Cestovanie
Cestovala som nočným autobusom. Pripomenulo mi to knihu Nigela Barleyho Antropologie se nepočíta mezi nebezpečné sporty. Milujem tú knihu. Vždy sa pri nej nasmejem. Veľmi vtipný človek ten Nigel. Píše v nej, že Indonézania sú objímači.
Tiež cestoval nočným autobusom a zatiaľ čo on (Angličan) a vedľa sediaci Francúz si po celý čas dávali pozor, aby sa náhodou nedotkli kolenami, miestni, ktorí sa nepoznali si pred spaním najprv dohodli spôsob objatia. Ostatní sa začali prepletať obľúbeným spôsobom.
Mexičania nie sú objímači, ale sú oveľa uvoľnenejší ako Slováci. Aj keď sa ma moja spolusediaca na začiatku cesty snažila oklamať, že miesto pri okne je jej, počas spánku v autobuse som mala pocit, že sme najlepšie kamošky.
Raz som sa zas tak stratila. Inštrukcie boli pomerne jasné a jednoduché. Dva bloky rovno a potom dva bloky doprava. Sama neviem, ako som to dokázala, ale stanicu prímestskej dopravy som nenašla. Zato som našla autobus miestnych trhovníkov. Na chlapíka, ktorý sa okolo neho obšmietal som vybalila meno svojej destinácie, on ho zopakoval, a tak som to považovala za potvrdenie, že tam tiež smeruje. Ešte sme si poukazovali cenu na prstoch rúk a nastúpila som. Všetky oči na mne. Prezerali si ma ako nejaký úkaz. Ja zasa ich. Roztrhané sedadlá, debničky so zeleninou, bosé deti, na kolenách rozložené obedy. Jedna milá ženička mi hneď urobila miesto vedľa seba. Mladík, ktorý počas cesty vyberal od cestujúcich peniaze ma okúňavo vynechal. Dala som mu peniaze na konci. Bolo to fajn. Milí ľudia. Vždy ma udivuje fakt, že miestni na mňa rozprávajú, aj keď vidia, že im vôbec nerozumiem. Asi si myslia, že keď to budú často opakovať, tak snáď pochopím. Škoda, že tak neznášam jazyky, koľko som sa toho mohla dozvedieť. Musím si zohnať prekladateľa.
