Denník N

Náboženská detoxikácia I.

„Martin, kámo, položím ti otázku, cháp ju v dobrom: Nehrabe ti už z toho všetkého?“ Či mi z toho nehrabe? Pravdu? Hrabe. Hrabe úplne rovnako, ako hrabe ťažkému alkoholikovi, ktorý prechádza dlho mesačným, dlhoročným detoxikačným procesom, ktorý zažíva abstinenčné príznaky, má chuť si šľahnúť niečo tvrdšie.

Dostal som od jedného priateľa dosť osobnú otázku, ale zároveň veľmi dôležitú, azda jednu z najdôležitejších v poslednom čase a preto som sa rozhodol na ňu odpovedať na profile. Myslím, že viacerí prežívajú niečo podobné. Takže tu je a odpoveď bude na dlhšie:

„Martin, kámo, položím ti otázku, cháp ju v dobrom: Nehrabe ti už z toho všetkého?
Musím to vysvetliť, lebo to môžeš pochopiť inak. Proste podľa mňa musíš byť veľmi silný, keď robíš to, čo robíš už pomerne dlhý čas (pre vysvetlenie – jednoducho verejne zdieľam na rôznych platformách iný pohľad na vieru, aký je zastávaný mainstreamovým inštitucionálnym kresťanstvom). Viem naisto, že máš plno odporcov a neprajníkov. Ja zažívam niečo podobné, ale v menšom merítku. A aj tak sa cítim, že už mám toho dosť. Toľko nepochopenia, útočenia na citlivé miesta… A hlavne, keď ide o vzťahy. Nemám priateľov, a aj od tých pár, keď sa na mňa začnú hnevať, tak sa mi to tažko nesie. Lebo nevidím možnosť riešenia. A niekedy mám potom pocit, že to už nezvládnem, že mi minimálne preskočí. A to sa ešte snažím chrániť. Zdieľam svoju vieru len malému okruhu ľudí, alebo používam vymyslenú identitu. Proste sa cítim, že ešte nie som imúnny voči takým zraneniam. A ty si vyšiel úplne s kožou na trh. Preto tá otázka. Ako to zvládaš? Čo alebo kto ti pomáha? Ja na tvojom mieste ale v mojej koži by som to nezniesol.“

Takže postupne. Či mi z toho nehrabe? Pravdu? Hrabe. Hrabe úplne rovnako, ako hrabe ťažkému alkoholikovi, ktorý prechádza dlho mesačným, dlhoročným detoxikačným procesom, ktorý zažíva abstinenčné príznaky, má chuť si šľahnúť niečo tvrdšie. A ešte aj trochu inak. Problém je ale ešte oveľa vážnejší. Nielenže bojujem (prechádzame tým spoločne s manželkou, ale otázka bola smerovaná mne a odpovedám najmä za seba) s falošnými predstavami, ktoré som o Bohu mal, ktorých zbavovanie sa bolí (detoxifikácia), pretože poskytovali svojím spôsobom falošné bezpečie príslušnosti k veľkej skupine, ktorá má v nich podporovala, ale sa musím vysporiadať aj presne s rovnakým problémom, ako opisuje môj priateľ. A tým je strata priateľov.

Náboženstvo poskytuje človeku falošný pocit bezpečia. Poskytuje mu dogmy, istoty, jasne nalinajkovaný svet, presne definované hranice, v ktorých keď sa pohybujeme, tak sme podľa neho v bezpečí. Poskytuje nám spoločnosť rovnako zmýšľajúcich ľudí, rovnaký pohľad na svet. Viac ako len to, dáva nám určitý pocit výlučnosti oproti tým, ktorý veria inak, voči ktorým sa náboženstvo vyhradzuje. Akonáhle ale nejakým zázrakom – pretože to nie je nič menšie, ako zázrak opustiť takto neslobodné a spútané spoločenstvo – dostaneme mimo hranice, ktoré si dané náboženské spoločenstvo postavilo, staneme sa pre daný náboženský systém cudzím elementom, nepriateľským agentom, alergénom, rakovinou. A takýto systém sa potom prirodzene bráni. Jeho členova pod vplyvom predstáv, že každá inakosť a obzvlášť inakosť na poli viery, je nebezpečná, sa postupne od dotyčného začnú odvracať. Jednak zo strachu, že aj oni pôjdu do pekla (obrazne aj doslova) za názory a vieru, ktoré im ich náboženstvo prezentuje ako nezlučiteľné s tou jedinou správnou vierou a náukou, ktorú prezentuje ono samo. A jednak z vysloveného nepriateľstva, pretože svojím odchodom mimo ich hranice, mimo ich bezpečného sveta dogiem a príkazov, ukazujeme túto možnosť aj ostatným, ktorí by mohli začať premýšľať rovnako a tak v tom vidia ohrozenie celého systému, v ktorom roky fungovali a bez ktorého si nevedia predstaviť svoj život.

Takže akonáhle som začal o svojej trochu viere hovoriť s ľuďmi, ktorý boli moji priatelia, začalo najprv chlácholenie, že len si musím dať veci v hlave do poriadku, a bude všetko ok. Poväčšine som sa stretával s otáznikmi v očiach, prekvapením, že uvažujem o takýchto veciach. Neskôr prišlo na rad mierne a potom ráznejšie napomínanie. Potom rozhovory s lídrami spoločenstva. Potom vyhrážky. Čím úprimnejšie som hovoril, tým nebezpečnejším som sa stával. Keď som začal písať zamyslenia a začalo ich odoberať viac ako 5000 ľudí po celom Slovensku, meno Švikruha sa dostalo aj na pretras do najvyšších katolíckych miesto. Bolo mi povedané, že biskupi už o mne vedia, či mi to stojí za to nechať sa exkomunikovať.

Stratil som v podstate všetkých priateľov, z ktorých sa stali známi, ktorých sem tam stretnem na ulici. Viem, že ľudia z okruhu priateľov, ktorí „chodia do kostola“, nevedia, čo si so mnou počať, vyhýbajú sa mi, označujú ma za heretika, sektára, satanistu, zvráteného a namysleného atď atď.

Áno, je neuveriteľne ťažké vystúpiť a vzdať sa dogmatizmu byť sám sebou. Viac o tom vedia tí, ktorí vystúpili zo sekty, pretože je to úplne rovnaké.

Vidím, že som ešte len úplne na začiatku svojej odpovede. Toto je naozaj asi na knihu a nie na FB status. Poznám jednotlivcov, manželské páry, ktoré prežívajú úplne rovnaké problémy. Úplne rovnaké. Poznám manželstvá, kde jeden začal premýšľať slobodne a druhý partner to s nim nezdieľa. Neviete si predstaviť, aké peklo obaja prežívajú.

Nie je možné byť slobodným uprostred neslobody a nezažívať nejakú formu prenasledovania, utrpenia. Čím neslobodnejšie, dogmatickejšie, totalitnejšie spoločenstvo, cirkev to je, tým väčšie bude vaše odsunutie, marginalizovanie, démonizácia ľuďmi zo systému, ktorý ste sa rozhodli spochybňovať či opustiť. Nech je to ale znakom pre nás, že robíme dobre. Čim horšie to je, tým to môžeme vidieť ako väčšie potvrdenie, že sme boli súčasťou manipulatívneho spoločenstva či denominácie, že náš útek do slobody stojí za to.

A ako žijem, žijeme teraz? Ako som raz napísal, je mi cťou, že viacerí z vás aj vďaka môjmu coming out uvideli, že v tom nie sú sami. Rozhodli sa viac dôverovať sami sebe a našli odvahu vyjsť s pravdou von aj za cenu odsúdenia priateľmi rodinou, najbližšími. Ja osobne si oveľa lepšie rozumiem s obyčajnými ľuďmi, ktorí sú podľa náboženstva outsideri. Je mi oveľa lepšie v prítomnosti pre mňa normálnych ľudí, pre náboženstvo špinavých, nedostatočne či vôbec veriacich. Snažím sa objavovať krásu v každom človeku a vidím, ako sa objavujú okolo mňa ľudia, ktorých som kedysi považoval aj ja sám za nebezpečných.

A teraz musím ísť šiť stany … sorry .. jednoducho pracovať. Držme si navzájom palce, aby sme sa z náboženstva vyhrabali, aby nám hrabalo čo najmenej, aby sme stretávali viac a viac ľudí, ktorým hrabe rovnako a boja sa, že im z toho rupne v bedni. Držme si palce, aby sme stretávali viac a viac ľudí, ktorí našli odvahu byť tými, kým sú a nie tými, akých ich chce mať ich cirkev, zbor, náboženstvo.

prezentačný obrázok zdroj: http://healthblog.londondrugs.com/

Teraz najčítanejšie

Martin Švikruha

Na ceste odhaľovania, že človek je dôležitejší ako inštitúcia. Azda bude nápomocná sklamaným z inštitucionalizovaných foriem kresťanstva a spoločne sa pokúsime hľadať odpoveď na otázku, či neexistuje autentickejšie, nedogmatické, slobodné, organické prežívanie viery.