sem nedávajte, špatne to opíšem a vytlačím zlý lístok,“ niečo také vravela pokladníčka po tom, čo som jej dal požadované údaje na papieri. Poriadne som jej nerozumel. Miniatúrny reproduktor, z ktorého som mal počuť to, čo hovorí, bol vo výške pultu a navyše bol obrátený k nejakému náhodnému okolostojacemu. Takže namiesto jasných údajov na papieri sa dohadujeme na každom z nich. Cieľová stanica, spiatočný lístok, dátum, čas, miestenka. Každý z nich zvládame po úmornom dohadovaní sa. Priznám sa, zle počujem, ale normálnu komunikáciu ešte zvládam. Tento staničný „hi-tech“ vynález bol však nad moje sily. Kúpenie lístka trvalo asi päťkrát toľko, ako keby požadované údaje pokladníčka z lístka prepísala. Chcela však mať pravdu za každú cenu, a tak pripravila o čas seba a aj ďalších v rade. Po konečnom vydaní lístkov som sa jej spýtal, či videla niekoho, kto by mal uši na úrovni pása. Potom, čo odpovedala, že doteraz sa nik nesťažoval, som otázku zopakoval ešte dvakrát a napokon som odišiel. Samozrejme, riadne napálený. Zopakoval sa totiž na chlp rovnaký scenár spred dvoch rokov, keď som slušne poprosil pokladníčku, aby s tým reproduktorom niečo urobili. Odsekla, že to nie je jej vec.

Rozmýšľam nad dvomi vecami. Po prvé, čo sa dialo v hlave toho „audiofila“, ktorý namontoval reproduktor do tej nepochopiteľnej výšky a navyše ho nasmeroval niekde smerom na viedenskú radnicu. Možno nemal nejaký zlý úmysel, iba mu chýbalo 40 cm kábla. Alebo myslel už na obedňajšiu jaternicu s pivom či nejaký vegetariánsky pokrm. Iná vec však je, koľko rokov dokážu ignorovať tento problém samotné pokladníčky. Napriek tomu, že ich to oberá o čas a nervy. No samozrejme aj tých starších, zle počujúcich. Tí zrejme podľa nich neexistujú. Napriek presvedčeniu tej dnešnej, že asi jednala s mierne retardovaným zákazníkom (to akože ja), asi by ju prekvapilo, že premiestnenie a nasmerovanie toho reproduktora by mi trvalo asi 10 minút. A náklady by nepresiahli 50 centov. No a asi by som jej aj poradil, aby kúpili pre tie „najhoršie prípady“ lacné slúchadlá za 5 eur, v ktorých by vonkajší hluk z amplióna neprehlušil hlas pokladníčky.

A ešte jedna vec. Všimol som si, že mnoho ľudí, u ktorých sa zhoršený sluch nedal predpokladať, si pýta lístky na tejto stanici v predklone. Pripomínajú šéfa Slovenskej národnej strany pri želaní všetkého dobrého Vladimírovi Putinovi v roku 2019. Nepredpokladám, že železničná stanica v Petržalke vedome cvičí svojich cestujúcich k postoju, ktorý sa im po voľbách možno zíde. Možno by sa s tým snáď dalo niečo urobiť aj bez frontálneho nástupu umelej inteligencie. Na druhej strane je to asi celkom efektívny spôsob, ako donútiť ľudí kupovať si lístky iba cez internet. Tí, čo si to nebudú vedieť včas zariadiť, nech zostanú doma.

Nečakané pokračovanie. Vraciam sa večer unavený z Pardubíc. To posledné, na čo by som si na železničnej stanici v tomto meste spomenul, je príhoda z petržalskej stanice. Nejaká náhoda však chcela, aby mi zrak spočinul na pokladni. A čo vidím. Zázrak. Plochý reproduktor vo výške „priemerných uší“ nasmerovaný na zákazníka a pod ním mikrofón. Zaujímam sa, či to nie je náhoda. Neuveriteľné. Nie je. Všetky ostatné pokladne sú na tom rovnako. Čo by na to povedala tá naša petržalská pokladníčka. Asi by sa čudovala, ako sa už 250  kilometrov na severozápad od Bratislavy u ľudí z nejakých záhadných dôvodov výrazne zhoršuje sluch.

Záverečná poznámka. Verme, že presunutie reproduktora na petržalskej stanici nebude predmetom medzinárodného tendra v roku 2030, v ktorom prejde spravodlivým výberovým konaním to najlacnejšie riešenie za 50 000 eur. Keby to náhodou nevyšlo, poviem môjmu vnukovi, aby to prišiel urobiť. Za zmrzlinu. Najlepšie vanilkovú.