Denník N

Filipíny – krajina kontrastov

Filipíny, to sú krásne sýto zelené ryžové polia, banánovníky a kokosové palmy, ale aj husto obývané mestá, kde ľudia bývajú v chatrčiach a sušia si bielizeň na polorozpadnutých balkónoch. Sú tu tie najkrajšie rajské pláže, ale aj zapáchajúce mestá. Klimatizované autobusy s wifinou, v ktorých vám vzápätí vylezie spoza záclonky autobusu zakývajú tykadlá švába.

O Filipínach som pred svojim príchodom, priznávam, nevedela veľa. Vedela som, že to bola bývalá španielska kolónia, že Filipínci sú silno veriaci katolíci, počula som o nejakom veľmi turistickom ostrove Boracay a tiež o tom, že sú tu niekde krásne starodávne ryžové polia. V minulosti som stretla niekoľko mladých Filipíncov, vždy vzdelaných, úspešných s výbornou angličtinou. O Filipínach som mala predstavu, že je to veľmi prozápadná krajina, a teda moderná. Vybrala som sa sem s týmto chabým balíkom (ne)vedomostí. Hneď po príchode mi udrelo do očí, že je to krajina obrovských kontrastov. Zároveň práve to ju robí takou atraktívnou. Po 24 dňoch cestovania na Filipínach je môj pohľad na túto ostrovnú krajinu takýto.

Sedím na terase hotela na Boracayi, dopíjam svoju rannú kávu a pilne ťukám do počítača až sa mi z uší parí. Netvárim sa, že som iná ako väčšina turistov. Okrem toho, že pracujem a snažím sa dokončiť svoju online prácu, inak robím presne to, čo všetci turisti. Uploadujem fotky, updateujem svoju facebook stránku, píšem maily, pozerám sústredene so sklenými očami do obrazovky. Martin zatiaľ hľadá práčovňu a preskúmava „terén“. Príde s veľavravným pohľadom, z ktorého už tuším, že videl niečo „neskutočné“, ako rád vraví. „Tak poviem ti, more má fakt neskutočnú farbu.“ Mal pravdu. V zásade som skôr horal ako milovník pláží, ale toto viem oceniť aj ja a tak nahlas vyslovím to otrepané „waaau“. Čistučký biely piesok, tyrkysové more, palmy. Ale hlavne to priehľadné tyrkysové more. Takýto obraz si asi predstavujete, keď sa cítite prepracovaní, máte všetkého plné zuby, zavriete na chvíľu oči a chcete sa niekam teleportovať. Len to nenormálne množstvo turistov! Hemžia sa tu ako nejaký hmyz. Ale to je v poriadku. Veď turisti sú telo na tele na každej populárnej pláži. Nikdy som však nevidela taký selfie-blázinec ako na Boracayi. „Zdvihni ma! Zdvihni ma na ruky!“ Nalieha nervózne dievča na svojho priateľa. Priateľ poslušne zdvihne. Telefón už pripravený na selfie-stick. Cvak-cvak. To je len jedna fotka z miliónov. „Poviem ti, videla som už mnoho pláží, pracovala som na mnohých turistických miestach, ale toto som ešte nevidela“, rozhorčuje sa aj Vanessa, Filipínka, ktorá sa len pred týždňom zamestnala na Boracayi. „A tie stupidné hlášky ako ‚fuj, tá voda je slaná! nieee, vošla mi voda do očí!’,“ to je niečo tak nehorázne komické, pokračuje Vanessa. „No predstav si, more zvykne byť niekedy slané“, smeje sa ironicky. Veru, je to priam tragikomické. Sedíte na večeri, vedľa vás sedí ďalší párik. Po chvíli si všimnete, že sa nerozprávajú. Chlapec ticho papá svoju večeru a rozhliada sa, zatiaľ čo dievča s dokonalým účesom, rúžom na perách a v novej snehobielej blúzke fotí už asi sedemdesiatu tretiu selfie do svojho mobilu v tých najrôznejších uhloch. Okrem tejto komickej scénky na Boracayi vás nemilo prekvapia aj ceny. Nie že by ste tu skrachovali. Pokojne si to môžete dovoliť. Sklamať vás môže skôr to, že keď neskôr prídete na filipínsky vidiek alebo do menšieho filipínskeho mesta, zistíte, že ste v skutočnosti zaplatili asi štyrikrát viac než je reálna cena. Boracay sa s cenami zbláznil, ale za ten piesok a more človek veľmi ochotne spadne (aj) do tejto filipínskej pasce. Filipínci pozerajú tak túžobne a obdivne na Západ, v prístave pri odchode z Boracaya vás však požiadajú o zaplatenie tajuplného environmentalfee. To však platia iba zahraniční, na miestnych turistov sa to nevzťahuje. „Komu idú tieto peniaze? Komu to vlastne platím?“ rozhorčuje sa urastený Španiel v ružovom tričku. „To je nariadenie vlády, pane. Ide to vláde, pane“, odpovedá pracovníčka pri termináli. „Chodíte do kostola?“ Pritvrdzuje rozhorčený Španiel. Žena nechápavo klipká očami, kývne hlavou. „Takže vy veríte v Boha. Som snáď ja iný ako vy? Nie sú si všetci ľudia rovní pred Bohom?! Vy však máte iný meter na zahraničných ako na vašich!“ Sledujem toto divadielko a chvíľu som si neistá, či to ten muž myslí vážne alebo je to len nejaký trik. Zamestnankyňa je očividne zaskočená. Dostal ju, aj keď trochu nepekne. Nič to však nepomohlo. Napokon všetci poslušne zaplatíme čudný poplatok a sadáme do loďky.

White Beach, Boracay
White Beach, Boracay

Ďalšou zastávkou bolo mesto Iloilo a jeho veľký festival s názvom Dinagyang. Koná sa každoročne a vrcholí na štvrtú nedeľu v januári. Dinagyang je sviatok neuveriteľne pestrý, hlučný, s hromadou ľudí v uliciach, ale zároveň aj veľmi kontrastný. Predmetom osláv je totiž jednak malý Ježiško – SeñorSanto Niño de Cebu, a jednak príchod etnickej skupiny Malayov na Filipíny. Festival ma vtiahol od prvej minúty, od prvých úderov bubnov. Ako folkloristka som celá vo vytržení, že uvidím filipínske kmeňové masky, kroje a tance. Neviem kam skôr pozrieť. Počas festivalu sa totiž koná súťaž tanečných skupín. Sú hodnotené nielen kroky, choreografia a výkon, ale aj elán a entuziazmus, ktorý do toho tanečníci vložili. Niektoré skupiny majú až sedemdesiat bubeníkov a sto pomocníkov – kulisárov. Každé vystúpenie je ako hurikán a výbuch energie. Obecenstvo je nadšené. Téma tancov je v podstate dvojaká. V sobotu sú to tradičné remeslá a povolania, rybárstvo, zber ovocia alebo ryže. V nedeľu je témou obrátenie pôvodného obyvateľstva na kresťanstvo. To všetko v ohromných maskách a kostýmoch s kreatívnymi kulisami. Večer sa mesto mení na hodovanie pod holím nebom a aj my ochutnáme nejakú tú miestnu špecialitu z ulice. Každý si príde na svoje. Ja dávam šancu vysmážanému banánu v cestíčku. V nedeľu ráno sa s ešte polozalepenými očami ponáhľam na hlavnú omšu o šiestej ráno. Kostol praská vo švíkoch. Na stenách sa točia ventilátory a otvorené sú všetky okná aj bočné dvere. Veriaci majú so sebou svojich malých drevených Ježiškov, malé sošky asi vo veľkosti živého bábätka. Vpredu pred oltárom je vo vitrínke vystavený Señor Santo Niño, hlavná socha sviatku. Veriaci sa oduševnene zapájajú do omše. So zdvihnutými rukami kričia „Viva Pit Señor! Viva Pit Señor! Viva Pit Señor!“. Po skončení omše sa všetci hrnú dopredu, aby si Ježiška odfotili alebo aby si s ním spravili selfie. So zatvorenými očami sa dotýkajú vitrínky a mrmlú si modlitbu. Najfascinujúcejšie na festivale bolo to spojenie katolíckeho vierovyznania s oslavou vo forme pôvodných kmeňových tancov a masiek. Hoci pôvodné filipínske kmene by ste tu sotva našli, predsa ich aspoň napodobňujú. Je pravda, že v tancoch vykreslili pokresťančenie obyvateľstva veľmi idylicky:divoké kmene medzi sebou bojujú, potom prídu kresťania a prinesú katolícku vieru. Domorodé kmene sa vďaka tomu zbavia „zlého“ a nakoniec sa všetci spolu radujú a tancujú bok po boku. Aj napriek určitému historickému zjednodušeniu som z predstavení nadšená. Veď kto by aj nebol, keď vidí pomaľované mladé telá v operených krikľavých maskách tancujúce ozlomkrky s malým Ježiškom v ruke, vyštafírovaným v bohato zdobenom plášti a korunkou.

Festival Dinagyang
Festival Dinagyang
Señor Santo Niño je objektom všetkých fotoaparátov
Señor Santo Niño je objektom všetkých fotoaparátov
Nech žije Señor Santo Niño!
Nech žije Señor Santo Niño!
Malý Ježiško dohliada na hazardné hry v miestnom zábavnom parku
Malý Ježiško dohliada na hazardné hry v miestnom zábavnom parku

Ďalší highlight Filipín bolo jednoznačne šnorchlovanie sa so žralokom veľrybím. Na Filipínach to môžete zažiť iba na dvoch miestach. My sme za touto aktivitou cestovali do mestečka Oslob. „Chytro, chytro. Poďte sa zaregistrovať,“ súrila nás mladá pracovníčka. Kvôli veľkým vlnám plánovali šnorchlovanie na ten deň už ukončiť. Stihli sme to iba o chlp. Celé sa to zbehlo veľmi rýchlo. Do notesu sme zapísali perom krstné meno a krajinu pôvodu. Pracovníčka nám odrapkala bezpečnostné opatrenia. „Nesmiete sa k nemu priblížiť bližšie ako na 4 m. Nesmiete sa ho dotknúť. Ak sa ho dotknete, hrozí vám peňažná pokuta a väzenie.“ Rýchlo vyzdvihnúť masky, vestu. A už čakáme pri drevených loďkách na nástup. „Tu je ešte váš lístok,“ strká nám ho ďalšia pracovníčka do ruky. Nechápeme síce, kam si ho máme dať, keď máme na sebe už iba plavky a lístok odpláva vo vode. Niet však času na čudovanie. Už sedíme a veslári bojujú so zväčšujúcimi sa vlnami. Na pokyn veslára si vyzliekam záchrannú vestu a spúšťam sa do vody ako prvá. Keď ponorím hlavu, je tam. Je tam ten obrovský žralok veľrybí asi dva metre odo mňa. Rozum vie, že mi nič neurobí, ale plávam preč. Rýchlo preč, núdzovými ťahmi. Nebojím sa, že by ma to zjedlo, ale aby ma náhodou neuväznili za dotknutie sa tej ryby. Veľké vlny ma však berú rýchlo preč. Veslári a zvyšok posádky lode sa iba prizerá, ako nestíham plávať. „Marta, plávaj!“ Povzbudzujem sama seba nahlas. Vidím svojho frajera, ako mu ďalšia loď dvakrát udrela do hlavy. Rozmýšľam, či sa na to celé nevykašlem a nevyplávam rovno von. Z diaľky vidím ten chaos, asi 12 lodiek na vode, každá s približne ôsmymi turistami. Z toho väčšina nevie plávať, iba sa v plávacej veste nešikovne motká a sem tam strčí hlavu do vody. Do svojho kraulu dám otcove i materine a nakoniec dobehnem našu loď číslo 5. Chytím sa bočného dreva, upokojím sa, uvedomím si, že som sa neutopila a idem do „druhého kola“. Od lode sa už radšej príliš nevzďaľujem, lebo tuším, že ma asi nepríde zachrániť MitchBuchanan. Žralok veľrybí bol inak parádny. Obrovský, s bielymi škvrnami. Najlepšie bolo, keď otvoril papuľu, aby nasal nejaký ten chutný planktón. V jeho tesnom zástupe plávali pestré pruhované ryby. Napriek mojim úvodným plaveckým trampotám som vychádzala z vody nadšená.

Žralok veveľrybí. Foto: Martin Navrátil
Žralok veveľrybí. Foto: Martin Navrátil

Filipíny sú tak čarovne naivné a nevinné. Napríklad, keď si ako vegetarián pýtate niečo bez mäsa a zistíte, že placka, ktorú vám podstrčili má mnohé malé očká. „Thereisonly a little bit fish,“ priznávajú potom s detinsky nevinným pohľadom. Uznávam, ani hnevať sa na nich nedá.

Filipíny mi veru dali zabrať každý deň. Sklamali ma a potom náhle tak očarili, že som zabudla na všetko negatívne. Raz sa kochám v nádhernom zelenom vidieku a potom mi z batožinového priestoru vytiahnu batoh celý mokrý a zablatený, že ho ani nespoznávam. Zrejme slúžil ako zachytávač dažďovej vody. Filipíny súplné čarovných paradoxov. Mesto Iloilo smrdelo celý čas ako slepačinec, ale malo ten najfascinujúcejší festival. Pri šnorchlovaní som sa na chvíľu bála o svoj život, ale predsa vravím, že toto musíte zažiť. Nechutne turistický Boracay vás možno bude urážať, alenapriek tomu tiež vravím, choďte práve tam. Uvidíte tú najkrajšiu pláž a zvyšok môžete ignorovať. Mimochodom, na Boracayi, ak nerátame pláže a promenádu, ste v podstate v dedinskom prostredí, kde okolo vás behajú kohúty (ibaže sú priviazané reťazou do dvorčeka). Je to teda také turistické? A čím je vlastne určité miesto turistické? Počtom turistov, hotelov, či kohútov? Prechádzam sa po meste Cebu a vidím ďalšie kontrasty. Z cintorína vychádzajú polonahé deti, na plotoch hrobky sa suší bielizeň a detské tričká. Zrejme tu ľudia bývajú. Zabočíme o ulicu ďalej a hľa, pred nami sa vynorí velikánske nákupné stredisko. A Manila? Sú tu štvrti, kde ľudia vyliezajú z kartónových príbytkov, ktoré pripomínajú psie búdy, a potom časti s novými modernými budovami. V priebehu piatich minút akoby ste sa ocitli na inej planéte. Schádzam po strmých schodoch ryžových polí v Banaue. Z chatky hlasne znejú americké country piesne, keď sa pred nami zrazu zjaví starenka s vrecom na chrbte a pýta sa s bezchybnou angličtinou „či sme práve dorazili a či ostávame aj na noc“. Mimochodom, staršia generácia hovorí po anglicky prekvapivo lepšie ako tá mladšia. Hmm, možno kvôli voľakedajšej americkej prítomnosti na Filipínach. Nečudujem sa ďalej. Môj záujem padol tak či tak skôr na starenkin skvelý slamený filipínsky klobúk.

Ryžové terasy, Batad
Ryžové terasy, Batad

Filipíny sú akousi španielsko-americko-filipínskou zlúčeninou. Ľudiamajú prevažne španielske mená – najčastejšie mužské meno je údajne Juan. Všetky nápisy a názvy ulíc sú ale v angličtine, ešte aj verše z biblie sú na motorikšiach napísané po anglicky. Ale zabudnite na presentperfect a používajte radšej čo najjednoduchšie vety. Jedia tu ryžu – príborom, nie paličkami – pečivo a hlavne veľa mäsa. Východ, západ. Skrátka všetko.

Táto krajina mi pripadá ako známe filipínske Chocolate Hills, čokoládové vrchy, prírodný úkaz, ktorý z hora vyzerá ako bonboniera. Raz ste totiž v tejto krajine hore, raz dole. Ak všetky skúšky vydržíte, vychutnáte si tú najlepšiu „bonbonieru“ filipínskych highlighov. Len si nedávajte horúcu čokoládu pri Chocolate Hills. Tá je len jedna z pascí na turistov. :)

Chocolate Hills
Chocolate Hills

A na záver vám prezradím svoju najobľúbenejšiu vec na Filipínach. Je to kikiríkanie kohútov. A to myslím úplne vážne a úprimne. Je to krásne.

Text a foto: Marta Rajková

Naše cestovanie po hodvábnej ceste môžete sledovať na https://www.facebook.com/travelistan/.

Viac fotiek a video o Festivale Dinagyang nájdete na http://travelistan.sk/filipiny-dinagyang-festival/.

Teraz najčítanejšie

Marta Rajková

Som cestovateľka, blogerka a freelance prekladateľka. Hovoria mi digitálny nomád, no ja si len žijem svoj sen.