Denník N

Existuje na Slovensku nejaký vývoj alebo je všetko iba náhoda?

Ad: Slovensko sa hlboko a nezastaviteľne mení

Teológ a spisovateľ Michal Havran sa po parlamentných voľbách ohradil proti postrehu českého režiséra Jana Hřebejka v jeho statuse na sociálnej sieti, že na Slovensku zvíťazili tí, ktorí o prezidentke hovoria škaredé slová a podľa ktorých dobro neprichádza zo Západu, ale z Východu. Hřebejk svoj názor postavil na volebnom výsledku víťaznej strany Smer.

Samotný Havran po voľbách naopak rozpoznáva „hlbokú a nezastaviteľnú premenu slovenskej spoločnosti, ktorá sa čoraz viac cíti doma vo svojom prirodzenom prostredí kultúrneho Západu.“ Tento záver odvodil od volebných výsledkov Progresívneho Slovenska (PS), ktoré získalo „takmer štvrtinu voličov“, čo považuje za najväčší úspech proreformnej strany v našej histórii.

Havrana presvedčili čísla liberálov, Hřebejk si naopak všimol, že občania na Slovensku volili strany, ktoré považujú určitú menšinu za pliagu, hrdia sa už iba svojou sexuálnou orientáciou a svoju nevôľu k demokracii a príťažlivosť k teroristickému Rusku ani trochu neskrývajú a o prezidentke skutočne hovoria škaredé slová.

Má pravdu Havran alebo Hřebejk?

Mne je bližší Hřebejkov pohľad, lebo nemám rád, ak mi niekto maže med okolo úst. Zároveň si však uvedomujem, že maľovať čerta na stenu tiež nie je celkom ono.

Čo teraz? Ktorou cestou ísť? Koho nasledovať?

Ak chceme, aby sa Slovensko naozaj stalo modernou krajinou, najlepšie bude stav vecí zanalyzovať exaktne na základe reálnych čísel, takpovediac vedecky, a nie emotívne na základe vlastných želaní, takpovediac mysticky.

V prvom rade sa treba pýtať, či v slovenskej spoločnosti vôbec existuje nejaký vývoj.

Odpoveď je, že existuje. Ináč by sme predsa neboli dnes v EÚ a v NATO, ale boli by sme ekonomicky aj spoločensky stále na úrovni ruského vazalského štátu, ktorým sme 40 rokov boli. A to určite nie sme.

Druhá otázka je, ako sme sa k tomu dopracovali. Bola to skutočná vôľa vyvíjajúceho sa obyvateľstva krajiny, alebo išlo len o náhodu – „jednou jsi dole, jednou nahoře?“

Keď sa obzrieme na naše doterajšie voľby, zistíme, že vždy sa v nich akosi rozhodovalo, či pôjdeme na Západ – do spoločenstva moderných krajín, alebo zostaneme na Východe – v područí nedemokratického Ruska. Dá sa preto povedať, že naším najväčším geopolitickým problémom je, že sme príliš blízko Rusku. V porovnaní s Českom sme na tom o približne 500 km horšie.

Inými slovami, vždy sme sa rozhodovali medzi cestou k otvorenej spoločnosti Západu a návratom k totalite Východu. Nikdy nešlo o nič menšie.  A práve táto patová situácia je dôvodom, prečo sú všetky naše voľby také dôležité a napínavé.

Druhú vec, ktorú si môžeme všimnúť, je, že v našich voľbách často rozhodli malé čísla. Tie dokážu byť veľmi ošemetné.

V rokoch 1992 a 1994 voľby s náskokom síce vyhralo HZDS s diktátorskými sklonmi, ale hlavným dôvodom, prečo tu potom aj naozaj nadlho zavládol autoritatívny Mečiarov režim, bolo, že sa do parlamentu nedostali demokratické strany, ktoré by ho mohli kontrolovať a zabrániť tomu. Stranám ako ODÚ či DS chýbalo len pár tisíc hlasov. Mečiar to mal o to ľahšie.

Ale stávalo sa to aj opačnom garde. V rozhodujúcich voľbách našej histórie v roku 1998 síce  zasa vyhralo HZDS, ale to nemohlo zostaviť vládu, lebo ich kumpáni nedostali dosť hlasov. Zopakovalo sa to o štyri roky neskôr, keď demokratická a reformná vláda mohla pokračovať, len vďaka tomu, že SNS sa rozpadlo na dve časti, ktoré sa nedostali do parlamentu.

Túto dvojitú príležitosť sme využili naplno – vstúpili sme do NATO aj EÚ, čo nás zakotvilo v bezpečnom demokratickom prístave, a spravili sme dôležité reformy, ktoré oživili naše hospodárstvo a prinieslo nám dovtedy nevídanú prosperitu.

V roku 2010 voľby zasa vyhral Smer, ale vládu nezostavil. Šancu na modernejší štát sme však vinou zakomplexovaných mizogýnov prepásli, čo sa s nami vlečie vlastne dodnes.

Vo voľbách v roku 2016 znovu vyhral Smer, ale vládu zostavil len pomocou strán malých čísel, ktoré sa do parlamentu dostali len tak-tak.

A v roku 2020, keď vyhralo hnutie OĽANO s 25%, zasa parlament ušiel liberálom o púhych 926 hlasov. Ak by sa našli, posledné tri roky nemuseli byť také devastačné.

No a napokon, v týchto zatiaľ posledných voľbách znovu vyhral Smer, ktorý nás ťahá na Východ, OĽANO spadlo takmer o 20%, do parlamentu sa o fúz nedostali fašisti, ale o vlas sa tam dostali ich nemenej nebezpeční náhradníci zo SNS. A liberáli z PS získali 18%.

O našom kurze zjavne rozhodne predseda strany Hlas Peter Pellegrini. Zachová sa zodpovedne ako kedysi Michal Kováč, ktorý sa postavil proti svojmu bývalému straníckemu šéfovi na stranu moderného Slovenska?

Je toto naše postavenie správou o našom vývine alebo správou o tom, že sme hračkou v rukách osudu?

Je v tom všetkom nejaký vývoj? Alebo je to všetko iba náhoda, keď vo volebný deň rozhodne to, aké je počasie, či čo týždeň predtým povedal ten či onen politik alebo aké video natočil. Alebo ako sa ten či onen politik po voľbách vyspí?

Ak by Slovensko skutočne bolo na ceste k modernému štátu, ukázalo by sa to predsa po prezidentských voľbách v roku 2019, v ktorých s náskokom vyhrala liberálna Zuzana Čaputová. Prečo sa potom o rok neskôr liberáli ani nedostali do parlamentu?

A ak sme sa skutočne až v týchto posledných voľbách správne zorientovali, dôkazom toho nebude súčasných 18% pre liberálnu reformnú stranu, ale 20-30% v najbližších voľbách pre takúto stranu. Až vtedy to bude trend a skutočná zmena.

Ale to teraz ešte nemôžeme vedieť. Mohla to totiž byť aj obyčajná odchýlka, taká istá, ako bolo tých 25% pre OĽANO v 2020, a PS v tom prípade znovu spadne do oblasti malých čísel. Hlasy sa nalejú a potom zasa odlejú. Zasa raz môže rozhodnúť náhoda.

Mne, exaktne mysliacemu prírodnému vedcovi, sa to po tomto exkurze v slovenskej volebnej histórii javí tak, že dôležité pre náš pokrok smerom na Západ je, aby demokratická a reformná koalícia vyhrala aspoň dve voľby za sebou. A to sa stalo zatiaľ iba raz.

Zopakuje sa to ešte niekedy?

Uvidíme, ale šanca, ktorú na to máme dnes, sa tak skoro nemusí zopakovať.

Teraz najčítanejšie