Platón ako väčšina mladých a vzdelaných, či dobre postavených ľudí tej doby a v danej obci…bol rozhodnutý prispieť svojim životom veciam verejným, chcel robiť politiku a mal dojem, že to bude vedieť.

Okolnosti, ktoré sa vtedy v rodnej obci vyskytli (návrat od demokracie k iným stratégiám, i súd s jeho učiteľom – filozof Sokrates, spravili vlastne z neho filozofa, človeka, ktorý skúma podmienky, kladie si otázky, rozvíja odkaz učiteľa…

Veľmi voľne s poznámok danej knihy, z daných prednášok J. Patočku vyberám pár myšlienok:

Platón veľmi pekne – literárne – ako prvý spísal tému sporov, súdny proces, skúmanie otázky viny..a to nielen z pohľadu práva, zákonov, ale hlavne vnútorne z pohľadu človeka, z perspektívy uskutočňovania jeho slobody, zmyslu života…hľadanie podstaty, ľudskej podstaty…

Všíma si dvojité poňatie ľudského života, dvojité sústavy hodnôt a dvojitý životný zmysel..

Predkladá nám J. Patočka vlastne tri druhy vzťahu „vinníka“ so sudcom.

Dáva príklad vraha, ktorý má svoji stupnicu hodnôt a s nimi korešponduje i hrubý život: vlastný život, vlastný prospech, vlastný majetok, pôžitok, pomsta, ako najvyšší pôžitok, neuznáva iné než vlastné, subjektívne…

Proti nemu stojí koncepcia práva, štátnej moci, ktorá obmedzuje a tvrdí objektívne hodnoty, napríklad hodnotu ľudského života, bezpečnosť, spoločenský poriadok…

Súd postihuje to, čo si najviac jedinec cení: vlastnú slobodu, ľubovôľu či dokonca i život…

Predpokladom súdu je okrem iného i podmienka, že súdna moc pozná práve to, čo si jedinec cení a na to mu siaha…ovláda podmienky hry, ako mu do plánov, cieľov či snov zasiahnuť…

Druhý príklad je prípad kresťanského mučeníka, ktorý v rámci súdu v dávnom Ríme (v danej ríši) nie je vlastne postihnutý vo svojej sústave hodnôt, v životnom zmysle, pretože život pre neho nie je viac ako svätosť. Mučeník je ten, ktorý vlastne donúti štátnu moc k poznaniu jeho poňatia hodnôt,..je vlastne nad poriadkom, ktorý ho súdi..

Tretí príklad je revolucionár pred súdom v štáte, ktorý utláča, ktorý je reakcionársky. Revolucionár, ktorý vychádza z nemožnosti žiť za daného stavu vecí, si skôr zvolí smrť ako možnosť života v odcudzenej a zbedačenej forme. Protivník ho však chce mať práve v tom stave, chce potlačiť jeho suverenitu, slobodu…

Platón dáva príklad svojho učiteľa, vzor toho, ako má žiť filozof. Prekonáva hľadaním podstaty, kladením otázok, spochybňovaním toho, čo sa predkladá ako isté.

Prekonáva teda i akýsi mýticky stav, ktorý sa pre občanov – rôznych spoločností, snaží predložiť moc vďaka systému moci, vysvetlení, príbehov, hodnôt, .vlastného jazyka, kultúry…

Sokrates ponúka k danosti, k samozrejmosti..tvrdenia: aby sme vedeli, čo rozhoduje, musíme poznať, pochopiť – vnútorne , čo je božské, t.j., ktorá sila je najvyššia a najmocnejšia. Pochopenie je niečo vnútorného, to, čo každý musí vykonať sám, a až potom sa mu veci objavia také, aké sú, potom pred ním stojí pravda. Pravda je zakotvená vo vnútornej slobode.

Mňa zaujala tá pasáž, kedy J.Patočka hovorí o tom, že žalobcovia nepôsobia na bdelý a jasný princíp v nás, pôsobia tak, že okúzľujú, presviedčajú, nechcú poukázať na pravdu, skôr im ide o to, aby nás od nej odvrátili, aby sme zabudli sami na seba, odvrátili sa od toho podstatného, … (…aby sme riešili to, čo nám ukážu ako tému…teda ako to vidíme posledné roky ako trend v rámci zmeny hodnôt, ktoré sa uskutočňujú priam šokujúco…zmena jazyka, významov slov a podobne…zavádzanie rôznych vysvetlení, „pravých pohľadov na skutočnosť, na to, aký svet je…“..ideológia a jej zámery…(moja poznámka…))

„Prostriedkom k tomu je jej umelá rétorika, ktorá zdobí svoje preslovy hľadanými, pôsobivými výrazmi a slovami, naozaj magickými, umením presviedčať už obyčajným výrazom bez vlastnej vecnej záruky.“ Sokrates je teda predstavovaný u verejnosti ako obávaný majster rečníckeho umenia, ako zvodca, na ktorého slová sa nesmie dbať (ako dnes obviňovanie z toho, že niekto šíri dezinformácie či hoaxy…), ako lstivého kúzelníka so slovami…

„Kúzelník je ten, kto nás zbavuje nás samých, kto nám zdanlivo vyhovuje, aby nás  v skutočnosti používal a zotročil nás.“ Tak sa však Sokrates nechová, naopak, hovorí zásadne tak, že dráždi. Kričí, chce otriasť, tvrdí ľuďom, že nie sú bdelí, že spia a chce, aby sa prebrali… Smeruje proti sebaklamu…

„Sokrates je vinný a prestupuje zákon tým, že skúma veci pod zemou i tie nebeské, že slabšiu vec robí silnejšou a to učí i iných.“

Teda ak si pozrieme dnešnú situáciu, kde naozaj niekto niekoho, len tak bez toho, aby povedal dôkazy pre svoje tvrdenia, označí niekoho za vinného, či ho označí nejak hanlivo, s tým, že on si to myslí… a basta. Predloží v určitej sugescii pre verejnosť, zopár obrazov toho, čo on vníma, že ako to je, ako to i na nich pôsobí, ako v nejakom magickom manipulatívnom „kvase“….to je dobré, to sme my, to je zlé, to je ohrozenie, …tu hrozí zmena pôsobenia, zakotvenia, hodnoty skutočné  a tie dávne, z minulosti, ktoré nás vracajú späť. Slovo je tak vlastne zbraň. Informácia je zafarbená a očiernený nepriateľ, ktorý sa nehodí, napriek tomu, že je občan tej istej republiky a má právo i povinnosti, a platí na neho princíp rovnosti, prezumpcia..akoby už nemal váhu…nik nepotrebuje jeho argumenty, právo byť volený a byť i zvolený, akoby v jeho prípade nebolo už ľudské právo. keďže v podobnej veci nedávno rozhodoval Ústavný súd SR, že áno, poslanci sú zvolení a je to ich ľudské právo byť v danej funkcií, keď to ľudia chceli…

Teda vrátim sa k tomu, čo je konštruktívne a čo deštruktívne vedenie sporu. Konštruktívne je to vtedy, keď sa rieši problém a nie osoba. Ak na niekoho ukážem prstom, že je vinný, lebo si to myslím, že to je môj názor, že je zlý ten človek, tak normálne by bolo, že to pôsobí minimálne čudne. Normálne by bolo, že novinár, ak je novinár, položí otázku: „a prečo?“. Je schopný vnímať a hľadať, v odpovedi je už možné zas hľadať možný problém, nech ten, ktorý to tvrdí, nech to zas zdôvodní. Tak i Sokrates, ako novinár, človek, ktorý rád pôsobil na  verejnosti, zvykol viesť dialóg. Akosi na záver vlastne ten čo na začiatku niečo tvrdil častokrát uzná to, čo tvrdí Sokrates…A tak ako to je možné vnímať v dialógoch, ktoré spísal Platón, kde vystupuje postava menom Sokrates.

Nepriateľ nie je konkrétny človek, možno skôr ten systém, ktorý sa snaží o tú mágiu…nehľadá slobodu, ale bez toho, aby si to občan uvedomil, má zámer útočiť na slobodu, podstatu, zmysel jeho života…dušu… a čo viac môže človek stratiť?

„Sokrates má múdrosť v podobe vedomia absencie, negatívne poznanie, ak druhí si neprítomnosť podstatného nielen neuvedomujú, ale priam nechcú uvedomiť, bránia sa proti takému uvedomeniu. Je niečo pôvodné a prirodzené v človeku, čo bráni proti tomu, uvedomiť si, že pravý život ľudský, pravé bytie človeka nie je prítomné, nie je tu.“ J. Patočka

Kto videl diskusiu na TA3 s R. Huliakom a s predstaviteľkou PS na tému životné prostredie, klimatická kríza, stav medveďov na Slovensku, tomu to mohlo dať do života veľa. Pekná ukážka niečoho….

Ono, ak niekto spája rôzne stupne tvrdenia, mieša rôzne množiny, kde sa niečo vyskytuje, nerozlišuje, potom je ťažké na niečo prísť. Niečo môže byť jav, a môžeme mať o tom nejaké fakty. Napríklad klimatická kríza. Potom tu je niečo, čo môže byť vysvetlenie, interpretácia, hľadanie príčin i účelov. Napríklad v mýtoch to mohli byť Bohovia, ktorí sa hnevajú…potom pôsobenie niečoho, nejakého princípu. Veda potom mohla hľadať zákonitosti, prírodné zákony, ktoré pôsobia.

A potom tu môžu byť rôzne stratégie, ako to riešiť. Niekto sa s niekym zhodne a spolupracuje a iný sa nezhodne s tým prvým a druhým, ale napríklad s tretím a štvrtým a nebudú za napr. riešenia a stratégie v podobe green deal – u, nebudú za radikálne riešenia a trestanie slabších, ktorí sa snažia vykúriť si v hladovej doline domček hlinený drevom palivovým…ale možno sa budú snažiť ukázať komplexnosť pôsobenia, nielen CO2 ale i napríklad metán, vodná para, pôsobenie vody v prírode, zadržiavanie vody, potreba menších polí oddelených remízkou …a podobne… Ale to sú veci, ktoré mala učiť už základná škola.

Minimálne ten, kto má problém chápať všeobecné, kto nevie rozlíšiť podstatné od nepodstatného, ten by nemal chodiť na VŠ bez prijímacích pohovorov, zvlášť, keď daná škola je závislá, či má úžitok v podobe výplat – z jeho školného – či z financovania VŠ štátom… A áno „trest“ môže byť celoživotné štúdium.

Na novinárov, ktorí sa tvária, že všetko vedia, že môžu súdiť, kádrovať, na tých by bolo možno dobré myslieť v podobe riešení, že by sa pravidelne testovali v nezávislom inštitúte, čo vlastne vedia, či majú na to, ovplyvňovať informáciami, selektovaním a vysvetľovaním sveta, verejnosť…či sú vzdelaní a zodpovední… nestačí si načesať kohúta, „vykosiť boky“ a obliecť si oblek a kravatu a hrdo sa posadiť do svetla reflektorov pred kamery…nie sme na stužkovej…nie je to sranda a ani show jedného muža, či ženy, či niekoho, kto sa cíti ako …neviem… kto – čo…

Niekto chce ctiť voľby, výsledky… a možno chce i R. Huliaka za ministra ….a iných možno stále láka stavať si na dvore vlastného snehuliaka… či „zlaté tela“, ktorému sa chcú i klaňať…(pokus o vtip…)