Denník N

Otvorený list predsedovi vlády o tom, čo som neurobil pre Slovensko

Ilustračná foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračná foto N – Tomáš Benedikovič

Vážený pán predseda vlády,

Píšem Vám tento otvorený list, pretože Vaším nedávnym výrokom ste nepriamo naznačil, že my, učitelia, nerobíme nič pre Slovensko. Za posledné dni Vám veľa mojich kolegov poslalo listy, v ktorých Vám písali, čo všetko oni robia pre Slovensko.

Týmto listom chcem ale paradoxne Váš výrok podporiť. Napíšem Vám totiž všetko to, čo pre Slovensko NEROBÍM. Je totiž veľa vecí, ktoré sa pre deti robiť dajú a ktoré by som rád robil. Ale vďaka tomu, ako naše dnešné školy vyzerajú a ako sú vybavené, tak o tom môžem snívať alebo deťom iba ak rozprávať.

Začnime poporiadku. Na ZŠ, kde pôsobím, učím 3 hodiny do týždňa informatiku. Ak by ste si mysleli, že sú to hodiny, na ktorých sa naučia decká používať najmodernejšie programy, prípadne pracovať špičkovo v Exceli, ste na omyle. Počítače, ktoré má naša škola (a väčšina slovenských škôl) netreba predstavovať. Sú to totiž tie isté počítače, na ktorých som sa základy informatiky učil aj ja. Pred 10 rokmi. Čo na tom, že už vtedy boli staré. Na nové peniaze nie sú. A tak miesto toho, aby sme využili 45 minút, ktoré majú deti týždenne na to, aby sa naučili ovládať techniku a software, bez čoho sa na dnešnom pracovnom trhu neuplatnia, tak strávime 20 minút iba spúšťaním programu. Áno, hrdíme sa digitalizáciou škôl – ale asi nie všade rovnako.

K počítačom mám všeobecne dobrý vzťah, tak som si pre deti vymyslel krúžok počítačových hier a filmovej tvorby. Decká sa zabavia a zároveň sa naučia spolupracovať, vyjednávať, manažovať zdroje – všetko veci potrebné do života, ktoré sa ale zväčša na bežných hodinách nenaučia. Jediné šťastie, že decká baví krúžok napriek tomu, že tam majú iba staré hry.

Napriek tomu, že mám za sebou dokumentárny film s dobrými kritikami, decká veľa o filmárskom umení nenaučím. V prvom rade nemám techniku – amatérska filmová tvorba síce nie je veľmi finančne náročná, ale škola na zrkadlovku alebo kameru nemá. Nehovoriac o statívoch, svetlách, mikrofónoch. Viem si priniesť svoj súkromný fotoaparát (ktorý si tak tak môžem dovoliť pri plate sotva dosahujúcom výšku „dvoch sifónov“). Ten viem ale dať do rúk najviac dvom študentom a na krúžku ich mám 10 až 20.

Pán Fico, zlyhal som aj pri zháňaní programov  na strihanie videa. Tak isto pri filmovom archíve, na ktorom by som študentom demonštroval základné princípy filmovej tvorby.  Jediné, čo ich takýmto spôsobom naučím je, že ak chcú rozumieť filmom a vedieť ich tvoriť, museli by si najprv všetko ukradnúť na internete – budú tak pripravení na realitu nášho štátu. Viem, teraz popieram sám seba, že deti nič nenaučím, dokonca to je charakterová vlastnosť blízka našej náture – ale presne toto je vec, ktorú deti radšej učiť nebudem a ostanem s mojimi činmi pre Slovensko na nule.

Pán premiér, jednu vec musím spomenúť a za ňu sa Vám ospravedlniť – teroristov. Že na škole žiadni byť nemôžu? To vieme, veď od nového roka nás chráni 2500 nových policajtov. Nemal by byť potom problém zabrániť pohybu tých zhruba 5000 moslimov, čo u nás žijú. Vaši noví policajti možno odpočuli, že sa s mojim kamarátom Omarom ráno vo vlaku do mojej práce bavíme o tom, ako sýrski kresťania tiež používajú výraz Allahu akbar pri modlení. Prečo nebol celý vlak evakuovaný po tomto našom rozhovore už v Zohore, netuším. Asi zrovna ten policajt, čo možno odpočúval náš rozhovor, nevedel anglicky.

Musím sa Vám priznať. V spomínaný deň som fatálne zlyhal. Keď už neochránila našu školu pred teroristami polícia, mal som aspoň ja. Ale ja som miesto toho pozval tohto moslima do našej školy  v nádeji, že „živá angličtina“ dá deckám viacej ako bežné hodiny bez pomôcok adekvátnych pre 21. storočie. Svoje hodiny som takto vyplytval – totiž to k angličtine neprišlo (Omar integrovaný do slovenskej spoločnosti hovorí plynule slovensky). Deti Omara k angličtine nepustili, lebo po hystérii, ktorú ste spustili na jeseň minulého roka, musel Omar celý čas vysvetľovať, prečo on naozaj nie je terorista.

Okrem toho som ohrozil aj samotnú školu – jeho návštevu som totiž zobral ako diverznú akciu, aby sa nestalo, že niekto z našich rodičov sfanatizovaný Vašimi prejavmi by na školu nedajbože poštval školskú inšpekciu. Netušil som ale že naša pani riaditeľka bude mať odvahu zavesiť reportáž o tejto návšteve na stránku školy. Bohu vďaka, že napriek tomuto môjmu zlyhaniu sa nič zlé nestalo, a že deckám sa program páčil. Na otázku, kedy Omara znovu zavolám, zatiaľ diplomaticky odpovedám, že neviem, ale skutočnosť je taká, že by som Vás nerád znovu sklamal, takže to už asi neurobím. Predsa len po tomto verejnom priznaní ho tam polícia už nepustí. A možno ani mňa, keďže o ňom vyhlasujem, že je môj kamarát.

Poďme ale ďalej – učím tak isto dve hodiny výchovy umením. Odhliadnuc od toho, ako v dnešnej dobe štrnásťročné deti zaujíma renesancia, barok, Vivaldi alebo dejiny architektúry, veľa toho deťom nedám, ani keby ich to bavilo. (o potrebnosti zmien štátneho vzdelávacieho programu inokedy). Ak chcem maľovať, mám dve možnosti – dookola ako policajt (možno by sa na týchto hodinách viac uplatnil práve štátny zamestnanec z rezortu vnútra?) decká naháňať nech si kúpia a prinesú vlastné výkresy a farby, alebo im ich kúpiť  za vlastné.

Rád by som im teda na výchove umením púšťal aspoň predpísanú hudbu. Máme na to vybavenú učebňu – je tam skvelá zostava domáceho kina. 6 reproduktorov z čerešňového dreva s výkonom 200W. Viem to, lebo rovnakú mám už 5 rokov doma (kúpil som si ju ešte ako študent – vtedy som si ju paradoxne mohol dovoliť). Hrá fantasticky. Teda aspoň tá, ktorú mám doma. V škole miesto toho používam 2 mini-reproduktory, ktoré šuštia a majú iba výšky, bez basov. Domáce kino nefunguje. Študentov môžem akurát tak zobrať na exkurziu ku mne domov, aby si to vypočuli v kvalite.

Dejepis učím síce iba raz do týždňa, ale o to viac si ho vychutnávam. Chcel by som Vám povedať,  že ani tu nič nefunguje, ale nie je to tak – našťastie je dejepis postavený na príbehoch a tie si viem pripraviť aj bez peňazí alebo extra pomôcok. Možno zamrzí, že sa nepôjdeme (aj keď sú vlaky „zadarmo“) s deckami pozrieť na keltské hradisko na Bratislavskom hrade, lebo niekto dal miesto tejto pamiatky vybetónovať garáže.

Čo je to demokracia sa naučíme ale aj tak – pekne si zahráme rímsku ríšu v období republiky na hodine. Štátom diktované kurikulum nám na to síce dáva iba jednu hodinu, ale to „nevadí“, lebo skutočnú demokraciu decká vonku neuvidia. Keď vyjdú zo školy uvidia iba tú zdeformovanú podobu, ktorá sa tu zahniezdila za posledných 25 rokov. Nevadí, oni vedia, čo ich čaká a keďže sa ich to snažím naučiť, verím, že s tým niečo urobia. Ak nám dovtedy ešte nejaká sloboda ostane – pevne verím, že Vaše nové protiteroristické zákony budú také bezzubé, ako ostatné zákony, ktoré sa nedodržiavajú obzvlášť keď sa svojich práv domáhame my, občania.

Pán predseda vlády, sklamal som Vás aj ako občan – aktivista. Do učiteľského štrajku som sa nezapojil. Keďže som mladý a bezdetný a mám aj finančnú rezervu na horšie časy, mohol som si to dovoliť. Neurobil som to ale zo strachu. Strachu, že ak by som ako jeden z menšiny na našej škole otvorene vstúpil do štrajku, uškodil by som vzťahom s kolegami, ako aj deckám, ktorým by odpadli iba moje hodiny. Z dlhodobého hľadiska je nezapojenie zlyhaním voči deťom, lebo systém, podľa ktorého sa učia, bol zastaraný už pred 20 rokmi. Takže budú pobyt v škole naďalej považovať za trest. Ako väčšina ostatných detí na Slovensku. Slovensku, ktoré patrí medzi 5 krajín s najnešťastnejšími deťmi v škole.

Zdroj: <http://www.coolinfographics.com/blog/2014/1/17/where-in-the-world-are-the-best-schools-and-the-happiest-kid.html>

Neviem Vám ešte povedať , či zlyhám aj pri mojom poslednom nápade  – svojpomocne vymaľovať chodbu v škole, aby mala tému vesmíru (momentálne vyzerá ako šedo-béžový relikt socializmu). S malou dušičkou verím, že zoženiem sponzora. Detí a učiteľov ochotných pomôcť v piatok poobede a celú sobotu už našťastie mám. Držte nám palce, aby to bol úspech a nemuseli ste sa za mňa hanbiť úplne.

Pán predseda, vždy sa trochu trápne cítim, keď mi decká hovoria na hodinách o záchodoch.  V prvom rade si myslím že toalety nie sú téma na hodinu. Na Slovensku je to ale inak. Keď na porade kolegyňa povie, že niektoré decká nechcú v škole ísť na veľkú potrebu, je nám do smiechu. Ale je to smiech cez slzy – lebo vieme, že aj my pedagógovia tam ideme iba ak niet inej možnosti (napr. počkať a ísť doma).

Pán premiér, rád by som ponúkal riešenia. Aj ich postupne dávkujem našej pani riaditeľke, ktorá napriek tomu ako málo peňazí príde od štátu, robí s nimi divy, aby škola vystrihnutá ako zo socializmu vyzerala aspoň trochu ako v 21. storočí. Bez zmeny prístupu nášho štátu sa to jednoducho nedá. A nie, nejde len o peniaze.

A na záver – tento list píšem o jedenástej večer. Viem, že niektorí ľudia pracujú aj dlhšie do noci a vstávajú takisto ako ja 5:40, ale iba učitelia vedia, aké to je po siedmich, ôsmych či deviatich hodinách (taká je moja streda, keď mám krúžok) prísť domov ohučaný s vyplazeným jazykom a ešte robiť prípravy na ďalší deň do školy.

Ospravedlňte preto, prosím, že Vás takto vyrušujem, ale nedá mi to – na tých deťoch, ktoré učím mi totiž príliš záleží a každý deň snívam len jeden sen – že raz budem môcť byť poriadnym učiteľom, ktorý im všetko spomenuté vyššie bude môcť odovzdať. Aby mohli dosiahnuť ten potenciál, ktorý v nich vidím. Aby sa mali lepšie ako sa máme my. Aby ste mohli byť na nich hrdý a nemuseli spochybňovať aj ich prínos pre túto krajinu, ale aby ich výsledky a úspechy hovorili za nich. V súčasnej situácii sa ale obávam, že to ostane len snom. Prosím, vyveďte ma z omylu, nesmierne si želám, aby som sa mýlil.

 

S želaním všetkého dobrého

 

Michal Božík, učiteľ

Teraz najčítanejšie

Michal Božík

Som psychológ, ktorý sa venuje výskumu videohier a ich využitia vo svete vzdelávania. O videohrách som natočil dokument Cesta Hrdinu. Pomáhal som zakladať a dva roky som viedol portál Vĺčatá.sk. Okrem toho som pôsobil ako herný dizajnér a producent vo firme Pixel Federation. Predtým som pôsobil ako učiteľ v programe Teach for Slovakia. Verím, že aj ja môžem svojou prácou prispieť k tomu, aby bola naša krajina lepším miestom pre život. Kandidujem za stranu ZA ĽUDÍ s číslom 148.