Precitnutie?

Po všetkých Husákovsko-Biľakovsko-Mečiarovsko-Ficovských katastrofách, ktoré som v živote zažil, som práve vo februári 2018 začal veriť, že ľudia sú vo svojom vnútri dobrí, statoční, poctiví, hrdinskí, slušní a to čo ich robí inými, je vždy len nejaká úzkosť, strach, obava, neistota, ohrozenie, prípadne nepríjemná skúsenosť, ktorá otriasla ich dôverou v dobro ľudí okolo nich. Po tom, ako sa zdvihla vlna vzdoru v roku 2018 som ožil. Až do dnešného rána som veril, že ľudia okolo mňa sú dobrí, statoční….. Inštinktívne ma to menilo na toho, čo zdvihne papierik pred domom, prihovorí sa milým slovom susedovi, či pustí na parkovisku vycúvať neistého vodiča bez nervózneho trúbenia či prsokladu. A robil som to rád, nenútil som sa k tomu, nebolo to pre mňa utrpenie, lebo som odrazu mal pocit, že ľudia ktorých stretávam, známi, či neznámi, by urobili to isté. Nevážil som na váhe, komu som čo a kto mne koľko. Tešilo ma, že to ľudí poteší a hlavne mne to robilo dobre. Poďakoval som na úrade za ochotu a pomoc, v obchode za nevtieravú ponuku a upozornenie, že mi vypadla peňaženka. V meste sa ľudia prirodzene nezdravia, ale často len pohľad, alebo úsmev je viac ako cez zuby „dobrý deň“ medzi rozhnevanými susedmi. Dnes ráno to bolo iné. Radikálne odlišné. Kto sú ľudia, s ktorými žijem v tejto krajine? Denne stretnem trebárs 400 ľudí, z toho 150 takých čo sa poznáme. Najmenej každý tretí preferuje zlodeja, klamára, manipulátora, trojtvárneho človeka, s nerovnakými pravidlami života pre všetkých, majúceho obyvateľov Slovenska rozdelených medzi tých, z ktorých práce ťaží a tých ktorím rozdáva. Prirodzene tá druhá skupina je radikálne menšia. Je schopný predkladať úplne zjavne nereálne návrhy priečiace sa zdravému rozumu a čuduje sa, „čo je na tom zlé, že máme takýto názor?“. Takýto druh ľudí má sympatiu každého tretieho človeka, ktorých som cez deň stretol pred tým, čo má svoje zásady a rebríček hodnôt. Správa sa podľa nich a čo povie to splní. Ak sa mu to nepodarí, prizná, že sa mu to nepodarilo a nevyhovára sa, nehádže vinu na druhých ani na nepriaztnivé okolnosti. Všetko toto mohol predvídať, že sa to stane aj v čase, keď sľuboval. Keď sa pomýli prizná a oľutuje to. Keď sa niekoho dotkne, alebo ublíži mu, prizná to a ospravedlní sa. Keď očakáva to isté aj od druhých, je na posmech, v lepšom prípade divný a nikto nechápe ako to myslí. Potom akákoľvek vzájomná interakcia takýchto protipólov vyzerá tak, že jeden mu nakladá a ten druhý len cúva a ospravedlňuje sa. Jeden má vždy pravdu a keď ju nemá, tak je to problém niekoho iného, druhý sa striedavo mýli aj nemýli, je vždy kľudný, neuráža a nepodsúva druhému čo nepovedal. Ten druhý má česť, svedomie, statočnosť, poctivosť, hodnotový rebríček a dodržuje ho v reči aj v činoch. Ten prvý nevie, čo znamená predošlá veta, nepozná význam archaických pojmov, ktoré už dávno nepočul. Takže väčšina ľudí s ktorými sa stretávam, spolupracovníci, susedia, rodina, ale aj celkom cudzí ľudia na ulici v obchode a v autobuse veria tým prvým. Táto skutočnosť ma zraňuje, paralyzuje moje odhodlanie byť taký, aký som vo zvýšenej miere po februári 2018. Uvedomujem si, že väčšina ľudí, ktorých stretávam by ma boli schopní prehlásiť v lepšom prípade za blázna, v horšom sa chrániť pred negatívnymi vplyvmi nejakého idealistu (slniečkára), v tom najhoršom… to sme videli pred voľbami kresby šibenice či blázninca. Napokon oslavovateľom komunizmu v radách víťazov volieb by iste nebolo cudzie to normalizačné zatváranie nepohodlných a „divných“ do psychiatrických liečební a „vyrábanie diagnóz“. Tohoto sa naozaj nechcem dočkať na Slovensku, kde chcem žiť slušne, pokojne, mať rád všetkých, aj tých s iným názorom, farbou, náboženstvom a orientáciou, ak sú ochotní oni slušne nažívať so mnou. Prosím pomôžte mi nájsť niečo, čo by ma tu ešte držalo, pre čo sa oplatí žiť na Slovensku a prosím nemerajte peniazmi. Lebo ak nie, potom posledný zhasni!