Denník N

Prečo verím v Boha?

V pôvodných kresťanských krajinách čoraz menej ľudí chodí do kostola (na bohoslužby), či praktizuje svoju vieru v rôznych iných formách. Často sa skloňujú slová, že ide o veľký odpad od viery, na ktorý malo podstatný vplyv covidové obdobie so všetkými svojimi obmedzeniami, ktoré sa podstatne dotkli aj Cirkvi. Neviem, či ide o odpad od viery, alebo len o odpad od praktizovania náboženstva, avšak chcel by som sa s Vami podeliť, prečo verím v Boha ja, a prečo ostávam praktizujúcim kresťanom – katolíkom.

Včera večer potom, čo sme uspali deti, som vyšiel ešte von na dvor a pozrel som sa hore na nebo. Konečne v daný deň skončili všetky moje povinnosti a ja som mal chvíľku pre seba a mohol som zhlboka vdychovať už nie ako niekedy dávno cigaretový dym, ale ostrý chladný jesenný vzduch. Nočná obloha bola posiata žiariacimi hviezdami. Bývam v novej lokalite, kde ešte nefunguje mestské osvetlenie. Najprv som jeho zapojenie urgoval, avšak keď som si všimol, ako pre okolitú tmu môžem pozorovať hviezdy, prestal som s tým, a teraz dúfam, že po jeho zapojení, sa moje nočné divadlo neskončí.

Ako som sa tak pozeral hore, v myšlienkach som si prešiel rôzne chvíle z minulosti, keď som sa tiež pozeral na nočnú oblohu, či už to bolo v rodnej obci, v miestach môjho štúdia, a či na pracovno-vzdelávacích pobytoch v USA. Bolo ich mnoho. Odkedy som započul na strednej škole výrok I. Kanta, parafrázujúc ho: „Len dve veci ma na svete fascinujú, hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“, vždy si naň pri pohľade na nočnú oblohu spomeniem. Tiež mi neraz prídu na um slová z 19. Žalmu: Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť.  Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“ (Ž 19,2-5 SSV). Skutočne, ten pohľad na jasnú nočnú oblohu vždy bol, je a bude uchvacujúci. Oproti minulosti, však značne pribudlo rôznych umelých lietajúcich objektov (lietadlá a družice). Niekde som aj čítal, že Boh nás k večnému životu s ním strhne krásou. Krásou, ktorej nebude možné odolať. Každý z nás túži po kráse. Krása nás priťahuje. Prečo chodíme do prírody, prečo počúvame hudbu, prečo čítame knihy, prečo si ideme niekedy oči nechať na druhom človeku, ktorý nás priťahuje? Lebo krása je pre nás ako pre muchy med. Ak sú také krásne stvorenia (svet, vesmír, vône, zvuky, ľudia, zvieratá a pod.), o čo viac krásny musí byť ich pôvodca? V jednej z kresťanských piesni Si nádherný sa spieva:

„Mesačná noc, tá tiež tvojou je,
galaxie svietia, planéty sú v pohybe.
Užasnutí a pod záplavou hviezd,
my vyznávame s nimi dnes:
si nádherný.“

Áno, verím v Boha, lebo to všetko vôkol nás a v nás je krásne. Táto krása má svoju skrytú logiku a účel, ktorým podľa mňa je žasnúť a cítiť, že nás vnímaná krása presahuje. Presahuje ma krása nočnej oblohy, presahuje má úsvit, presahuje ma mohutnosť hôr, presahuje ma vôňa a zvuk lúky, ako i krása žien, teraz už len tej mojej :). Presne tak, ako hovorí Žalm, krása hovorí o Bohu: „Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“

Myslím si, že mnoho ľudí tento dôvod viery v Boha uznáva, avšak mnohí si zároveň aj povedia: „V Boha verím, avšak načo chodiť do kostola (na bohoslužby), načo všetky tie staré formy?“ Tiež si možno spomenú na nejakú negatívnu skúsenosť v Cirkvi, či na nejaký medializovaný škandál, a hneď ich to dá na neutrálnu pôdu, kedy proti Cirkvi, ani nič nemajú, ani s ňou však nechcú mať veľa spoločného. Určite im tento ich postoj neberiem, každý vie prečo a čo robí, resp. nerobí.

Okrem krásy je však dôvod mojej viery aj to, že som sa oprel o Boha a hľadal v ňom posilu v životných ťažkostiach, ktoré som prežíval. Či už to bol alkoholizmus môjho otca, s tým spojené ťažkosti v rodine, štúdium, hľadanie práce, môj vlastný rodinný život, kariéra, stavba domu, či výchova detí. Všetky tieto veci boli ťažké a niektoré má až deptali, avšak v Bohu, najmä v jeho Slove (Biblii), v prísľuboch v nej uvedených, som našiel pomoc, posilu a útechu. Keď som mal cca 24 rokov, prežíval som ťažké životné obdobie. Kúpil som si vtedy svoju prvú Bibliu a hľadal v nej odpovede na svoje otázky. V tomto období ma často sprevádzali slová z knihy Sirachovcovej:

Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia. Dôveruj v Boha a on ťa vyslobodí, urob priamou svoju cestu a dúfaj v neho! Zachovaj si bázeň pred ním a vydrž v nej do staroby! Ktorí sa bojíte Pána, čakajte, až sa zmiluje, neodkloňte sa od neho, aby ste neklesli. Ktorí sa bojíte, majte k nemu dôveru, a vaša odmena vás neminie. Ktorí sa bojíte Pána, dúfajte v neho, a na vaše oblaženie príde jeho zľutovanie. Ktorí sa bojíte Pána, milujte ho, a vaše srdcia sa dožijú jasnosti. Synovia, pozrite na dávne pokolenia a vedzte, že nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána. Ktože bol opustený, ak vytrval pri jeho prikázaniach? Kýmže opovrhol, ak ho niekto vzýval (o pomoc)? Lebo Boh je dobrotivý a milosrdný a odpúšťa viny, keď nastane súženie, ochráni všetkých, ktorí ho úprimne hľadajú. (Sir 2,5-13 SSV).

Neviem čo ma čaká, avšak viem, že oprúc sa o Boha, som doteraz úspešne prešiel cez všetky moje životné skúšky, počas ktorých sa zrodil môj skutočný vzťah s Bohom. Ak je viera založená len na nejakej tradícii, nemôže obstáť a je vôbec otázne, či je vierou.

Približne po desiatich rokoch po zakúpení mojej prvej Biblie, prišiel do môjho života ďalší dôvod pre ktorý verím v Boha. Boh sa mi stal Otcom oveľa viac ako predtým. Začiatok tohto procesu môžem dať do mojej skúsenosti krstu Duchom Svätým, kedy sa stal Duch Svätý pre mňa živou Božskou osobou. Predtým bol viac menej len teologickou treťou Božskou osobou, ktorú som veľmi nepoznal, iba ak prosil o pomoc, keď som mal rôzne skúšky, či pracovné pohovory, aby mi osvietil rozum, aby som mal potrebnú múdrosť. Po tejto skúsenosti som začal Ducha Svätého čoraz viac spoznávať a túžiť, aby viedol môj život. Zároveň sa mi však Boh čoraz viac zjavoval ako môj Otec. Ďalším momentom, kedy bolo moje synovstvo voči Bohu akoby spečatené, bolo, keď som po pohrebe môjho otca poprosil Boha, aby bol teraz mojim Otcom on. A ním sa aj skutočne stal. Akým otcom je Boh, môžeme vidieť na živote Ježiša. On povedal: „Ja a Otec sme jedno.“ A Ježiš všetko, čo robil, robil dobre, s láskou a súcitom k ľuďom, nenávidiac lož a pretvárku, položiac za nás svoj život, aby sme mohli mať opäť taký vzťah s Bohom, po akom Boh zo srdca túži.

Tu si niekto môže povedať: „V poriadku, ale načo je dobrá Cirkev? Načo sú dobré jej obrady a rôzne formy nábožnosti?“ Je pravdou, že všetky tieto veci by mali slúžiť ľuďom a privádzať ich k Bohu. Ak to tak nie je, niekde nastal problém, ktorý je potrebné náležite rozobrať, vyhodnotiť a zjednať nápravu. Avšak Cirkev je skôr, ako nejakou organizáciou, spoločenstvom ľudí, ktorí nasledujú Ježiša.

Cirkev je vlastníctvom Ježiša. Ježiš je jej zakladateľom a Ježiš je ten, ktorý jej dáva smerovanie:

„‚A za koho ma pokladáte vy?‘, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: ‚Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.‘ Ježiš mu povedal: ‚Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16, 15-18 SSV).

Cirkev je Ježišovým telom a on je jej hlavou:

„Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom. (Ef 1, 22-23 SSV).

Cirkev je Božím domom a oporou pravdy:

„…ale ak sa omeškám, aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1 Tim 3, 15 SSV).

Toto sú hlavné dôvody, pre ktoré svoju vieru v Boha praktizujem i v Cirkvi. Praktizovanie viery v Boha v Cirkvi je zároveň garantom toho, že časom neskĺzneme z viery v Boha, k viere v nejakého nášho bôžika. Bratia a sestry z Cirkvi nás vedia povzbudiť i usmerniť. Sú našimi spolupútnikmi, o ktorých sa môžeme v čase potreby oprieť, a tiež im môžeme našu pomocnú ruku podať my v ich potrebách.

Boh je ten, ktorý si zaslúži byť nami poznaný a milovaný. Čím viac ho budeme poznať, tým viac po ňom budeme túžiť, a tým viac sa nám bude dávať zakúšať. Takto sme stvorení. On je dobrý, ten najlepší, milosrdný a láskavý, jednoducho dobrý Otec, ktorý sa o nás stará. Ak jednou nohou našej viery je náš súkromný vzťah s Bohom, druhou je náš vzťah s Bohom v rámci Cirkvi. Ak chceme obrazne povedané správne chodiť, behať a skákať, potrebujeme obe tieto naše nohy viery. Prečo veriť v Boha? Nie, správnou otázkou je skôr: „Prečo v Boha neveriť? Prečo si neuvedomovať jeho pomoc, lásku, dobrotu či krásu? Prečo?“

Teraz najčítanejšie

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom "...lebo, Ty si so mnou.".