Denník N

Rolando Villazón: Sociálne siete vytvárajú na umelcov obrovský tlak

V uplynulom mesiaci navštívil Bratislavu svetoznámy mexický tenorista Rolando Villazón, aby v rámci festivalu Symfónia umenia vystúpil so svojim koncertným programom. Napriek tomu, že umelec mal v minulosti problémy, pre ktoré nemohol spievať a za sebou má aj operáciu hlasiviek, postupne sa celkom úspešne dokázal vrátiť na scénu, hoci už nie v pôvodnej forme. 

V rozhovore pre New York Times pred časom otvorene opisoval pocity neistoty či vyspieva každý vysoký tón a z toho plynúci stres pred každým predstavením. V rozhovore pre Do Re Mix a Opera Plus sa však vyhol odpovedi na otázku, či celkové psychické rozpoloženie speváka po operácii môže byť nakoniec väčšou prekážkou pre jeho návrat, než pôvodný hlasový problém.

Aj keď umelec je už zjavne za speváckym zenitom, podujatie sa stretlo s obrovským záujmom publika. Organizátorom festivalu slúži ku cti, že majú ambíciu prinášať na Slovensko aj osobnosti takéhoto formátu, akou nepochybne je Rolando Villazón.

***

Pán Villazón, Slovensko dalo svetu pomerne veľké množstvo špičkových operných spevákov – mená ako Peter Dvorský, Lucia Popp, Edita Gruberová, Pavol Bršlík, Sergej Kopčák, Gabriela Beňačková, Dalibor Jenis a mnohé ďalšie. Mali ste možnosť sa s niektorými z nich počas svojej kariéry spoznať aj osobne, prípadne s nimi vystupovať? 

Obdivujem mnohých svojich slovenských kolegov, máte skutočne bohatú, nádhernú tradíciu spevu. V Bratislave som po prvý krát a musím povedať, že ma veľmi potešilo, že sa na môj koncert prišli pozrieť bratia Dvorskí.

Pokiaľ ide o spoločné vystúpenia, pamätám si, že som vystupoval s Daliborom Jenisom (napríklad v parížskej inscenácii Fausta z roku 2003, v ktorej Villazón stvárnil Fausta a Jenis postavu Valentina – pozn. autora).

Dalibor Jenis bol donedávna umeleckým riaditeľom Opery SND a Peter Dvorský zas členom umeleckej rady našej prvej scény. Do akej miery by podľa Vás mali umelci byť vtiahnutí do chodu umeleckých inštitúcií a do akej miery by napríklad divadlo malo byť prenechané profesionálnym manažérom?

Nuž, nezabúdajte, že sa teraz rozprávate s umeleckým riaditeľom Mozarteum Foundation v Salzburgu !

Myslím, si, že ak umelec má víziu, nápady a talent pre manažovanie a riadenie a podporný skvelý tím, ktorý mu pomáha, tak prečo nie?

Avšak existencia podporného tímu je v tomto celom úplne kľúčovým prvkom. Výkonný umelec sám nebude vedieť mnohé praktické otázky správne exekvovať. Môj tím v Salzburgu je skupina úžasných mladých ľudí, ktorí sú podrobne informovaní a sú natoľko oddaní veci, že bez nich by som to určite nedokázal.

A rovnako dôležité je vybudovať si takmer „čínsky múr“ medzi vašimi postojmi z pozície umelca a vašimi postojmi v pozícii umeleckého riaditeľa. Umelec vo vás musí ísť do úzadia, pretože uprednostňujete potreby inštitúcie a nie vlastné umelecké presvedčenie.

Rolando Villazón s členmi vedenia nadácie Mozarteum Foundation v Salzburgu. Foto: Wolfgang Lienbacher

V súčasnosti sa často stretávame s tézou, že opera ako žáner je v kríze a musí pritiahnuť nové mladé publikum, aby vôbec prežila. Nie je to ale v skutočnosti tak, že aktívny poslucháč hudby sa postupne vyvíja od počúvania jednoduchšej formy k zložitejšej a k tomu, aby si vôbec dokázal vychutnať klasickú hudbu musí najskôr dozrieť? Publikum operných domov bolo aj v minulosti tvorené najmä ľuďmi v strednom a staršom veku a napriek tomu opera dodnes nevymrela… 

Skutočne platí, že klasická hudba – a v tomto zmysle samozrejme aj opera – patrí medzi kategórie, ktorým treba postupne prísť na chuť. A na to je potrebný istý čas. Ja preto nehovorím, že máme priviesť mladých ľudí do opery, ale skôr sa domnievam, že lepšie bude priviesť operu k mladým ľuďom.

Riešenie vidím ako nájdenie spoločných rysov a prieniku s preferenciami mladých poslucháčov bez toho, aby sme obetovali tradíciu. Som presvedčený, že najlepšou cestou v tomto smere je zamerať sa na úplne nový repertoár, ktorý nebude len intelektuálnou výzvou, ale aj zmyslovým pôžitkom. Je veľa súčasných skladateľov, ktorí to chápu a myslím si, že pre zabezpečenie prežitia umeleckej formy musíme týmto novým hlasom dať priestor popri dielach starých majstrov.

Rolando Villazón, Emily Pogorelc, Guerassim Voronkov a Slovenská Filharmónia v Bratislave na festivale Symfónia umenia. Foto: Dominik Kurina

Spomenuli ste, že na rozdiel od nedávnej minulosti, dnes už publikum viac nenavštevuje operné domy kvôli veľkým speváckym hviezdam. Prečo si to myslíte? 

V súčasnosti existuje len veľmi málo spevákov, ktorí výlučne len vďaka svojmu menu dokážu vypredať celý operný dom. Také veľké hviezdy, aké sme spoznali v minulosti, sú dnes už len výnimkou a dokážeme ich spočítať na prstoch jednej ruky.

Nie je to aj preto, že operné domy dnes majú k dispozícii také veľké množstvo kvalitných spevákov, že špičkové výkony už nie sú raritou a ich protagonisti sa viac nestávajú hviezdami?

Dnešná opera skutočne už nie je výťahom k sláve pre niekoľko spievajúcich hviezd. Oveľa menej stojí a padá na jednotlivcoch. Je to kolektívne dielo, súhrnný hudobno dramatický zážitok, do ktorého sa môže divák ponoriť a nechať sa ním uniesť. A väčšina návštevníkov prichádza do divadla práve kvôli tomuto pocitu.

Rolando Villazón. Foto: Jakob Tillman

Ako sa zmenil operný svet za posledných dvadsať rokov? Čo je úplne iné dnes v porovnaní so situáciou, keď ste ako spevák začínali? 

Najvýznamnejšou zmenou je dominancia sociálnych sietí a internetových platforiem a ich vplyv na operný svet. S tým súvisí aj všadeprítomný streaming.

Keď som v deväťdesiatych rokoch začínal svoju kariéru, nikto nemal smartfón. Operné predstavenia, alebo koncerty sa objavovali v éteri len veľmi výnimočne a ak vôbec, tak výlučne len prostredníctvom televízneho alebo rozhlasového vysielania.

Dnes je všetko okamžite zachytávané a šírené prostredníctvom sociálnych sietí, či už ide o fotografie, alebo aj útržky z predstavení. Niekedy je streamované aj celé dielo. Toto všetko sa deje aj na oficiálnej úrovni aj na neoficiálnej. A má to mnohé úskalia…

Prítomnosť na sociálnych sieťach ale prispieva k propagácii konkrétneho predstavenia, a nakoniec aj opery ako takej …

Je to dvojsečná zbraň. Zatiaľ čo pre komunitu milovníkov hudby je určite skvelým spestrením obrovské množstvo rozličných prostriedkov komunikácie, celkovo to nie je vždy v prospech veci. Nie všetko je vhodné na to, aby bolo okamžite zachytené médiami. Niečo potrebuje najskôr trochu času, aby sa mohlo usadiť, dozrieť. Aj spevácke výkony potrebujú nejaký čas na to, aby si speváci mohli dielo najprv dobre ospievať.

Dnešná prax, kedy je možné nekontrolovateľne čokoľvek kedykoľvek vysielať “do éteru” vytvára na umelcov obrovský tlak, ktorý je niekedy až príliš silný.

Rolando Villazón. Foto: Eric Devillet

Internet ako nástroj komunikácie aktívne využívajú aj samotné operné domy. Nemajú ani inú možnosť, pretože kto dnes nie je na sociálnych sieťach, akoby vlastne ani nebol…

Lenže to rovnako potom platí aj pre mladých umelcov. Tí taktiež ak nie sú na sociálnych sieťach, tak akoby ani neboli.

Nestačí, že sa majú sústrediť na samotné predstavenie a svoje výkony, sú nútení starať sa ešte aj o svoj mediálny obraz. To zas vyžaduje, aby si robili promotion, poznali pravidlá sebaprezentácie, aby sa snažili byť expertmi v mediálnej sfére a boli neustále “online”.

Vo svojom výsledku to nakoniec zaberie toľko času, ako takmer druhé zamestnanie. Odvádza to pozornosť umelcov od sústredenia sa na umenie ako také.

A okrem toho sa domnievam, že všetkého príliš veľa škodí. Napríklad prebytok v ponuke streamingu operných predstavení počas pandémie spôsobil, že ľudia sa dnes viac zdráhajú prísť na živé predstavenie a vychutnať si zážitok naživo. Zvykli si totiž pozerať operu z domu.

Rolando Villazón a Slovenská Filharmónia na open air koncerte v priestoroch námestia pred Pradiarňou 1900 v Bratislave. Foto: Dominik Kurina

Rozsah streamingov súvisí aj s množstvom financií, ktoré divadlo vydeľuje na tento účel. Európske divadla sú zväčša dotované štátom. Lenže štát ako najväčší prispievateľ má potom záujem aktívne zasahovať do chodu a riadenia divadiel, častokrát aj úplne nekompetentne. Nie je práve takýto model príčinou, prečo mnohé najlepšie operné produkcie nakoniec vznikajú v Metropolitnej opere v New Yorku, ktorá žije výlučne z privátnych zdrojov a je riadená bez akýchkoľvek zásahov štátu? 

Pevne verím, že dotácie sú potrebné na zaručenie prežitia umenia, nemôžeme sa spoliehať len na bohatých súkromných darcov, aj keď sú, samozrejme, vítaní. Umenie je nevyhnutnou súčasťou ľudstva, bez umenia by bola naša spoločnosť oveľa chudobnejšia.

A je úlohou spoločnosti, aby udržiavala umenie pri živote. Toto je zodpovednosť nás všetkých a teda aj štátu, ktorý divadlá financuje a vo vzťahu k ním potom aj vykonáva opatrenia prostredníctvom miestnej vlády.

 

Peter Bleha

Písané pre Do Re Mix a Opera Plus. Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu