Denník N

De Re Rustica

Buzalka, J. (2023) Postsedliaci, vydavateľstvo Mamaš, prebal prvého vydania
Buzalka, J. (2023) Postsedliaci, vydavateľstvo Mamaš, prebal prvého vydania

Postsedliaci sú zbierkou esejí antropológa Juraja Buzalku, ktoré napísal v období 2012-2022. Knižka prináša nový pojem do nepretržitého procesu hútania nad tým, ako je možné, že Slovensko napriek fetišom hight tech, požičanej ekonomickej prosperite, viac-menej funkčnej demokracii a iným skvelým výdobytkom prvého sveta, vývojovo nachádza sa asi tam, kde ho vo svojej mentálnej mape narysoval Ľudovít Štúr s kamarátmi. 

Postsedliaci majú aj podtitul: „Slovenský ľudový protest“, ktorý fabuluje, že na Slovensku prebieha nejaký protiprúd voči post-moderne. Lebo keď moderna je mestskou dynamikou a post-fáza jej dokončením, niečo musí ukončievať aj to, čo ostalo nemoderné, na vidieku. Autor na takúto otázku nachádza pojem; a týmto je rurálny fašizmus. Nedá sa s autorom nesúhlasiť v tom, že kombinácia vlastného nízkeho seba-obrazu, v kombinácii s relatívne vysokými osobnými ašpiráciami vytvára kastu frustrovaných ľudí so silnou potrebou vtiahnuť seba, svoje okolie, a každého ďalšieho, do „zlatého veku“, keď boli všetci pod rovnakou kontrolou a mali sa rovnako mizerne. Slovensko je zdanlivo silno egalitárske, a preto žiaden Slovák nemôže byť horší, chudobnejší, či menej úspešný, ako iný Slovák; Slovensko je vlastne egalitárske až na úroveň krabej mentality, ale úprimne.. každý z nás vie, prečo sú tí ostatní horší.

Sporné sú tu však dve veci: (1) prečo je toto sedliactvo „post“?(2) prečo sa nám to na Slovensku deje? Odpoveď na prvú otázku by mohla byť filozofická, ak by nebola tak intuitívna. Kým modernu, ktorá skĺzla k totalitarizmu a totalitám, nahrádza liberálnejšia post-fáza otvorenosti a experimentovania, tradičnú ne-modernu, ktorá skĺzla k totalitarizmu a totalitám nahrádza „rurálny fašizmus“ (?!), čím je sémantický podtrhnutá binárna opozícia medzi urbánnym a rurálnym, moderným a tradičným, totalitným a liberálnym, a x iných parametrov, pri ktorých si môže čitateľ predstaviť, že takýto nie je. Nuž, je to slabé, nevysvetľujúce podstatu a neposúvajúce nás k ďalšiemu poznaniu, najmä keď background na ktorom sa dá stavať existuje. A v skutočnosti možno len o niečo málo viac ako anekdotické konštatovanie, že post-sedliak aj sedliak majú rovnakú latrínu, len ten prvý sa na nej hrá s novším iPhonom.

Na druhú otázku autor vlastne vôbec neodpovedá. Teda, ponúka mnohorakú brikoláž pohľadov, ktorá ale netvorí tézu, s ktorou by sa dalo pracovať. V knižke si vieme prečítať pomerne široký výber postrehov (ako už uviedla Dana Vitálišova inde), počínajúc spomenutým Štúrom, cez Vinetua a dedinské udavačstvo, po senilné spomienky nad úpadkom ľavicového liberalizmu koncom minulého storočia. Ich spojitosť je silne obskúrna, a priznám sa, že sa mi ju objaviť nepodarilo. Akoby to bola len myseľ autora, ktorá mieša všetko, čo sa jej nejako podobá. V princípe mi ale nevadí, keď zbierku esejí spája iba heslo a pevná väzba. Niektoré pozorovania, aj keď nezahŕňajú analýzu, môžu byť užitočné pre budúce referencie.

Žiaľ, okrem obskúrneho obsahu je slabý aj jazyk, ktorý autor používa. Vedec, antropológ, rutinne pracuje s termínmi, ktoré nie sú súčasťou bežnej jazykovej výbavy čitateľov žurnalistických skratiek. To je v poriadku. Konfliktne však pôsobia ostré prechody na dlhé citáty (a dlhými myslím, viac než jednu stranu dlhé) žurnalistov, ktoré veľmi neostrým jazykom sprostredkúvajú svoje pozorovania alebo bonmoty. Je intelektuálne svieže, ako žurnalista sprostredkuje ťažšie čitateľnú myšlienku vedca širšiemu publiku, tým že ju prerozpráva jednoduchším jazykom. Otáznejšie je, aký význam má pre vedca opakovať žurnalistickú skratku. Možné je však, že knižka bola zamýšľaná ako ešte o trochu ľahší žáner – čomu by mohli nasvedčovať morálne hodnotenia skupín, ktoré v princípe nie sú vhodné pre odborný text. Dielo tak pôsobí viac ako prihlásenie sa k ideologickému prúdu autora, než ako snahu vysvetliť dynamiku vývoja spoločnosti. Áno, vieme povedať, že Slovensko je sedliacke: sme k tomu vychovávaní. Najlepšia pálenka je „domáca“, podobne ako domáce rajčiny, sliepky, králiky, či domy, ktoré si staviame. Nevieme fungovať v mestách. Vždy v piatok ideme preč. Hrozíme sa anonymity, ktorú mestá spôsobujú. Potrebujeme poznať ľudí, s ktorými interagujeme (a ich DNA), aby sme sa cítili dobre. Hrozíme sa aj profesionality, ktorú mestský spôsob života prináša. Všetko riešime cez známych, lebo nevieme komunikovať s „cudzími ľuďmi“, k čomu sme aj od mala vedení. Nevieme rozprávať pri jedle, preto nás spoločná konzumácia nesocializuje. Nevieme si prisadnúť k stolu, kde už niekto je. Vlastne, ani poriadne nejeme v reštaurácii, preferujeme táckarne, bystrá, závodné jedálne. Naše kultúrne vzory sú tragické postavy, ktoré svoje dielo nedotiahli – a tak nevadí, že ani my to nikam nedotiahneme. Plačeme, že nemáme elity, ale nenávidíme špeciálne privilégia, ktoré robia elity elitami. „Regionálny rozvoj“ je pre nás modlou, ako by zaostalosť bolo to, čo treba chrániť. Sme Skanzen. Nemáme motiváciu sa meniť, lebo vďaka sérii historických náhod, do nás každý chcel z nejakého dôvodu investovať. A tak sme robili civilizačné skoky. Svoj vidiek sme si sťahovali do miest, po tom čo sme odtiaľ vyhnali tých, čo tam žili. Naučili nás náš jazyk, ktorý sme si vymysleli a ustanovili celý inštitút, aby nám náhodou nezanikol. Prišla industrializácia a postavili nám továrne, ktoré vyrábali produkty, aké nikto nepotreboval. Dosiahli sme dobu dožitia skoro sedemdesiat rokov, napriek chľastu, žraniciam a východoeurópskemu postoju k hodnote ľudských životov. Krajinu, ktorú nám dali sme sa snažili etnicky vyčistiť a trochu sme skúšali aj eugeniku. A potom prišla demokracia a samostatnosť a pozerali sa na nás ako na dospelých. A my sme hľadali niekoho, kto by nám doniesol „stabilitu“ a povedal, čo máme robiť. Tvárime sa konzervatívne a anti-systémovo súčasne. Nerozumieme tej kontradikcii.

Pojem post-sedliactvo neopisuje našu realitu. Nie sú tu dokonca ani skutoční sedliaci. Z majiteľov pôdy sa formujú rody, ktoré majú tendenciu či už brániť územie, alebo expandovať. Rurálne Slovensko je v tomto paródia, generujúca anti-systémové sily, projektujúce návrat ku životu, aký nikto neviedol, ktorých agendou je v skutočnosti klanová kleptokracia a parazitovanie. V tomto spočíva Buzalkove nepochopenie: na Slovensku neprebehlo etablovanie sedliactva. Hobitíny, ktoré si staviame sú iba napodobneninou. Preto neexistuje ani žiadna post-forma. Žijeme v ére rustikálnej idilky, v čiastočne urbanizovaných sídlach, s vysokorýchlostným internetom, rozpadnutými cestami, zväčša zavedenou vodou a kanalizáciou a veľmi zriedkavo aj prítomnými službami. A nevadí nám to. V hlavnom meste máme železničnú stanicu ktorá smrdí močom, pretože nám to nevadi.  Nevadia nám nízke životné štandardy, ktoré si dobrovoľne dávame. Nevadí nám kmeňovosť (napokon, niektorí esejisti, ktorých Buzalka v knihe cituje, potom promujú jeho knihu :-) ), neprofesionalita, záhaľka, ad-hocizmus, nedoťahovanie vecí do konca, šlendriánstvo. Žmúrime oči nad drobnými zlodejinami, najmä ak sa kradne a nehospodárne narába so spoločným. Tie veľké zlodejiny nevnímame. Máme odstredivé tendencie voči našim najlepším (alebo možno už len k dobrým). Sme rozprávkovou krajinou, kde sa vždy všetko nejako utrasie, žiadna kaša nás nepopáli a nejako to už dopadne.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Gál

Tomáš Gál

A lot of people never use their initiative because no-one told them to. (Banksy)

Nie som typický IT manažér. Učím na univerzite. Študoval som religionistiku. Našiel som svoje odpovede. Veľmi si cením slobôd jednotlivca, ako je autonómnosť a sloboda rozhodovania sa. Verím v sekulárne hodnoty. Rád cestujem, učím sa nové veci. Vo svojich blogových príspevkoch sa venujem (výber):