Učitelia, tí obchodníci so vzdelaním či peniazmi?
Mnohí z nás svoje detstvo prežili v školách. Poďme zhurta a postupne. Ak sa na to pozriem od začiatku, tak základná škola je pre malé deti vedomostne hravá. Hravou formou ich vedú vtedy najväčšie idoly ich sveta – pani učiteľky (vo fonetickom výklade: „Pančelky“). Na strednej má študent problém so svojou identitou (Subjekt – JA sa vtedy pubertálne uhladzuje, respektíve prehadzuje), nie to s požiadavkami iných. A vysoká škola, tá by nás, aspoň podľa mňa, mala rozvíjať.
Áno, áno! Môžeme nadávať na školu, učiteľa, riaditeľku alebo školské kuchárky a ich obedy… Ale pozrime sa na to z tej perspektívy, kedy každý jeden spomína na minulosť. Na detstvo. Na tú radosť, bezstarostnosť. Tápa tam, kde je slnečno a bezvetrie. Tam niekde je aj učiteľ. Vďaka škole sme ľudia a nie šimpanzy bonobo.
Ako študent na univerzite som si až časom začal uvedomovať, že môj odbor je učiteľstvo. Budem učiť. Učiteľ. Fajn! Beriem to, budem učiteľ. Moje názory a myšlienky, a celé moje myslenie malo dokázať ovládať, a tvarovať iných. Ponúknuť mojim budúcim žiakom niečo zo mňa. Ja, ako učiteľ, mám dávať žiakom do hláv prímesi tvorivo humanistického myslenia s nejakou mysticky abstraktnou: kongnitivizáciou, socializáciou, axiologizáciou, kreativizáciou a ďalšími pedagogickými elixírmi. V poriadku!
Po pár rokoch štúdia a po praxi na stredných, a základných školách som si uvedomil, že ja sám ich nielen budem učiť, ale hlavne vychovávať. Vtedy som si nevedel predstaviť, ako im mám vysvetľovať Heideggerovo: Bytie a čas, jeho onto-teologickú filozofiu, zmysel bytia a otázku konečnosti pobytu. Descartové meditácie, v ktorých je vzťah k Bohu taký silný a odôvodnený, že krátkozraké inkvizičné úrady si nevideli na koniec nosa. A mnohé ďalšie, v tých časoch nadčasové problémy. Dosť teórie! Avšak toto by som popravde vyučoval s veľkou radosťou.
Takto som si uvedomil, že ak mám byť učiteľom, tak som si vybral cestu profesie, v ktorej budem zodpovedný za udalosti o 20 rokov neskôr. Ja budem v tom ľudskom hanopise, do ktorého sa zapíšu skutky môjho bývalého žiaka- študáka niekde vo futuristickej fantazmagórii (Aspoň pre mňa. Veď kto z vás si vie predstaviť čo bude v roku 2036?)
Pre tieto pesimistické, ustráchané obdobie mojej- našej budúcnosti nechcem len ukazovať na to čo je zlé, kritizovať jednotlivcov alebo skupinu ľudí. Je síce správne povedať čo je zlé. Čo nechceme. Ale po dlhších večerných konverzáciách s priateľkou vznikli určité nápady, ktoré by som pre terajšiu pseudo- demokratickú dobu pokojne posunul do diskusnej roviny. Týmto nápadom sme dali aj pomenovanie. Nazvali sme ich: „Špekulatívna teória harmonickej demokracie“
Teória vznikla z otázky, čo by malo byť pozitívnou prestížou. Náš vytvorený pojem „prestíže“ je spojený s pozitívnym nádychom, kde každá nuansa tohto termínu má príjemnú až blaženú pachuť. Takáto prestíž by mala patriť charizmatickej osobnosti, ktorej atribúty sú veľmi blízke atribútom povolania učiteľa. To nie je len hlavá plná vedomostí. Je to človek homo- universalis. Budú žiaci žiakmi aj bez učiteľov? Učiteľ by mala byť tá osoba s remeslom nie v rukách, ale v hlave.
Poďme! Zamerajme sa na učiteľa! Žiadnej inej profesii ako učiteľom neprechádza cez ruky taká široká masa ľudí. Nik iný než učiteľ nepodchytí celý národ vo svojej krajine. Nik nie je v takej silnej interakcii s ľuďmi všetkých kategórií ako práve učiteľ. Preto učiteľ je bod, miesto, kniha, príhoda, s ktorými je spätý každý. Vrah, politik, herec, inštalatér, homosexuál či feministka. Preto len učiteľovi v našej úvahe by mala patriť priečka či hodnosť prestíže! Učiteľ by mal byť filmový hrdina, protagonista nášho života. A ak ste to prečítali a rozumiete a tomu čo som napísal, tak poďakujte sa zato tiež pánovi učiteľovi!
My sme tá úloha. Úloha na učiteľa ako plátno pre umelca, aby za stanovený čas vytvoril 30 umeleckých diel v jednej dielni. Dajte mu farby! Štetce! Privolajte múzu! Ale nech maľuje.
A nech to stojí zato!
