Denník N

Hľadá sa Paľo Rýpal?

Foto – TASR
Foto – TASR

Môj osobný pohľad na Paľa Rýpala ako človeka, novinára, reportéra, ktorý sa stratil takmer pred ôsmimi rokmi.

Hľadá sa Paľo Rýpal?

 

S Paľom Rýpalom sa poznám od roku roku 1999. Spoznali sme sa v týždenníku Plus 7 dní. Paľo bol nielen vynikajúci investigatívny novinár, ale bol aj týpek do partie. Ľudia ho radi čítali, mali ho radi ako človeka, priateľa. Jeho meno bolo známe medzi politikmi, mafiánmi, privatizérmi aj čitateľmi. Rýpal bol značka.

Mal talent prísť s kauzou, zaujať, odhaliť zločin a pomenovať vinníka. Časom si vytvoril kredibilitu a informačné zdroje ho začali vyhľadávať samé. Telefonovali mu novinári a žiadali o pomoc s overením informácií alebo so získaním zdroja. Paľo vždy, keď mohol, pomohol. Nikdy, ani na úkor svojho osobného voľna, nepovedal nie a šiel pomôcť. Paľovým neduhom bol snáď iba akohol. Keď ku nemu pričuchol, akoby mu vysielač vypol signál, stratil v sebe pud sebazáchovy. Na nohy si obul túlavé topánky, ktoré ho vodili svetom kamarátov dovtedy kým nevytriezvel a potom sa telefonicky ozval s vymyslenou historkou, ktorá mala v práci zahladiť jeho prúser. Preto, keď sa Paľo občas stratil, nikto ho nehľadal, lebo každý vedel, že sa Paľo ozve sám a vyrozpráva nám svoj príbeh o záhadnom stratení a o tom, kde všade bol a čo zažil. Paľo si síce uvedomoval, že jeho občasná nezvestnosť nie je normálna, ale nepripúšťal si, že by to mohol byť problém, pre ktorý by ho mohli vyhodiť z práce. Bol si vedomý svojho mena a toho, že vydavateľ ho potrebuje. Napriek všetkému bol Paľo hlavne chlap s veľkým srdcom a citom. Aj keď sa snažil vystupovať ako tvrďas, vo vnútri to bol dobráčisko čo by neulížil ani muche. Paľo sa rozdával, bol istota, že pomôže, poradí. Robil to rád a čo bolo podstatné, pomáhať bral ako svoje poslanie.

Paľo Rýpal naposledy zmizol 22.4.2008, no tentokrát sa už nikomu neozval, stratil sa úplne bez stopy. Vďaka jeho predchádzajúcim zatúlaniam sa Paľo začal hľadať neskoro. Hľadali sa miesta jeho posledného pobytu, miesta kde ho ľudia zazreli. Nechávali sa mu odkazy, vytvorila sa FB stránka “Hľadá sa Paľo Rýpal”. Všetky mediálne výstupy sa zaoberali jeho posledným pohybom, novinári špekulovali čo sa mohlo stať? O jeho zmiznutí sa popísalo veľa. Nikto z jeho kolegov novinárov sa však v téme o ňom nezaoberal tým, ako Paľo Rýpal žil, čo posledný rok a pol robil, ako sa cítil, či mu niečo nechýbalo a hlavne, či zmenil svoj životný postoj a ak áno, tak prečo?

Na jeho narodeniny 19.12.2015 (mal 47 rokov) som si na neho spomenul, začal som si spomínať na jeho posledný žurnalistický rok, jeho sklamania a hlavne na jeho rozhodnutia, ktoré ho veľmi zmenili.

 

Paľo sa preslávil ako investigatívny novinár. Mal svoj názor, talent a tak školu nepotreboval. V týždenníku Plus 7 dní si vytvoril zázemie, venoval sa témam, v ktorých by sa iní buď stratili alebo by sa im “pre istotu” nevenovali. Pamätám si ako mi niektorí ľudia nechceli veriť, že Rýpal je jeho pravé priezvisko. Mysleli si, že to je pseudonym. Jeho hodnota na mediálnom trhu rástla a tak sa po čase stalo, že Palino “prestúpil” ku konkurencii. Z printových médií prestúpil do TV Markíza, najskôr občas prispel do Paľby, potom sa stal kmeňovým redaktorom Reflexu. S prácou nemal problém, tém mal plnú hlavu, bol kreatívny, vedel čo chcel a komentáre mal napísané raz dva. Darilo sa mu až kým neprišla tragédia v Novákoch. Šéfovia Reflexu rozhodli, že tak náročnú tému zvládne Rýpal bez problémov a vyslali ho monitorovať tragédiu a samozrejme ju aj zaznamenať a materiál poslať do TV Markíza. Paľo na miesto tragédie došiel. Nakrúcať začal, no pri overovaní a preverovaní faktov “sa stratil”. Tak ako už niekoľkokrát pred tým. Toto zmiznutie ho však stálo miesto. Miesto pre Paľa veľmi dôležité. Riaditeľ spravodajstva a publicistiky Tibor Búza ale nad ním nezlomil palicu, dohodli sa, že ak bude sekať dobrotu, tak sa po roku môže vrátiť. Paľo ma vtedy poprosil o pomoc, aby sme spolu zašli za reportérkou Katkou Začkovou do Reportérov STV. Katka ho prijala, no mala podmienku. Vedela o jeho túlavých topánkach a tak som dostal na starosť Paľa “strážiť”, teda nakrúcať s ním reportáže. Aj v Reportéroch sa síce ešte párkrát “stratil” a na nakrúcanie neprišiel, ale vydiskutovali sme si to a Paľo sa asi po pol roku dal dohromady a začal konečne sekať dobrotu. Reportáže sme točili spolu so zvukárom Jurajom Mišíkom. Vytvorili sme tím, čo sa dopĺňal a do natáčania sme vrazili všetko čo v nás bolo. Makali sme aj 16 hodín denne a výsledok sa dostavil. Paľove reportáže rezonovali. Upozorňoval hlavne na podvody pri prevode lesov, chcel otvoriť kauzu liehovaru z východného Slovenska. Pri tejto kauze sa pozastavím, aby ste pochopili ťažkú prácu Reportéra Rýpala. Keďže som bol pri celej kauze, v stručnosti Vás s ňou oboznámim. Podľa tvrdenia vyšetrovateľa, ktorý mal vyšetrovať tunelovanie a podvody s DPH a na spotrebných daniach, sa na Slovensku v deväťdesiatych rokoch tunelovali všetky liehovary. No na “východe” to bolo extrémne. Do Ruska a na Ukrajinu sa vo veľkom vyvážal takzvaný technický lieh. Lenže neboli by to podvodníci, keby nenašli fintu ako štát oklamať, samozrejme “ak štát nemal záujem tento podvod vyšetriť”. Podvod sa vykonal tak, že sa do liehu nasypal uhlík, čím sa z potravinárskeho liehu stal lieh technický, ktorý má priemyselné využitie, ale hlavne je zbavený spotrebných daní. Takto upravený lieh sa v Rusku prelial cez gázu alebo čistú plienku, ktorá uhlík zachytila a akoby zázrakom ste tento lieh mohli použiť do pálenky. Stačilo si vybaviť na úradoch certifikát, čo v Rusku a na Ukrajine nebol problém. Podľa vyšetrovateľa bol vyvezený “technický” lieh v takom množstve, že Rusko s Ukrajinou mali zásoby minimálne na desať rokov. Na Slovensku sa takto tuneloval nielen štát, ale aj liehovary. Slovenská republika bola len v prípade tohoto východoslovenského liehovaru okradnutá na daniach a spotrebných daniach o cca 1,9 miliardy korún!!! Čerešničkou na torte bolo, že vyšetrovateľ celý tento podvod odhalil, zdokumentoval, získal dôkazový materiál, ale už počas vyšetrovania bol na neho vyvíjaný extrémny politicko-mafiánsky nátlak. V celej kauze bolo “podozrenie na politické krytie”. Bez takéhoto krytia by totižto podvod v takomto rozsahu nebol možný. Veď si len predstavte, že technický lieh prechádzal hranicami tak, že si colníci, polícia, súdy, tajné služby ani politici za celý ten čas nič nevšimli. Takisto si ani Daňový úrad niekoľko rokov “nevšimol”, že určitá skupina žiada každý mesiac vratku z DPH a z liehovaru nevychádza potravinársky lieh, ale technický. Pritom výroba bola nastavená výlučne na lieh konzumný. Vyvrcholením tohoto veľkolepého zločineckého divadla bolo, keď nám vyšetrovateľ povedal, že spis ukradli nielen z polície ale aj zo Súdu a tak jeho jeden a pol ročná práca sa stratila zo štátnych inštitúcií bez toho, že by si ozbrojená policajná stráž a kamerový system niečo všimol. A tak sa už zdalo, že celý prípad pôjde do stratena, keď sa zrazu Paľovi ozval anonymný zdroj a doniesol mu dôkazový materiál ku kauze tunelovania liehovaru na DVD. Stretnutie sa odohralo za Levočou, pamätám si dodnes, ako Paľo nastúpil do auta celý šťastný a povedal:”Vyhrali sme, mám to!” Reportáž sa odvysielala. Reakcia dotknutých “slušných občanov” na seba nenechala dlho čakať a obrátili sa na Súd, lebo reportážou bolo “poškodené ich dobré meno”, veď predsa ich finančné prostriedky sú čisté ako lieh, na ktorom zarobili.

 

Neskôr sme už točili reportáže iba vo dvojici, lebo zvukára kvôli šetreniu finančných prostriedkov zrušili. Cestou sme sa často rozprávali o tom, či vôbec investigatívna žurnalistika má na Slovensku význam. Ubiehajúcim časom sme sa zhodli, že už nie, lebo oligarchovia majú tento štát tak skorumpovaný, že zverejnená informácia nespôsobí absolútne nič. Ich metastázy korupcie a moci sú úplne všade, od tajných sužieb, cez políciu, prokuratúru, súdy, parlament až po politické strany. Zhodli sme sa aj v tom, že aj keď dokážete podvod za niekoľko milliárd, tak nie je vôľa zo strany štátu ten podvod dokázať.

 

Paľo bol už v tom čase novinárčinou unavený, bol sklamaný z mnohých ľudí a čo je hlavné, novinárčinu už nechcel robiť. Chcel sa venovať televíznej zábave a hranej tvorbe. Preto sme začali písať zábavné projekty. Cez deň sme pracovali a v noci písali námety, scenáre, zaregistrovali sme si autorské práva na LITE a ponúkli produkt televízii. Paľo v tom čase prežíval ťažké obdobie, lebo nemal trvalého zamestnávateľa a bral každú prácu. Nedokázal si vďaka tejto kríze vyžiadať vyšší honorár a tak sa dostal do finančných problémov. Ľudovo povedané, pracoval veľa, no za málo peňazí, ktoré ešte veľakrát nedostal ani vyplatené.

Veľa ľudí o ňom vtedy tvrdilo, že je nezodpovedný. Na jeho obhajobu musím povedať, že Paľo posledný rok nepil, našiel si vážnu známosť, začal chodiť do kostola a jeho pohľad na život sa radikálne zmenil.

 

Televízne formáty, ktoré mohli uspieť, no neuspeli.

 

V priebehu roka sme napísali asi 10 televíznych projektov. Niektoré sme ponúkli do TV Markíza, ministerstvu vnútra, STV. Odozva, na ktorú sme sa tešili, neprišla. Ani jeden formát nebol prijatý. Nezlomilo nás to, ale kvôli únave sme si dali pauzu. Paľo v tom čase išiel robiť reláciu Sonar pre STV, pretože podobný formát sme pripravovali pre Ministerstvo vnútra aj my dvaja. Jeho únava sa pri tomto televíznom formáte prejavila naplno a Paľo, keďže nemal nad sebou dozor, formát nezvládol. Po dvoch častiach dostal padáka s tým, že nedostal vyplatený ani honorár. Od tej doby som ho približne štvrť roka nevidel. Občas sme si zavolali, ale neriešili sme ani kariérne a ani finančné problémy. Riešili sme nové projekty, súd kvôli liehovaru a tému o novinárskej mafii, ktorú chcel Paľo zverejniť. Jednalo sa o prepojenie žurnalistov na PR a Black PR agentúry, korupciu v médiách a vydieranie. Ako príklad mal uviesť nahrávanie novinárov v Irish Pube a neskoršie vydieranie, spracovanie tém v rámci Black PR kampaní a čo je najhoršie, vydieranie podnikateľov, respektíve politikov zo strany PR agentúr a médií. Paľo nehľadal odpoveď na otázku, prečo sa novinári zapredajú, ale kto ich nakupuje a o aký tovar je záujem. Slangovo sa tej informácii hovorí “krv a mäso”.

Znova sme sa začali stretávať a pokračovať v písaní, v kaviarňach pri čaji a kope papierov. Paľo v priebehu roka prešiel veľkou zmenou, hovoril o svadbe, o rokoch, ktoré prežil, kde urobil chybu a o témach, ktoré ako novinár ešte chcel dokončiť. Nemal strach zo súdov, mafiánov alebo politikov. Vždy hovoril: “Veď čo mi môžu zobrať?” Jeho pohľad bol ale smutný. Cez deň vyrábal Reflex, v noci písal a plánoval si život. Veľa času trávil na SKYPE so svojou priateľkou. Hovoril o nej ako o svojej budúcej. Preto som neprikladal pozornosť jeho vnútornému smútku, ktorý ho začal ovládať.

Jeho opustenú dušu som si všimol až keď mi jedného dňa zavolal. Hlas mal podráždený, ale nekričal. Bol akoby v tranze, stále opakoval: “Ukradli nám televízny projekt, rozumieš! Idú vyrábať náš formát, čo sme napísali a ponúkli”. Hneď ako to bolo možné sme sa stretli. Čakal ma v ružinovskej krčme blízko RETRA. V ruke držal Nový čas a vytlačené papiere formátu A4. Podal mi bulvár s výtlačkom a povedal: ”Čítaj!”. Prečítal som si text, ktorý oznamoval divákom nový televízny formát. Bol autentický, vrátane čiariek a bodiek s tým, čo sme ponúkali my. Dohodli sme sa, že to tak nenecháme a budeme bojovať za svoje autorské práva. Ja som mal zavolať konateľke TV Markíza Radke Doehring a požiadať ju o stretnutie. Dohodli sme sa, že sa stretneme u neho v byte a pripravíme kroky ako budeme jednať a dopíšeme náš nový scenár. V sobotu som hneď ráno išiel za Paľom do Ružinova. Za tie dva dni čo som ho nevidel, sa veľmi zmenil. Schudol, bol neistý, akoby podľahol stresu. Poobzeral som sa po byte, v ktorom býval. Mal čisto, ale nikde som nevidel cigarety, popolník bol úplne čistý. Opýtal som sa ho či prestal fajčiť, ale on zavrtel hlavou: “Nie, nemám žiadne peniaze. Dva dni som nič nejedol, nikto mi nechce požičať, nemám vyplatenú robotu, neplatím odvody”, pozrel sa na mačky a dodal ”mačkám som kúpil žrádlo, na mňa už neostalo”. Na ten smutný pohľad a tú vetu nikdy nezabudnem. Šiel som mu kúpiť do potravín jedlo a cigarety. Spravili sme si kávu, preberali stratégiu s akou pôjdeme za Radkou Doehring, dopísali sme scenár, Paľo telefonoval s jeho priateľkou. Rozprávali sme sa o ľudoch, prečo mu nikto nechce pomôcť, cítil sa oklamaný, zneužitý. Chcel som mu požičať peniaze, ale Paľo ich neprijal s tým, že nevezme prachy od človeka, ktorý má ženu na materskej. Chcel som mu pomôcť a tak som zavolal moderátorovi a dramaturgovi STV Paľovi Fejérovi, aby Paľo v Sonare mohol robiť za mňa, lebo v ten týždeň som mal v STV ako redaktor Sonar ja. Fejér to odmietol s tým, že Rýpal je nezodpovedný a preto tam dá niekoho iného. Paľo celý rozhovor počul. Po ňom už ostal smutný. Podali sme si ruky a dohodli sa, že ráno pred stretnutím s Radkou Doehring dáme v bufete kávu a pôjdeme za ňou spolu.

 

Na stretnutie do Markízy už Paľo neprišiel a od tej doby sa neozval. Radka Doehring sa mi ospravedlnila, autorské práva Markíza odkúpila a vyplatila. Až potom, keď sa Paľo začal hľadať, som si uvedomil aké obrovské bolo jeho sklamanie. Jeho telo a duša boli tak vyčerpané, že už nevládal. Nepriek tomu stále verím, že Paľo niekde žije a jedného dňa sa objaví a všetci sa na tejto jeho životnej epizóde pobavíme. No neviem, či Paľo bude mať chuť vrátiť sa do tohto prehnitého slovenského zdieračského sveta . A prečo? Lebo asi po roku som zažil niečo, čo Paľo pravdepodobne zažil tiež, akurát nemal chuť o tom niekomu povedať, presne tak, ako som o tom časom stratil chuť rozprávať aj ja.

 

Jedného večera mi investigatívna novinárka “Piraňa” z Nového času zavolala. Bola veselá, žoviálna, hovorila mi, že od Paľa vie aké mám zdroje a že by potrebovala pomôcť. Majú vraj záujem kúpiť videomateriál, ktorý dokazuje homosexuálnu orientáciu jedného významného slovenského politika. Prečo to potrebovala, mi nevysvetlila. Tvrdila, že taký materiál by bol pre bulvár bomba.

Bol som presvedčený, že by ho potrebovala nie na zverejnenie, ale na vydieranie. A prečo v prípade dôkazového videomateriálu píšem o vydieraní? Lebo na Slovensku takéto materiály chcú všetci kúpiť a nie zverejniť. Tak som zavolal svojmu kamarátovi, šéfovi boja proti organizovanému zločinu a terorizmu Maťovi Kubíkovi a opýtal sa ho, či nezachytil, že sa na Slovensku obchoduje s kompromitujúcim videomateriálom tohoto druhu. Zasmial sa a priznal, že: “áno, obchoduje”.

 

Prešlo asi tak pol roka, keď som zrazu večer dostal sms správu od tej istej redaktorky Nového času, že ma zničí a, že podala na mňa trestné oznámenie za to, že som zavraždil Paľa Rýpala. Odpísal som jej, či je na drogách, alebo ožratá. Odpísala, že nie a že má také kontakty, že budem ľutovať. (Tá SMSka mala byť pomsta za nedodanie videomateriálu, ktorý ja mimochodom nemám). Ešte v ten večer som zavolal šéfredaktorke Nového času Júlii Kováčovej (bola vtedy tehotná) a požiadal som ju o okamžité stretnutie. Na moje veľké prekvapenie o celej kauze vedela. Informovala ma, že je to súkromná záležitosť redaktorky, že s týmto druhom “nákupu informácií” Nový čas nemá nič spoločné. Na moju otázku prečo takéto obvinenie, prečo nakupujú komromitujúce videá a nezverejňujú ich mi znova zopakovala, že je to súkromná vec redaktorky. Pani Kováčová mi nevedela odpovedať na žiadnu otázku. Jediné, čo priznala, bolo, že redaktorka vydiera, ale oni s tým nič nemajú a ak podám žalobu, Nový čas je tak bohatá spoločnosť, že nemám voči nim absolútne žiadnu šancu. Jediné za čo som jej vďačný, bolo to, že mi potvrdila informáciu o tom, že si na Slovensku pár novinárov privyrába Black PR kampaňami. Aj napriek mojej veľkej snahe sa mi nepodarilo prípad zverejniť, respektíve riešiť trestnoprávne.

 

Po rokoch som prišiel na to, že Paľo na konci svojej novinárskej kariéry pochopil a zistil, že ten slovenský svet je o egoizme, zlodejoch a primitívnom vydieraní. V tejto slaboduchej hre na moc ide len o peniaze a o posty. Keďže finančných zdrojov je veľmi málo, ľudia sú k sebe krutí, pričom prehliadajú vlastnú úbohosť s akou chcú ovládať spoločnosť, respektíve človeka. Preto som presvedčený, že Paľove zmiznutie by mohlo mať niekoľko príčin. Prvou je kauza vývozu liehu a dôkaz o tom, že politici riadili podvody s DPH na Slovensku a mocensky kryli organizovaný zločin. Druhou príčinou môže byť sklamanie, strata dôvery a znechutenie z mediálneho prostredia. Treťou príčinou by mohla byť jeho únava a stres spôsobený prepracovanosťou.

 

PS: “Paľo, vráť sa. Tí ľudia, čo Ťa sklamali, nestoja za to, aby si Ty odišiel. Sú tu predsa aj ľudia, ktorým na Tebe záleží a ktorým chýbaš. Čakáme Ťa.

Teraz najčítanejšie

Peter Nôta

Podnikateľ, kameraman na volnej nohe, publicista, dokumentarista. Získal som medzinárodnú cenu na Ukrajine za dokument o Spolužití v Krásnej Hôrke. Pracoval som pre ČT, TV NOVA, STV, MARKIZA. Publikoval v Domino Fórum, Vasarnap, HN. Vytvoril som portál sociálnej internetovej televízie Chilli.today Zatiaľ je vo forme Start Up projektu. vysielať chcem začať na jeseň. Momentálne hľadám strategického investora.