My sme tu doma

Keď sa darí, v športe radi skandujeme „My sme tu doma!“. Naopak, keď sa nedarí, veľmi rýchlo sa nechávame ovládnuť porazeneckou náladou (a ako dlhoročný fanúšik londýnskej Chelsea prežívam v tejto oblasti naozaj veľké skúšky, trust me). No nielen v športe, ale ani v histórií ako takej Slovensko nemá veľa svetlých zábleskov, na ktoré by sme vedeli byť mega hrdí. Dejiny sa diali akosi popri nás, a keď sme tú šancu na nejaký postoj mali, tak to bolo také že síce SNP ale aj Tisov slovenský štát. Síce nežná revolúcia, ale aj Mečiar a zlatí komunisti, síce Západ ale Rusko. V rodinách nemáme veľa príbehov našich starkých či prastarkých, ktorí stáli a bojovali na správnej strane či dokonca položili život za presvedčenie. Možno aj tam sú korene toho, že si tak málo veríme a že sa tak často bojíme. Ale dáke tie dobré príbehy predsa len máme.

Momentálne je to aké to je. Klasik by povedal, že zase sme to chceli urobiť (opäť) čo najlepšie a dopadli sme (zase raz) tak ako vždy. Ale je dosť možné, že teraz sme dopadli ešte horšie, ako býva zvykom. Chvíľu bola pauza (bola aká bola) a Slovensko bude asi zase v moci ľudí, ktorí povýšili osobný prospech, moc a vlastnú beztrestnosť nadovšetko, aj nad vlastné svedomie. Akurát, že teraz už vedia, že tú pauzu nabudúce naozaj nesmú dopustiť.

No ak by som chcel, aby sme sa niečomu od nich priučili, tak je to schopnosť nesklopiť uši, neohnúť chrbát a neopúšťať sa. V tomto ľudia ako Fico sú naozaj príklady hodné nasledovania. Veď keď im išlo o vlastnú kožu, tak napriek tomu, že ich úplne všetci pred 3 rokmi odpisovali ako minulosť, oni doslova vstali z popola. A teraz sa chystajú „znormalizovať“ pomery, tak ako ich komunistické ideologické vzory pred vyše 50 rokmi.

Keď som dnes videl tlačovku Smeru, videl som ľudí, ktorí tam triumfálne stáli a užívali si to, že z ich návratu ide strach. Že kvôli nim veľa ľudí chce, alebo bude chcieť odísť preč a že veľa ich aj naozaj odíde. Že prichádza revanš. A tak sa len rečnícky (a trochu aj pateticky, ale však čo) pýtam, prečo by sme sa vlastne my mali báť? Napríklad ja stadiaľto teda nechcem odísť. Vyrástol som tu, bývam tu, žijem tu, pracujem tu, mám to tu rád, mám tu rodinu, kamošov, páči sa mi tu, je to môj dočasný pozemský domov a kdekoľvek inde asi budem len hosť. To ako sebavedomo oni očakávajú vypratanie sa slušných ľudí z cesty, je výnimočne drzé. Slovensko naozaj nemá do kameňa naveky vytesaný osud autokratickej dŕžavy bez budúcnosti, učupenej niekde na ruskom prahu. A keď by to takto dakto chcel, no tak nech sa páči, takých pozemských rajov je plný glóbus.

Realisticky si treba povedať, že sa nedá veľa urobiť s tým, ako sme sa vo voľbách všetci spoločne rozhodli. S čím sa ale dačo robiť stále dá (a musí) je náš osobný postoj ku svojmu okoliu a ľuďom, čiže ku krajine v ktorej žijeme. Minimálne odmietnutím arogancie, rodinkárstva, vybavovačiek, známostí a tak celkovo spoločenského a medziľudského primitivizmu, ktorý by sme mohli v kľude exportovať do sveta. A tí čo si trúfajú tak áno, robiť to aj politickou angažovanosťou. Ale nemali by sme určite dovoliť, aby si niekto bez akýchkoľvek morálnych zábran len tak prišiel, zabral a pokazil krajinu, ktorú máme radi a nestretol sa pri tom so žiadnym odporom. Možno sa potom konečne budeme vedieť aspoň trochu lepšie vžiť do Ukrajincov, prečo vlastne tomu Rusku stále vzdorujú. Takže – sme v bode nula. To ale rozhodne nie je dôvod na nejakú všeobecnú skepsu a beznádej. Roboty je všade „ako na kostole“.

FOTO: Tomáš Benedikovič/N