Ako som zvládla šestonedelie napriek depresívnej poruche (I. časť)
Stále nemôžem uveriť tomu, že sa mi to podarilo. Otehotnieť vďaka modernej medicíne, porodiť vaginálne za plnej bolesti, stráviť šesť dní v štátnej nemocnici v období hromadných výpovedí jej zamestnancov, a po tom všetkom prežiť šestonedelie v psychickej pohode. Aj napriek hlbokým pôrodným poraneniam, mojej citlivej povahe a depresívnym epizódam, ktoré sprevádzali väčšinu môjho dospelého života, sa mi podarilo vyhnúť popôrodnej depresii.
Nemyslím si, že popôrodná alebo akákoľvek iná depresia je niečo, na čo sa dá pripraviť. Z vlastnej skúsenosti ale viem, že je to vec riešiteľná. S malou dávkou antidepresív, s veľkou pomocou manžela a ďalších ľudí som dnes spokojnou mamou 10-mesačného Filipa. Pôrod hodnotím ako náročnú, ale jedinečnú a posilňujúcu skúsenosť. Nie je to niečo, čo sa nedá zvládnuť. Pôrod a prvé dni materstva mi ukázali, že som omnoho silnejšia, než som si o sebe dovtedy myslela. Všetky sme!
Otehotnieť nebolo jednoduché, no keď sa nám to s mužom napokon podarilo, začalo sa pre mňa veľmi príjemné obdobie tehotenstva. Môže to vyznieť sarkasticky vzhľadom na to, čím som si prešla: neuveriteľná únava v prvom trimestri, celodenné nevoľnosti v druhom trimestri a pichanie inzulínu kvôli tehotenskej cukrovke v treťom trimestri. Aj tak to bolo krásne životné obdobie, na ktoré rada spomínam. Ženy, s každým ultrazvukom, s každým kopnutím drobnej nôžky o rebrá ste o čosi bližšie k človeku, ktorého ste síce ešte nestretli, no už teraz ho milujete najviac na svete. Naozaj náročný bol až posledný mesiac tehotenstva, kedy som už nevedela chodiť, ležať ani spať. Túžobne som očakávala, že to na mňa príde spontánne, to sa však nestalo. (Aspoň som ako zodpovedná občianka stihla komunálne voľby, ha!)
A tak som v posledné októbrové ráno nastúpila do jednej z bratislavských nemocníc. Celé doobedie som s mužom strávila na chodbe oddelenia rizikovej gravidity, pretože pre mňa nemali voľnú posteľ. Poobede ma hospitalizovali a zaviedli mi prostaglandínovú tabletku na spustenie pôrodu. Plodová voda mi praskla o pol siedmej večer a porodila som krátko pred polnocou. Možno by môj syn prišiel na svet aj skôr, keby sme ho nezdržiavali hodinovým zavádzaním epidurálnej analgézie, ktorej účinok trval len do momentu podania pitocínu. Tento sled udalostí bol sprevádzaný výkrikmi, panickými záchvatmi a permanentnými kontrakciami, ktoré som napriek poctivej predpôrodnej príprave a inštrukciám láskavej pôrodnej asistentky nevedela predýchať. Nechcem budúce prvorodičky strašiť, ale horšiu fyzickú bolesť som v živote nezažila. Ešteže som bola v tú noc v danej pôrodnici jediná rodička a ušiel sa mi odhlučnený pôrodný box. To je v slovenských podmienkach taký, ktorý má miesto závesu riadne dvere.
V danej chvíli bola moja snaha inhalovať poloprázdnu nádobu s rajským plynom rovnako kontraproduktívna, ako snaha zo seba vytlačiť dieťa v absurdnej horizontálnej polohe. A tak si šiel môj čisto ženský pôrodnícky tím spraviť kávu a oddýchnuť si od môjho operného sóla. Vtedy som sa s pomocou manžela a pôrodnej asistentky postavila na nohy a po niekoľkých zatlačeniach sme sa dočkali šťastného momentu, kedy som si uvedomila nasledovné: 1. Filipko nádherne plače, čo znamená, že žije. 2. Ďalšia kontrakcia už nepríde. 3. Ako dobre som spravila, že som nedala tisícky eur súkromnej pôrodnici, lebo na tomto pôrode boli najhoršie bolestivé kontrakcie. A tie sú obvykle súčasťou vyvolávaného pôrodu.
Spätne rozumiem rozhodnutiam zdravotníckeho personálu: prečo mi v závere pôrodu zatlačili na brucho, prečo mi urobili nástrih hrádze, prečo môjho hyperventilujúceho syna po dvojminútovom bondingu / photoshootingu odniesli na novorodenecké oddelenie a doniesli mi ho do izby až ráno. Rozumiem tomu preto, lebo som počas tehotenstva prečítala množstvo rozhovorov s pôrodníkmi. Racionálny prístup mi pomáhal zbaviť sa strachu z toho, čo ma čaká. Plus som rátala s tým, že na pôrodnej sále väčšinou na vysvetľovanie nie je čas. Sú to fakty, z ktorých nie som nadšená a scenár môjho budúceho pôrodu si predstavujem inak (t.j. bez vyvolávacích prostriedkov, vo vertikálnej polohe, bez nepretržitého CTG). Ale vzhľadom na rizikové okolnosti uznávam, že to tentokrát dopadlo najlepšie, ako mohlo. Trvalo to len 5 hodín a celý čas bol pri mne manžel, ktorý mi dodával potrebnú silu a odvahu.
Po relatívne dobrom pôrode ma čakal pobyt na oddelení šestonedelia, ktorý žiaľ pozitívne hodnotiť nemôžem. A to je škoda, lebo môj dojem z popôrodnej starostlivosti pokazili drobnosti. Povedané v jazyku IT testerky: sú to ľahko odstrániteľné bugy, ktoré keď sa nahromadia, tak kvôli nim celý systém padá. Stačilo by, keby sa budúce pacientky vopred zoznámili s nepísanými pravidlami oddelenia – kde sa nachádza umelé mlieko, ako často a v akých množstvách ho má mamička dávkovať novorodencovi v prvý/druhý/tretí/X-tý deň života, do ktorých dvier môže vstupovať len personál a ako funguje výdaj jedla. Zamestnanci by zas mohli byť názorovo konzistentní, pokiaľ ide o to, ako často treba sterilizovať odsávačku mlieka, či môže doškrabané dieťa dostať rukavice, koľko vrstiev oblečenia je pre novorodenca akurát a podobne. Odpovede na tieto otázky sú pre čerstvú mamu zásadné.
Lebo kde je informačný chaos, tam je nepochopenie, krik, stres a plač. Rozumiem, že v nemocnici človek funguje ako stroj, vo fight or flight režime. Prvé tri dni hospitalizácie som pociťovala obrovskú vďačnosť za zdravého syna a tak som s lekármi, sestrami, sanitármi a ostatnými z oddelenia komunikovala s obrovským rešpektom. Často som pritom nevedela, kto má akú funkciu, keďže málokto sa mi pri vstupe do izby predstavil. Vďačnosť pretrvávala, to je jasné, ale ostatné tri dni ma táto jednostranná pokora prestala baviť. To, že som pre nich len telo bez duše mi došlo v momente, keď mi do sprchy vtrhla novorodenecká sestra, ktorej prišlo úplne v poriadku inštruovať ma ohľadom plánovaných vyšetrení v takejto chúlostivej situácii. Ohľadom dojčenia ma žiaľ neinformoval nikto, ak nerátame päťminútový tutoriál zaneprázdnenej detskej sestry, ktorá na milé jednanie nemala čas. Darmo som sa dožadovala pomoci, maminka, musíte len ďalej prikladať, tak znela univerzálna rada, ktorú som dostala, zatiaľ čo sa môj syn kvôli skrátenej uzdičke pod jazykom nevedel prisať. Malý plakal od hladu, ja od zúfalstva. Navyše v dôsledku úbytku váhy dostal novorodeneckú žltačku, a tak bolo vytúžené prepustenie z nemocnice v nedohľadne.
A je to tu, baby blues začína. Vzala som si Filipka do náručia a urobila nám uplakanú selfie na pamiatku. V spomienkach som sa vrátila do minulosti. Vždy, keď som sa dostala do depresívnej epizódy, ledva som sa zvládala postarať o svoje základné potreby. Budem teraz schopná postarať sa o dieťa? Na nálade mi nepridalo, že za mnou poslali nemocničnú psychiatričku, ktorá mi prišla oznámiť, že dojčiť nebudem, lebo konzílium sa tak rozhodlo. Vážne som si nemyslela, že nemocnica bude mať problém s dohodnutým liečebným postupom mojej ambulantnej psychiatričky. Aj tu sa potvrdilo, že sto ľudí, sto nálad, sto názorov, často protichodných. Môj stav zúfalstva a neistoty našťastie trval len pár dní. V deň odchodu z nemocnice sa mi od radosti spustilo mlieko a ja som vedela, že už bude dobre.
Pokračovanie príbehu už čoskoro.
Text: Ivana Kriek
Jazyková korektúra: Dušan Šuster
Ilustrácie: Amanda Oleander – IG
Tieto príbehy sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!
Názory autorky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.
