Očko špehúň – alebo čo deti nechcú, aby sme vedeli

Pre spisovateľku Gabiku Futovú je príznačné, že do svojich príbehov vkladá veľa humoru. Aj keď už ide do tuhého, čitateľ v jej štýle neustále cíti čosi láskavé a nadnesené, dokonca ani jej detskí hrdinovia sa neberú príliš vážne. Inak to nie je ani v novinke Očko špehúň, určenej pre deti od cca 7 rokov alebo pre prvých samostatných čitateľov od 8 rokov, pre ktorých je v knihe upravený font aj veľkosť písma.

Osemročný Očko sa nevie zaradiť do žiadneho z ponúkaných krúžkov. Futbal ani tanec mu nejdú, je trochu drevený, ale čo mu chýba po fyzickej stránke, to doháňa svojim dôvtipom. Rád číta knihy o Troch pátračoch, preto sa na mamin popud rozhodne, že aj on bude detektívom. Mama totiž netuší, čo robí jej starší syn, Očkov pätnásťročný brat, každý deň medzi piatou a šiestou poobede a poprosí Očka, aby to pre ňu zistil. Síce svoju prosbu vzápätí aj odvolá, pretože sa zahanbí, že synovi neverí, ale Očka už nič nezastaví. Kúpi si zápisník, vezme ceruzu a sám sa na sídlisku v ktoromsi slovenskom meste pustí do pátrania.

Neobmedzuje sa pritom len na svojho brata, ktorého odhalí takmer okamžite, ale jeho prípad je natoľko zamotaný, že sa bude niesť celou knihou – aj preto má kniha Očko špehúň podtitul Tajný život môjho brata. Očko pátra aj po tom, kto demoluje škôlkárske preliezačky, stopuje náhodných okoloidúcich a zamotáva sa do nechcených a vtipných dobrodružstiev pri svojom paneláku, ale aj v dedine, kam cez víkendy chodia k babke a dedkovi.

V tejto knihe nejde o nič iné, len o tohto roztopašného chlapca a jeho malý detektívny sen. Očko žije v milujúcom prostredí, je to dobré dieťa s bohatou fantáziou, ktoré v dobrej viere neraz postvára hlúposti. Žije vcelku slobodným životom sídliskového chalana, i keď samotára, ktorý si ale vystačí sám so sebou a dokáže sa bohato na dlhé hodiny zabaviť neobvyklou aktivitou. Jeho rovesníci – čitatelia s najväčšou pravdepodobnosťou takisto prechádzajú obdobím, kedy sa hľadajú v desiatkach popoludňajších aktivít, ktoré ponúka škola alebo rôzne centrá. Kým mnohé deti rodičia na každý deň zaparkujú niekde inde, Očko má oproti nim obrovskú výhodu slobodného pohybu a rozhodovania sa, čo urobí so svojim voľným časom. Ťažko povedať, či by tak ako on, mohli žiť deti najmä vo väčších slovenských mestách, ale je dobré, aby vedeli, že ak v niektoré popoludnie nebudú robiť nič konkrétne, len to, čo im život prinesie, vôbec nič sa nestane. Naopak. Možno niektorým rodičom pri čítaní napadne, ako sa oni dopracovali k svojim povolaniam. Mnohí dospelí už zabudli, že k svojim celoživotne obľúbeným aktivitám sa slobodne „prehrali“ už v detstve.

Kniha je štedro ilustrovaná, autorom ilustrácií je Miroslav Regitko, ktorý s Gabrielou Futovou spolupracoval už v minulosti na viacerých jej knihách. Ide o zohratý autorský tandem a na výsledku je to cítiť. Pôvodný námet chlapca Očka, ktorý chce byť detektívom, spracovali obaja autori v komixovej podobe pre detský časopis Fifík.

V knihe je kombinácia farebných polstranových a celostranových ilustrácií a jednofarebných postranných mikropríbehov (pripomínajúcich spomínaný komiks). Tie sú najvtipnejšie, groteskne opisujú najmä snahy Očka a jeho otca vydriapať sa na strom (v oboch prípadoch neúspešne), prípadne Očkovu snahu maskovať sa odlámanými konármi z kríka a podobne.

Knihu na recenziu poskytlo vydavateľstvo Albatros Media.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.