VOĽ HO!
odpusť Samo Chalupka
Hriema pyšný nevolič, hriema zo stolca hojdacieho,
lenže Volič nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv voličská divoko,
a volič ti nevoličovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu demokratická zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na voličské práva udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas preferencie im vydali:
„Voľ ho!“ kríkla družina voličská odrazu
a hlasovací lístok zasvietil v pästi každému víťazu:
„Voľ ho!“ kríkla a razom na nevoliča sa metá:
To ti na nevoličskú pýchu zvolená odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v smeči,
koľko pýchy vo tvojej, nevolič, bolo reči. —
Ale ten nie! — reči sa bojí neinformovaná duša:
a tu ti o slobodu voľby dobrý ľud pokúša. —
Skočil medzi partiu svoju nevolič bledý od strachu:
a hojdací jeho stolec už sa váľa v prachu;
a perom za ním volič cestu si preráža
a hlas za hlasom odpadáva nevoličská gáža.
Zasurmili prieskumy, volajú do zbroje:
povstal tábor, do tvrdých dát zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým prieskumom ta letí,
kde boj o nevoliča presviedčajú tie voličské deti.
Husté prachu komentárov po internete valia sa,
kaviareň dupotom a tribúna rykom sa otriasa. —
A tá naša rodinka, tá voličská čata,
už vám je zôkol—vôkol od nevoličov obstatá.
Sto zmizíkov sa každému nado hlavou blyští,
lež volič nečítava ignorantov na volišti,
ale volí. — Hoj, voľ ho! rodu môjho deľbu,
čo kradmou rukou nesiahne na tvoju voľbu:
a čo i tam dušu dáš v tom volení divokom:
Voľ ty len, a radšej nebyť, ako byť otrokom.
