Luboš Lorenz, Peter Kalmus, Vasiľ Biľak a cirkus v meste Svidník

Takú silnú koncentráciu „old generation“ ultra-komunistov som už dávno veru nespatril po kope. Pupkatí pánkovia, ktorým sa z popod fúzov hrnuli priečne bludy a sprosté slová na všetky strany a ušami tiekol adrenalín, na seba upozornili už pri vstupe do súdnej miestnosti, keď vypočítali, že cez jedny dvere určite prejdú aj zo tri osoby naraz. Horda buranských šomrošov sa nakoniec vteperila dnu, koniec koncov tak ako všetci ostatní. Vrátane tých, ktorí sme počkali na chodbe, kým tlačenka prehrmí.

Nad hlavou usmievajúceho sa pána, ležérne vyvaleného na nepohodlnej drevenej lavici sa vznášal nabubralý opar. Ľavačkou objímajúc svoju zlatovlasú družku, z času na čas, naviezol sa do prístojacich či nebojácne zarehotal sa nad vtipom, ktorý počul iba on. Tým oparom mu bola múza, našepkávajúca: „Aroganciou zvíťazíš!“ A on tomu uveril. Bol kráľ, bol mocipán, sám sultán Jalal Prvý Veľký, PhD.

A započala štvanica. Obrátil sa sudca pán na bedárov, že rekú ako to teda bolo. „Nuž nevinní sme, absolútnom!“ Bez váhania spustili umelci, že by im jeden v mžiku uveril. „Ba čo viac, bránili sme túto zem!“ Dav zamumral. „Zločincovi pomätenci sochu stavali. Zvrátené hodnoty velebili, ťažkú tyraniu naspak nastoliť chcú, nehanbia sa, verejne to sami priznávajú. Také veru pikle kujú. Nuž vykríkli sme! A tamtá, čo ma do žalára ženie, mordovať ma chcela, vraj ak sa ešte čo i len v jej chotári ukážem.“ Ľavej strane davu prsty vyleteli. „Banda ste vy, darmožravá!“ A nemal čím sudca pán o stôl mlátiť, bo v dnešných dobách kladiva po ruke nieto, nuž krotil dav zvonom hrdla.

Vypočul si pánko ctihodný zavše pestrých rečí z oboch strán. Takých úmyslov, čo viedli tvorcov ku konaniu proti samotnému zákonu, takých veru málo badať vo svete. Šľachetne sa bránili, len čo pravdu povedať. Stoj čo stoj, nie len vlastnú slobodu si chcú chrániť. Práve naopak. Búchať budú do stola, vlastný krk nastavia opäť a zaraz ak bude treba, kým chamraď totalitná neutopí sa v močiaroch dejín.

A tí druhí, s krvou červenšou jak ľudstvo zbytku sveta, sipeli, plameňmi sa oháňali, vraj na budúcnosť chcú oni lepšie dbať. A tamtakých šašov vraj do väznice treba zamykať.

„Nuž, čujte ľudia premilí, jak sme sa tu radili.“ Zvolal sudca pán. „Úsudku sa priečia snahy všakovaké, vyriecť verdikt nie je žiadny špás. Veru stretneme sa zas. Na deň osláv štátu z vyššej moci prikázaného, štrnásteho marca uvidím vás rád.“

Zhrnuli sa davy pred budovu súdu. Cirkus to bol veľkolepý. Oplzlostí vylialo sa z úst zo strán ľudu prostého, zahrmela ulica, zašomral si človek tu i tam. Avšak k trhaniciam nedospelo. Vzplanul nápad odobrať sa k miestu činu, a tak cestou Veľkého Budovateľa Biľaka vliekla sa karavána povozov až do samého Krajného, konca doliny hladovej. Za karavánou ďalšia, v piatich vozoch dráby sekundovali. Tak zhodnotil dav vec in situ, či pravda bola vyrieknutá tam kde bolo potrebné a pochybenia spatril. Ale silní vierou v samo dobro, úsmevmi človek človeka počastoval a podral sa každý domov. Načerpať sily bude treba, lebo nie je toto vecou neobvyklou, že chrániť slobodu nám treba, a že je táto zem krásna, nestačí.