Denník N

Kryštál je zlatá rybka

Jules Verne (wikipedia)
Jules Verne (wikipedia)

Poviedka a básnička venované Julesovi Vernovi

Kryštál je zlatá rybka

“Večera je hotová.”

Ustarostená tvár plávala okolo profesorovej hlavy.

„Áno, mami, hneď som tam.“

„Poznám to tvoje hneď. Nech ti to nevychladne.“

Profesor sa nenechal pomýliť. Sústredene sa díval do fosforeskujúcich výpočtov, ktoré sa vznášali vedľa zvlnenej matkinej tváre.

„Máte pravdu, Helena…“

Povedal Helena, hoci ostatní kolegovia z vedeckého tímu Cassini ju oslovujú úctivo – pani doktorka Campbellová. On si to môže dovoliť. Čiernovlasá astrofyzička bola jeho najlepšou žiačkou. Nikdy nezabudne na jej doktorandskú štúdiu o kryštáloch odolávajúcich čiernym dieram.

„Spektrometrické záznamy, ktoré ste vyhodnotili,“ pokračoval profesor Cyrus Smith, „sú úžasné. Je to vskutku skalné jadro obklopené oceánom ľadu a metánovými parami…“

„Áno, to je jasné, pán profesor, ale pozrite tu na toto,“ Helena namierila ukazovák na jeden konkrétny bod vznášajúceho sa hologramu, „vyzerá to na kryštál.“

„Pokojne mi hovorte Cyrus, sme predsa kolegovia.“

„Tak čo bude s tou večerou, Cyrko?!“ Tvár poletujúca v priestore okolo nich sa ešte viac rozvlnila. Ako fatamorgána v horúcom vzduchu Sahary.

„Hneď, hneď, mami!“

„Obdivujem vás, pán pro…, teda Cyrus,“ pošepkala Helena, „že ju dokážete nevypnúť. Mne keď holá otec, stačí jediná jeho výčitka, a zmizne.“

„Nemusíte šepkať, počuje ma, len ak to chcem ja,“ usmial sa profesor a dotkol sa malého okrúhleho zariadenia, ktoré mal pripnuté na zátylku.

„Tiež som mal s intrakortikálnym vysielačom zo začiatku problémy. To viete, tento systém je až príliš citlivý, prenáša mozgové signály v rozlíšení jedného neurónu. Malý upgrade to však vyriešil.“

„Tiež by som potrebovala upgrade, lebo ja to stále nedokážem ovládať a rodičia sa potom cítia urazene.“

„Holostab. Je to algoritmus, ktorý dopĺňa prípadné medzery v neuronálnych impulzoch. Sám sa učí. Čím viac budete s niekým holať, tým viac ho bude mať prečítaného. Pravda, kým sa to program celkom nenaučí, bude obraz trochu rozmazaný. Asi ako tento.“

„Ja to ohrievať nebudem!“

„Vravíte kryštál, Helena?“

Profesor neveriacky nadvihol obočie.

„Tiež som bola skeptická, ale pozrite sa na túto dutinu vo vnútri – štyri krát tri krát tri a pol metra s dvoma otvormi a molekulami vody v štruktúre.“

Profesor Smith vyvalil oči: „Áno, áno, máte pravdu, to predsa vyzerá presne ako…“

„Vaša Komnata!“ doplnila ho doktorka Campbellová.

„Ach, to by bolo fantastické, Helena!“ zvolal profesor nadšene, „po toľkých rokoch! Hľadali sme ju na Tethyse, Titane, Japetuse, a hľa! ona si poletuje na Encelade.“

Hneď však zvážnel.

„Spravili ste test na rezistenciu?“

„Jasné. Inak by som s tým ani neotravovala.“

„In silico?“

„To tiež, ale najmä sme urobili izotopovú spektroanalýzu.“

„Aký je D/H pomer?“

„1.56×10-4.“

„A vek?“

„4,6×109 proti 49.“

Profesor Smith sa vystrel a roztvoril náruč.

„Ach, Helena,“ so slzami v očiach objal svoju najtalentovanejšiu študentku, „za to vás Nobelovka určite neminie. Ak sa to potvrdí, splní sa mi môj najväčší sen. Vlastne, splnia sa mi všetky želania.“

„Želania? Ako to myslíte?“ Začudovala sa Helena, „Komnata predsa nie je zlatá rybka, Cyrus.“

Skôr ako jej stihol odpovedať, tvár nad jeho hlavou sa rozčerila ako hladina, do ktorej práve dopadol veľký kameň.

„Budeš to mať úplne studené.“

Profesor siahol na vypínač na svojom zátylku.

***

V slúchadlách to trochu zarachotilo a potom sa ozval známy hlas:

„Je všetko v poriadku, pán profesor?“

„Áno, cítim sa OK. A mimochodom, nevravel som vám, aby ste ma volali Cyrus?“

„Prepáčte, Cyrus, mám pocit, že ste ešte stále môj učiteľ.“

„To už dávno neplatí, milá Helena, po spravodlivosti by ste tu teraz mali ležať vy. Je to váš objav.“

„Možno, ale myšlienka o Komnate odolávajúcej času je predsa vaša. Zaslúžite si byť prvý, kto ju overí.“

Profesor vedel, že to nie je ten hlavný dôvod, prečo sa podujal na tú cestu.

„Helena,“ chcel nadvihnúť hlavu, ale skafander pripútaný o sedadlo v riadiacej kabíne mu to nedovolil, „vtedy v labáku som vám nepovedal to najhlavnejšie.“

„Už vám to odpočítavajú, Cyrus, pripravte sa,“ Helenin hlas prerušil nepríjemný škripot.

„Helena! Prvotný materiál dokáže plniť želania, počujete? Kryštál je zlatá rybka. Je to Komnata splnených prianí!“ kričal profesor a mykal sa ako motýľ prilepený na kúsok medu. Škripot v slúchadlách ustal a profesor znovu rozoznal blízky hlas.

„Spojenie sa prerušuje, už štartujete, Cyrus, šťastnú cestu!“

Profesor chcel zdvihnúť ruku a zamávať, ale nedokázal to. Tak sa iba usmial.

„Dovidenia, Helena.“

Vo chvíli všetko okolo neho zhaslo a začalo dunieť. Letel vesmírom. Hviezdy ho míňali a kdesi ďaleko vpredu sa objavovali nové. Ako horiace stromy pri ceste. Na čiernom displeji blikotali čísla a čiary, ktorým nerozumel, a myslel radšej na niečo iné. Čas prestal existovať. Ako vždy, keď premýšľal. Mohli prejsť sekundy, hodiny, dni, roky. Možno aj zaspal, ale premýšľať neprestal. Cesta bude materiál. Kryštál. Dáta zo spektrometra sú síce fajn, ale istotu nemá. Až keď sa ho dotkne, až vtedy spozná, či je jeho hypotéza správna. Čo ale bude kľúčom? Protoplanetárny disk, prvotné zloženie. Vedel o tom veľa, napísal mnoho vedeckých článkov, ale to najdôležitejšie nikomu neprezradil. Možno z vedeckej márnivosti, možno zo strachu, že sa mýli. Ani Helena ho pri odlete isto nepočula. Ale ak sa nemýli, bude konečne zasa všetko možné. Ako vtedy. Je to tak dávno, ale profesor nezabudol. A neprestal po tom túžiť.

Motory stíchli, svetlá sa rozsvietili. Profesor ešte chvíľu počkal, kým otvoril oči a pohol sa. Pravým ukazovákom stisol tlačidlo. Raz dlhšie, tri krát krátko a potom ešte raz dlho. Presne, ako ho to naučili na Zemi.

Predsa len mali poslať nejakého astronauta, a nie mňa. Ničomu tu nerozumiem. Ale nikto tak nerozumie rezistetným kryštálom ako vy, určite by povedala  Helena. Hej, ale len aby mi to napokon aj na niečo bolo. Možno je to celé s tou Komnatou omyl. Možno sa mýlim. Čo ak som miliardu kilometrov letel nadarmo?

Sedadlo pod ním sa automaticky zdvihlo, popruhy sa uvoľnili a profesor sa mohol postaviť. Zo slúchadiel prehovoril vzdialený hlas počítača: „Atmosféra uspokojivá – dusík 78, kyslík 21, oxid uhličitý 0,04, metán a vzácne plyn v norme, UV žiarenie pod 10% dlhodobého arktického priemeru.“

Neviditeľná ruka mu z hlavy zdvihla prilbu, skafander sa otvoril ako motýlia kukla a kovový kryt sa zdvihol. Profesor vykročil z kozmického modulu. Reflektory osvetľovali vchod do tunela, na koniec ktorého nedovidel. Aby doňho mohol vojsť, musel klesnúť na štyri. Začal liezť. Po pár metroch svetla ubudlo. Nebola úplná tma, len také prítmie, aké bývalo v mikroskopovej miestnosti jeho ústavu. Strop tunela sa postupne znižoval a profesor sa musel začať plaziť. Bolo tam plno prachu. V šere pred sebou čosi zbadal. Ten predmet sa podobal na bránu. Dotkol sa toho. Bolo to tvrdé a teplé. Kryštál! V tom okamihu vedel, že je to vchod do Komnaty a že jeho dlaň je kľúč! Zasa bude všetko možné. Spoza brány k nemu prenikali svetlo a vôňa, ktorú dobre poznal, ale nevedel si spomenúť odkiaľ. Pomaly zatlačil a dvere sa otvorili. Prestrčil hlavu cez úzky otvor a poobzeral sa. Miestnosť asi tak štyri krát tri krát tri a pol metra s dvoma otvormi. Preplazil sa do vnútra.

***

Uprostred detskej izby stojí chlapec. Vo vlasoch má chuchvalce prachu. Práve vyliezol spod postele. Na posteli ležia voňavé naškrobené periny. Nad posteľou visí polička s knihami. Pri posteli stojí perinák, na ňom lampa a kniha. V rohu izby skriňa, pod ňou škatuľa s autodráhou. Izbu zaplavuje svetlo z okna. Na parapete za záclonou sa skrýva kvetináč so zvädnutou fialkou a zelená fľaša plná vody. Na stenách izby visia plagáty – Niki Lauda, Beatles a obrázok dievčaťa s čiernymi vlasmi. Otvoria sa dvere a v izbe sa zjaví ustarostená tvár.

„Cyril, koľko krát ti mám oznamovať, že večera je na stole. Ak teraz neprídeš jesť, dám to mačkám z ulice.“

„Áno, mami, hneď som tam.“

„A uprac si izbu, máš to tu ako v dajakom laboratóriu.“

2001: A space odyssey

Pieseň Julesovi

Vozí sa drožkou
Cestuje vlakom
Chodí si rovno
Aj krivolako

Túla sa pešo
Túla sa klusom
Plaví sa loďou
Každý deň kúsok

Prechádza cez mosty
Aj cez tunely
Bez väčších ťažkostí
Prejde svet celý

Prechádza pralesom
Aj oceánom
S priateľom Julesom
Je sveta pánom

Nesie sa džungľou
Na parnom stroji
Jazdí na koni
Aj na slonovi

Túla sa pešo
Túla sa klusom
Od pólu k pólu
Každý deň kúsok

Hlboko pod morom
Vyhne sa vlne
Bojuje s netvorom
V ponornom člne

V balóne zodratom
Letí ten chlapec
Hlavu má v oblakoch
Prst má na mape

(Poviedka a básnička vyšli v knihe Jablko v župane (Perfekt, 2O23)

Teraz najčítanejšie