Milan Majerský a Eduard Heger – víťaz a lúzer volieb

Pre ktorého lídra sú voľby najväčším víťazstvom alebo najväčšou prehrou?

Pred necelým štyrmi rokmi som v povolebné ráno určil za víťaza volieb Petra Pellegriniho a za lúzra volieb Andreja Kisku. Uplynulé volebné obdobie dali tomuto výberu za pravdu. Či sa trafím do výberu aj teraz, ešte len uvidíme.

Milan Majerský – najväčší víťaz volieb

Je zjavné, že tentokrát to nie je ten „absolútny“ víťaz – bude ním predseda vlády, ktorého identitu v tejto chvíli nepoznáme. Avšak z toho čo teraz vieme je zrejmé, že vláda bez HLASu, a pravdepodobne aj bez KDH, nebude možná. Kým u „hlasistov“ sme ich kľúčovú rolu predpokladali roky, mimoparlamentné „kádéhá“ bolo celý ten čas v zóne ohrozenia. A aj keď ho všetky posledné prieskumy do parlamentu posielali, malo to byť tesné a ak si dobre pamätám, do parlamentu ho posielali aj prieskumy pred voľbami 2016 a 2020. Voľby však rozhodli, že KDH sa nielenže po takmer ôsmych rokoch vráti do poslaneckých lavíc, ale popri Pellegrinim budeme mať aj druhú „drahú nevesty“ v osobe exprimátora Levoče a prešovského župana Milana Majerského.

Mimochodom, stojí za povšimnutie, že ako obvykle volebný výsledok nad očakávaním uhrali všetci tí, ktorí niečím šokovali: Matovič megafónmi na smeráckom mítingu, a Smer zasa Kaliňákom ktorý sa Igorovi – na oplátku – „povenoval“. Naopak, účinku sa minula hra na umiernenosť, ktorá Uhríkovi mala zabezpečiť akceptovanie jeho účasti v budúcej vláde, a nekonflitnosť Šimečku jeho PS-ku tiež zrovna nepridala. Špeciálnym bonusom tejto úvahy je, že Majerského (oprávnene kritizovaný) výrok o LBGTI+ pliage mohol byť tým pomyselným rozhodujúcim jazýčkom, ktorý nielen pridal pár tisíc hlasov jeho „klérohnutiu“, ale – a to treba zdôrazniť – ubral z hlasov „republikánov“, čím spečatil ich vyhadzov z parlamentu.

Eduard Heger – najväčší lúzer volieb

Tu iba krátko ale výstižne, a pomôžem si pritom parafrázou výroku Winstona Churchila po uzatvorení Mníchovskej dohody: „Eduad Heger a jeho Demokrati mali na výber medzi finančným bankrotom a hanbou. Vybrali si hanbu, budú mať bankrot.“ Príspevok za voľby im ušiel o 2031 hlasov (len pre porovnanie – PSku chýbalo 552 aby získalo mandát navyše, a to na úkor SMERu).

Zahraničná politika Slovenska bola doteraz výstavnou skriňou Demokratov. Ak by odstúpili z volieb v prospech „prozápadných“ strán, možná „koalícia hrôzy“ v zostave SMER-Hlas-SNS by mala nedostatočných 75 mandátov. Drahé nevesty Pellegrini a Majerský by nemali inú pragmatickú možnosť, než rokovať o vláde vyskladanej bez „štvorsvetostranného“ SMERu a „proruskej“ SNS. Ak teda vznikne vláda s účasťou SMERu, prípadne aj SNS, Eduard Heger sa len ťažko ubráni pocitu vlastnej zodpovednosti za otočku našej zahraničnej politiky. Pachuť jeho prehry je v tomto kontexte o to horkejšia.