Denník N

Čo ak obyčajný život stačí?

„Čo ak obyčajný život stačí?“ Túto otázku mi vštepil do mysle John Mark Comer vo svojej knihe Neúprosné nie zhonu. Skutočne, čo ak obyčajný život stačí?

Pred niekoľkými dňami som bol na pohrebe, kde som mal možnosť zachytiť ako manželka pri truhle svojho manžela vyslovila jednoduché: Bolo nám spolu dobre. Desiatky rokov spoločného života s jeho radosťami i starosťami zachytené touto jednoduchou, no zároveň krásnou a všetko vypovedajúcou vetou. Kto z nás je v manželstve, či partnerstve, nechcel by pri lúčení sa so svojim milovaným/milovanou skonštatovať niečo obdobné? Resp. ak by zomrel skôr, nechcel by toto počuť z úst svojho milovaného/milovanej? Čo ak obyčajný život stačí?

Tri dni po tomto pohrebe som sa zúčastnil na svadbe. Bolestné, dôstojné a nádejou na večný život naplnené chvíle lúčenia, vystriedal čas radosti, života, vďaky rodičom a nádeje na pekný spoločný život. Boli to úplné iné chvíle, ale spoločné mali to, že boli presiaknuté vzájomnou láskou, láskou manželskou i tou láskou najbližších a priateľov, ktorá nám umožňuje deliť našu bolesť a násobiť našu radosť. Sväté chvíle obyčajného života, počas ktorých sa v dome nevesty rodičom poďakovalo za ich námahy, v kostole spečatila vzájomná láska a na hostine oslávil začiatok spoločného života. Čo ak obyčajný život stačí?

Neraz prežívam chvíle, keď som zahltený povinnosťami, s ktorými sa mi zdá, že je to tak, ako s mýtickou hydrou. Jednu jej hlavu odtneš a narastú jej dve. Odtneš dve a stoja pred tebou štyri. Teda splním si povinnosť, za ňou ma však hneď čakajú ďalšie na ňu nadväzujúce a za nimi ďalšie atď. A ocitám sa v zhone, pričom prvotne som si dal za cieľ, že za nejakú hodinu či dve spravím len toto, a zrazu sa pristihnem, ako sa pomaly stmieva a ja nestíham. Potom sa pozriem na svoj deň a pýtam sa, kde v ňom bola manželka, kde deti, kde moji blízki a priatelia, a kde som bol v ňom ja sám? Skutočne som musel toto všetko počas dňa stihnúť? Môj pocit na konci dňa je, že možno som aj podal parádny výkon a všeličo zrealizoval, ale svoj hlavný cieľ som minul. Prečo? Lebo ČAS = LÁSKA. Každý z nás má počas dňa len tých istých 24 hodín. Ak žijeme v rodine, nejaké tie hodiny z tohto balíka musia patriť aj tým, ktorých milujeme, osobitne deťom. Mnohí, vrátane mňa, túžime po veľkých veciach, či už v tej alebo hentej sfére života, avšak: Čo ak obyčajný život stačí?“

Čo ak tie najväčšie veci nie sú od nás ďaleko? Čo ak k nim vôbec nie je potrebný náš výkon? Čo ak to najlepšie čo môžeme spraviť je spomaliť a prijať náš obyčajný život? Raz som zachytil jeden výrok, neviem však komu patrí, znel nejako takto: „Prekonali sme aj tie najväčšie vzdialenosti, avšak stratili sme blízkosť.“

Všetci túžime po šťastí. Čo ak obyčajný život s jeho radosťami i starosťami k nemu stačí? Čo ak obyčajný život nie je jednou z ciest ku šťastiu, ale len tou jedinou? Mnohí, ak nie všetci, túžime tiež po veľkosti. Čo keď o nás nebudú písať v učebniciach, či citovať nás aj o nejakých sto rokov? Nie je lepšie počuť od človeka vedľa nás: „Je mi s tebou dobre?“ „Čo ak obyčajný život stačí?“

Teraz najčítanejšie

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom "...lebo, Ty si so mnou.".