T. Chiang: Výdych (Čitateľský denník 39/2023)
„Lebo my všetci sme sa už pri rozličných príležitostiach mýlili, boli sme krutí či pokryteckí a na väčšinu z týchto okamihov sme zabudli. A to znamená, že samých seba v skutočnosti nepoznáme. Do akej miery môžem tvrdiť, že sa v sebe vyznám, keď nemôžem dôverovať vlastnej pamäti? Do akej miery to môžete tvrdiť vy? Pravdepodobne si myslíte, že hoci nemáte dokonalú pamäť, nikdy ste si spomienky neupravili tak radikálne, ako som to spáchal ja. Lenže ja som si bol rovnako istý ako vy, a mýlil som sa. Možno poviete: »Viem, že nie som dokonalý. Dopustil som sa chýb.« Ja vám teraz hovorím, že ste ich urobili viac, ako si myslíte, že niektoré zo základných predpokladov, na ktorých stojí váš obraz o sebe, sú v skutočnosti lži. Venujte trochu času Rememu a uvidíte.“
Keď sa povie Ted Chiang, ako prvé mi napadne slovné spojenie Babylonská veža (lebo to je prvá poviedka, ktorú som od neho čítal) a, samozrejme, Arrival — film Denisa Villenevua adaptujúci Chiangovu poviedku Príbeh tvojho života (lebo je výborný). Chiang, zvláštny to úkaz na súčasnej sci-fi scéne, doteraz nevydal žiaden román, len dve poviedkové zbierky; pričom na tú druhú sa čakalo viac než desať rokov. Volá sa Výdych.
Výdych tvorí osem poviedok a jedna novela – Životný cyklus softvérových objektov. Tento príbeh, ktorý sa svojim rozsahom zatiaľ ako jediný u Chianga približuje románu, hovorí o krotiteľke zvierat zapojenej do projektu vývinu umelej inteligencie. Ako by to vyzeralo, ak by si ju človek adoptoval, venoval sa jej výchove sústavne niekoľko rokov a musel si prejsť aj jej pubertou a dospievaním? Zasiahlo by to nejako do jeho medziľudských vzťahov? A nezačal by ju už po takej dobe považovať za svoje dieťa?
Poviedka Kupec a alchymistova brána je zas presiaknutá orientálnou atmosférou — scestovaný obchodník s látkami v nej rozpráva svoj životný príbeh samotnému sultánovi. Celkom sa to podobá na Príbehy tisíc a jednej noci — až na všetky tie teleportačné brány do minulosti a budúcnosti. Dajú s vďaka nim napraviť dávne chyby?
A spomeniem ešte poviedku The Truth of Fact, the Truth of Feeling (nemám akurát poruke preklad), výjav z budúcnosti, v ktorej si každý dokáže prehrať všetky svoje spomienky priamo na sietnicu oka. Nikdy nebolo jednoduchšie ukončiť hádky typu „čo si nepamätám, to sa nestalo“. Alebo nie? Čo ak je odpustenie nevyhnutne prepojené so zabúdaním?
Naprieč všetkými poviedkami sa nesie autorova fascinácia slobodnou vôľou. Existuje vôbec, alebo je všetko determinované? Ako v krásnom doslove píše docent Malíček, Chiang svoje jednotlivé nápady uchopí a rozvinie len do takej miery, aká je nevyhnutná pre nadhodenie hlavnej myšlienky — napríklad taký Stephen King by z každej z nich isto vytvoril päťstostranový román. Chiang však píše akoby akademicky a s odstupom, dokážete si ho veľmi dobre predstaviť ako odborníka na vedeckej konferencii, ktorý prednáša o UI alebo Marse. Nemohol by som o ňom ale povedať, že ho nezaujímajú postavy, len ten ktorý problém, to nie. Niekdy sú jeho príbehy naozaj veľmi dojímavé.
Či už sa teda vo Veľkom tichu snažia s ľudstvom komunikovať papagáje v okolí Areciba, alebo seba samého operujúci robotický doktor filozofuje o živote vo Výdychu, či keď Daceyho patentovaná automatická pestúnka vychováva deti, Chiang ponúka veľa priestoru pre poctivé zamyslenie sa nad svetom, v ktorom žijeme. A to v línii poctivej hĺbavej sci-fi. Ako od Asimova.
T. Chiang: Výdych
Premedia, 2020
312 strán
90 %
plusy
• nápady
• stručnosť
• akademickosť, ale nie chlad
• úvahy nad tým, čo znamená byť človekom
mínusy
• pre mnohých to môže byť až príliš nezábavná hard sci-fi
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.
Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.
