Škandály v Cirkvi, dobro v Cirkvi a obnova Cirkvi

V poslednom čase sa čoraz viac zamýšľam na tým, čím, resp. kým vlastne Cirkev je. Z viacerých médií môžeme čítať o rôznych škandáloch v Cirkvi, či už našej miestnej, alebo tej v zahraničí, naposledy v Poľsku. Niektoré tie správy sú skutočne nechutné a ľudia mimo Cirkvi môžu mať dojem, že sa voda káže a víno pije, resp. niekedy aj niečo oveľa tvrdšie. Potom si bežný človek napríklad povie, že načo vlastne je ten celibát v Katolíckej cirkvi, keď ho niektorí neunesú a vystrelí im to do vecí, ktoré nás pohoršujú. Alebo či práve on nie je zdrojom početnejšej homosexuality v radoch duchovných, ktorá sa neraz popiera a na niektorých miestach vytvorila niečo temné, čo niektorí popisujú ako „levanduľová mafia“ (v jednoduchosti zvýhodňovanie homosexuálnych kňazov pre ich homosexualitu). Potom však človek zistí, že sexuálne zneužívanie žiaľ je aj v reformovaných cirkvách pri pastoroch, ktorí v celibáte nežijú. Tam majú zase aj trochu iný problém – rozvody pastorov. Určite sa tiež človek  zamyslí, prečo áno, resp. prečo nie sväteniu ženatých mužov alebo žien, pričom súčasné zjednodušené odpovede mnohých veriacich neuspokojujú a najskôr ani nie sú udržateľné. Možno súčasný stav potrvá rok, možno päť, desať, či päťdesiat, ale nejaká zmena určite príde. Ak Boh chce niečo iné, darmo budeme napríklad čakať na naplnenie našich seminárov.

Potom sa však človek ako praktizujúci veriaci pozrie vôkol seba a čo vidí? Dobrých, slušných a ochotných kňazov a kaplánov, charizmatického dekana zahlteného prácou a službou, verného stáleho diakona, priateľské a veselé rehoľníčky i rehoľníkov. Jednoducho ľudí, s ktorými sa cíti dobre, ktorí radi pomôžu, a tiež dovolia, aby im druhí pomohli. Potom si tento obraz, ktorý v živote zakúša, porovná s predkladaným mediálnym obrazom a je to diametrálny rozdiel. Možno mám len šťastie na ľudí vôkol mňa. Žil som však na viacerých miestach, a hoci nie vždy som sa vo všetkom stotožnil s názormi a prístupom vedúcich predstaviteľov danej miestnej cirkvi, nikdy som určite nevnímal niečo patologické, skôr práve naopak. Daná miestna cirkev mi ponúkla prijatie i povzbudenie na ceste životom. To je moje svedectvo, ktoré však samozrejme nijako nepopiera skutočne zlé veci, ktoré sa stali na iných miestach Cirkvi, tých som však svedkom nebol.

Pre niekoho sú zlé veci v Cirkvi dôvodom prečo ju zavrhnúť, alebo, ak nie zavrhnúť, presunúť ju na neutrálnu pôdu v zmysle „ži a nechaj žiť“, avšak viac nechce mať s Cirkvou nič spoločné.

Cirkev je však niečo oveľa viac, ako len nejaká ľudská organizácia, ktorá sa snaží o dobro a popritom jej členovia robia menšie či väčšie chyby, či dokonca sa na niektorých jej miestach usídli dosť veľké zlo. Ja však vnímam Cirkev skôr ako spoločenstvo ľudí, ktorí nasledujú Ježiša, skrze ktorého sú Božími deťmi. Podľa mňa, najlepšiu odpoveď na to, čím, resp. kým je Cirkev, nám ponúka Božie slovo vo Svätom Písme (Biblii). V slovenskom katolíckom preklade Biblie sa slovo cirkev spomína 102-krát. Najčastejšie ho používa apoštol Pavol.

Chcel by som Vám ponúknuť o Cirkvi tri biblické skutočnosti, pre ktoré sa budete na Cirkev pozerať novým pohľadom, resp. z iného uhla pohľadu.

Prvou skutočnosťou je to, že Cirkev je vlastníctvom Ježiša. Ježiš je jej zakladateľom a Ježiš je ten, ktorý jej dáva smerovanie. Vyplýva to z nasledujúcich biblických veršov, ktoré zachytáva apoštol Matúš:

„‚A za koho ma pokladáte vy?‘, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: ‚Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.‘ Ježiš mu povedal: ‚Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16, 15-18 SSV).

Áno, Ježiš hovorí, že Cirkev je jeho, a že ju vystavia na jednoduchom človekovi Šimonovi – Petrovi, ktorý ma silné i slabé stránky, ktorý však prvý verejne vyznáva, že Ježiš nie je len človek, ale Boží Syn, očakávaný Mesiáš (Kristus, Pomazaný). Šimona robí Petrom (skalou) nie jeho charakter, ale jeho vyznanie. To, ako spravujeme Ježišovu Cirkev, je už druhá vec. Vzhľadom k tomu, ako poznám Ježiša, myslím si, že nikoho, kto jeho majetok spravuje zle, drobí, delí, či považuje za nič dôležité, asi nepochváli.

Na tomto mieste je Cirkvi zverená i úloha, ktorú vyjadrím obrazne tak, že príchodom Ježiša na túto zem začala na zemi invázia Božieho kráľovstva, pričom Cirkev ako Božie vojsko dobýva na tomto svete všetky pevnosti zla. O to viac ľudí milujúcich Ježiša bolí, keď v Cirkvi práve naopak pevnosti zla vyrastajú a mocnejú.

Druhou skutočnosťou je to, že Cirkev je Ježišovým telom a on je jej hlavou. Pozrime sa na biblické verše z listov apoštola Pavla:

„Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“ (Ef 1, 22-23 SSV).

„On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo.“ (Kol 1,18 SSV).

„Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,  aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená… Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.“ (Ef 6, 25-30 SSV).

„Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1, 24 SSV).

Tu už je prepojenie Ježiša s Cirkvou nerozlučiteľné a neoddeliteľné. Hlavu od tela nemôžeme oddeliť bez toho, aby nedošlo k smrti. Ježiš je tiež ten, ktorý Cirkev miluje. Ak niekto Cirkev nenávidí, musí si uvedomiť, že nenávidí niečo, čo Ježiš miluje. Ak niekomu je Cirkev ľahostajná, musí si uvedomiť, že Cirkev je tou, za ktorú bol Ježiš ukrižovaný.

Veľmi mocne však na mňa pôsobí slovo, že Cirkev je plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom, teda Boha. Boh je v Cirkvi prítomný v plnosti, nie troška. Je v Cirkvi v plnosti pri našich zhromaždeniach, svätých omšiach, sviatostiach, chválach, dobročinnosti a pod. Ešte raz, Boh, Ježiš, je v Cirkvi v plnosti.

Treťou skutočnosťou je to, že Cirkev je Božím domom a oporou pravdy, pozrime:

„…ale ak sa omeškám, aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1 Tim 3, 15 SSV).

Cirkev je príbytkom Boha. Ak niekto v Cirkvi robí zlo, musí si uvedomiť, že ho robí v Božom dome, kde Boh nie je niekde na návšteve, ale je v dome prítomný. Predstavte si, že by do Vášho domu, zatiaľ čo Vy sedíte v obývačke a popíjate kávu, niekto vošiel a začal by pred Vami robiť veci, ktoré radšej ani popisovať nejdem. Ako by ste reagovali? A ako ma na to reagovať Boh? Ešteže je k nám – jeho deťom milosrdný.

A Cirkvi na tomto mieste vyplýva aj úloha, byť oporou pravde. Ak je raz niečo cez čiaru, tak je to cez čiaru, hoc si bude i celý svet tvrdiť niečo iné. Samozrejme, k rozlíšeniu pravdy potrebujeme múdrosť a poznanie Boha. Sám Ježiš to vyjadruje, že on je cesta (štýl života), pravda (to, čo je skutočné) a život (terajší i vo večnosti).

Myslím si, že nastal čas obnoviť Cirkev podľa pôvodnej vízie Boha, chopiť sa pod vedením Božieho Ducha jej identity a úloh a nanovo vykročiť za Ježišom. Prvým cieľom by malo byť zborenie pekelných brán – pevností zla v rámci Cirkvi, resp. ešte skôr v rámci našich sŕdc.