Iba jeden krát sa vyjadrím k týmto voľbám

Napriek tomu, že som psychológ, napriek tomu, že sa venujem konfliktom a stresu, napriek tomu, že sa venujem happytariánstvu, napriek tomu, že naozaj rád diskutujem s ľuďmi, čo majú iný názor, tak to, čo sa deje dnes vo verejnom priestore ma vyčerpalo až tak, že som sa posledné mesiace vôbec nevedel vyjadriť k tomu čo sa pred voľbami deje a čo si o tom myslím.

Pre mňa je to nepríjemné prekvapenie. Som obvykle aktívny, odvážny v diskusii, snažím sa byť vecný, faktografický aj slušný voči oponentom.

Takže napriek tomu všetkému pred tým spomenutému, som sa aj tak sem-tam vyjadril k veciam politickým u niekoho iného na profile v diskusii.

Vždy sa však strhlo peklo. Osobné útoky, urážanie, podsúvanie zlých úmyslov mne alebo tým, ktorých som obhajoval, žiadna diskusia – iba jednostranná vojna. Samozrejme, druhá strana videla nepriateľa vo mne a v mojich názoroch – a tak sa ku mne správala. Akoby nestálo za to so mnou vecne a slušne diskutovať.

A nielen to – druhá strana ma obvykle obviňovala z toho, čo robili oni mne. Ja si myslím, že som robil toto – dával som im odkazy na vysvetlenia pojmov, na štatistiky, na dáta na Slovensku a v zahraničí. A často som ich jednoducho zhrnul a vysvetlil. Ja som im dával a oni mi nadávali. Ale inak mi nedávali protiargumenty.

A už od osobného vyplakávania prechádzam k spoločenskej situácii a k súčasným voľbám.

Takto je dnes rozorvaná krajina – na dve spoločenské skupiny, ktoré sa prejavujú aj v odlišnom vnímaní a prežívaní situácie aj  vo vonkajšom správaní. Veď si sadnite do taxíka a taxikár vás oblaží. Povedzte niečo politické na sociálnej sieti a dostanete lekciu.

Máme dve skupiny (zjednodušujem):

Skupinu ľudí, ktorí chcú slušne jednať, nevenovať sa osobným útokom, ale vecným vysvetleniam a riešeniam, ktoré zahŕňajú všetkých a neubližujú nikomu (pokiaľ možno). Sú to ľudia, ktorí chcú pokojne pracovať, či už vo svojej práci alebo vo verejnej službe a akceptujú, že život je niekedy náročný a niekedy nevyspytateľný. Ale dúfajú, že keď budú poctivo pracovať, odovzdávať dane, vychovávať deti (alebo poctivo viesť krajinu), tak sa všetkým bude dariť lepšie. Aj tým, ktorí sa nevedia tak dobre o seba a o svoje deti postarať.

A potom je tu skupina ľudí, ktorí kričia, nadávajú, obviňujú, všade vidia nepriateľov, podvody, neveria nikomu (iba tým, ktorých sledujú a ich nenávistné vyjadrenia rozhnevane zdieľajú a reprodukujú), a ničomu (to sú tendenčné štatistiky a kúpené médiá!). Sú to možno ľudia, ktorým sa niektoré veci v živote nevydarili a posledné roky ich vykoľajili v práci, v rodine, či v presvedčeniach o tom, ako funguje svet. V tejto neistote hľadajú jednoduché riešenia, silného riešiteľa a niekedy to riešenie je všetkých neznášať a všetkými sa cítiť ohrozený.

Áno, je to pocit obete, ktorá sa ale zubami nechtami bije so všetkými, ktorých pokladá za ohrozujúcich. Takéto prežívanie a správanie určite prináša rôzne pocity uspokojenia. Že sa ešte nevzdali, že sa dokážu ubrániť. Alebo že aspoň pochopili prečo sa im v živote tak nedarí (to je jedno, či to je objektívna pravda) a kto je tomu na vine.

Lenže takéto nenávistné správanie vedie do ďalšieho vylúčenia zo spoločnosti alebo aspoň do subjektívneho prežívania, že väčšinová spoločnosť („mainstream”, elity…) ich odmietla. Vlastne preto ju radšej ostentatívne odmietnu prví (nechceme EÚ, nechceme Brusel, nechceme liberalizmus…). Ako keď muž po mesiacoch randenia nečakane odmietne ženu (alebo naopak). Lebo sa bojí, že by dostal kopačky on. Takto má aspoň pocit kontroly a víťazstva, lebo to urobil ako prvý.

Kam mierim? K voľbám.

Dúfam, naozaj dúfam, že tieto roky rozdeľovania spoločnosti budú týmito voľbami končiť a postupne ustupovať.

Dúfam, že politici, ktorí svojimi nenávistnými, rozhnevanými, zakonšpirovanými, pomstychtivými vyjadreniami rozdúchavajú občianske vášne neprejdú do parlamentu alebo budú v opozícii.

Dúfam, že dezinformácie výdatne živené z ruskej ambasády na Slovensku postupne prestanú mať živnú pôdu, lebo najprv v politike a potom postupne aj v krajine zavládne väčší pokoj.

Dúfam, že desaťtisíce mužov a žien na sociálnych sieťach, ktorým zapadajú tieto rozoštvávajúce názory do ich negatívneho prežívania sveta a ktorým dávajú príspevky a komentáre možnosť vyjadrovať svoj hnev a obviňovať druhých nakoniec prestane politika a takáto forma diskusie baviť – lebo sa z nej stratí Matovičovská show, Blahove hulákanie a Ficove prekrúcanie reality.

Dúfam, že po týchto voľbách sa bude v parlamente pokojne pracovať, vyjednávať dohody a riešenia, ktoré sa budú dodržiavať, že vládnuci politici budú umiernení, vecní, láskaví a dávajúci najavo v slovách aj riešeniach záujmy väčšinových aj menšinových občanov.

A dúfam, že my ostatní budeme môcť chodiť do roboty, venovať sa rodinám a svojim koníčkom a že nám bude stačiť si na pár minút pozrieť, čo nového v politike a zistíme, že pracujú.

Toto je moja túžba a toto je môj sen.

A preto dúfam, naozaj mám  toho dúfania v týchto voľbách viac ako kedykoľvek predtým – že vládu bude zostavovať PS a že bude mať dostatok normálnych partnerov, s ktorými sa bude dať dohodnú tak, aby sme sa nemuseli báť ani mafiánskych praktík, ani kultúrnych vojen, ani súbojov mužov z väčším egom ako rozumom, ani korupcie, rodinkárstva, či poburujúcich príbehov z ich súkromia.

Preto chcem voliť Demokratov, preto celá moja rodina bude voliť PS (ideme sa o chvíľu dohodnúť), a preto budeme krúžkovať najmä ženy.