Určitý prístup k životu u tohto velikána ľudského ducha možno nájsť v postoji „resignare“, ktorý neskôr obohatil o časť v podobe činov, „emandáciu“.

„Resignare“, pojem J.A. Komenského, ktorý je hodný spracovania, úvahy. Je to zaujímave hlavne z pohľadu jeho životnej cesty, osobnej skúsenosti s polarizáciou, s rôznym presvedčením v rámci toho „naj“ náboženstva, či názoru, „pravdy“, v rámci vtedajšej tridsaťročnej vojny, (reformácia, protireformácia, evanjelici a katolíci…moc, majetky, násilie, statky – zmätky…).

Samozrejme, veci o tom, že je dobre odovzdať sa, nechať veci plynúť, prijať svet s dôverou, …hľadať niečo istejšie, silnejšie, ako to, čo ponúka na prvý pohlaď náš telesný či „senzoricko – rozumový aparát (telo/ myseľ/ vôľa), nie je až tak objavný, opakuje sa vlastne vo viacerých kultúrach sveta, v náboženstvách, vo vysvetleniach sveta. (Napadá mi teraz napríklad i pieseň „Let It Be“… ).

Teda posledné tri – štyri roky možno viacerí sa akosi skúsili pozrieť na svoj zmysel z iného pohľadu. Prešli sme si zaujímavou skúsenosťou a podľa mňa hlavne mladí ľudia, ľudia vo vývoji, s malými skúsenosťami, s určitými úspechmi v podobe zvládania problémov, s osvedčenou stratégiou, ktorá zaručí prekonanie „stresu“, či pocitu ohrozenia, to mali oveľa ťažšie. Boli doma v izolácií netušiac či príde ešte nejaký „mladý rozlet“, teda otázky, možno i úzkosti, ktoré sa niekde skrývajú, sa časom možno niekde ukážu, je dobré o tom hovoriť.

Jednoducho, samotný život, zmysel, tie pravé hodnoty ako sú napríklad: ľudskosť, láska, dôvera, priateľstvo, rodina, pomoc, spolupráca…zdravie, šťastie…. to akoby dlhodobo bolo dlhodobo zastreté určitým závojom klamu, niečim nepodstatným, čo sa tvárilo ako podstatné: výkon, ohodnotenie, úspech, peniaze, kariéra, pohodlie, pôžitok, zážitky…

Teda opakujem sa znova a znova, ale je dobré pozrieť sa na to, čo našim deťom ponúka škola, vzdelávanie, príklad spoločnosti v otázkach etiky, zmysluplného života, udržateľnej spoločnosti, zdravia, šťastia, naplnenia…kto učí a či na základe faktov a či na základe i osobného príkladu? Ako je to s tzv. pozitívnym myslením, so snahou „liečiť“ dlhodobú chorobu, ktorú by sme mohli nazvať „choroba hľadania výhovoriek“? Kto učil ľudí zlobu dýchať? A kto učil láskavosti?

Kniha, z ktorej som citoval sa volá Lekce lidskosti, je z tohto roka. Autor J. Hábl si všimol fakt, ako sa celým životom nášho velikána vinie postoj ľudskosti, napriek tomu, že život sa s ním nemaznal. Možno napriek vnútornému presvedčeniu, viere, talentu, vzdelaniu, to dotiahol tam, kde iní nie. Ostalo po ňom veľkolepé a originálne dielo, z ktorého možno čerpať i dnes. Precestoval mnohé krajiny, rozprával sa s mnohými vplyvnými osobnosťami, získal si dôveru  a nevzdával sa. Učí toto naše školstvo? A čo mládež učí naša spoločnosť? Aký príklad dávajú deťom rodičia?

Teda, akosi stále, ako toto tu píšem, mám na mysli prípad, ktorý sa stal na škole, kam chodí i náš syn. Chlapec, vlastne už dospelý, na hodine telesnej výchovy, počas rýchleho behu, náhle skonal. Prišli do školy dve sanitky a jedno auto s nápisom „coroner“.  Áno, i takýmto veciam sú dnes deti vystavené. Náhle srdcové zlyhanie…

A ešte dodám, spomienka, asociácia, nedávno i dcéra zažila v škole nepríjemnú udalosť života. Spolužiakov otec tiež nejak v náhlom stave, nie prirodzenom, siahol po zbrani, ktorú mali doma a ukončil to. Ak to bolo spôsobené tiež úzkosťami, či podmienkami izolácie, či niečoho podobného, je to asi tiež niečo, čo je pre našu dobu, kedy sa z médií šíril strach, účelové myšlienky, vety, „naratívy“, príznačné. Otázka je, kto je za to zodpovedný? Kto dal právo „nezávislým“ novinárom, médiám šíriť  v on line prenosoch – masovo – niečo, čo môže poškodiť celú spoločnosť? Kto tie názory, informácie, hoc dodatočne preveruje? Kto si plní – či neplní – svoju povinnosť z titulu regulácie vysielania? Odbočil som, ale nedá mi nespomenúť na M. Makaru, ktorý dnes v RTVS dostal svoje späť od toho, koho len tak bez dôkazov, a možno účelovo, viacerí označujú za extrémistu, konšpirátora, či neviem koho,…politik, ku ktorému bol zjavne akosi zmierlivejší a neskákal tak do reči ako si zvykol posledné dva tri roky, mu jasne povedal, že on šíri hoax o ňom a potom chce, aby ho on vyvrátil. Teda verím, že naozaj sa podarí ukončiť tieto nenormálne ovplyvňovanie reality, skutočnosti, …život…

Tiež som nedávno, ráno, počúval o problémoch vcelku úspešnej mladej slečny, ktorá napriek dobrej práci, možnosti cestovať …akosi dostáva panické stavy, zmeny nálad, priam ťažké depresie…mama sa o ňu bojí. Lekár, odborník, psychiater, ten je skôr možný ako pomoc len na základe príplatku, nie sú k dispozícií pre tých, ktorí sú takto v akútnom stave…množia s teda civilizačné choroby, cukrovka, vysoký krvný tlak, depresie, osteoporóza – i u relatívne mladých ľudí…a to preto…

Ukončím to pár myšlienkami, ktoré našiel J. Hábl v rámci skúmania u J.A. Komenského k téme resignare (ľudia, ktorí sa snažia o tento stav, postoj majú): „1. pokoj s Bohom 2. vyňatí sú z moci sveta a živlov 3. sú dobromyseľní vždy v Bohu 4. bezpečne sa na motaniny sveta pozerajú 5. keď sa na nich samých čokoľvek valí, nezľaknú sa 6. trpia radi a pritom Boha chvália, 7. čudujú sa ešte miernosti Boha a ľudskej netrpezlivosti, 8. umierajú veselo.“

„Človek nazerá na márne snaženie, prestáva hľadať a tápať tam, kde nič nie je a s nádejou sa obracia k inštancií, ktorá dáva jeho životu zmysel, pokoj, bezpečie uprostred všetkých útrap.“

Osobne sa domnievam, že na plnohodnotný život je dobré mať také podmienky, i vďaka štátu (tejto krajine). Ide predovšetkým o slobodu. Ak samozrejme novinár, ktorý sa tvári ako nezávislý je závislý od svojho zamestnávateľa, od množstva záväzkov, mesačných splátok, tak o akej slobode, o možnosti rozhodovať možno hovoriť? A podobne je to i s väčšinou občanov SR, ktorí si len občas môžu dovoliť byť spravodliví, statoční, odvážni, tvoriví…asertívni…možno len cez tie voľby, ..ktoré akoby tiež napriek ich vôli sa snažil niekto obísť, „interpretovať“ podľa svojho …extrém, ktorý vplýva na kvalitu života…psycho -somatické problémy, či skrátenie prirodzenej dĺžky života, ktoré je možným dôsledkom takéhoto konania „lídrov“…osobnosti TV obrazovky…lebo, kto už je dnes dostatočne známy, ak nie je v médiách? A kto sa tam dostane? Kto je dnes novinár? A o čo sa vlastne reálne zaujímame? Kde je náš poklad?

A prečo napr. v ČR niekto dokáže, či chce takéto podujatia, podcasty, rozhovory realizovať a prečo to u nás akosi nie je v takom rozsahu, či kvalite? Kde je rozdiel?