Denník N

Niečo o rozlišovaní farieb

Naďabil som v istom webovom denníku, ktorého názov sa nevyslovuje, na informáciu o tom, že na utorkovú tlačovku Slovenskej národnej strany nevpustili novinárov z Aktualít, Denníka NSme. Od predstaviteľov tejto „národnej“ strany nič prekvapujúce, v súčasnom politickom kontexte už vôbec nie.

Teda… ono to nebola hocijaká informácia. Vitálna mladá redaktorka onoho média, ktorého názov sa nevyslovuje, sa rozhodla túto praktiku skritizovať. Nevedno prečo, tri spomínané médiá nazvala „červené denníky“ („červený1 -ná -né 2. st. -nší príd. 1. ▶ majúci farbu krvi, vlčieho maku […] 2. ▶ symbolizujúci socializmus, komunizmus; syn. socialistický, komunistický“ Slovník súčasného slovenského jazyka /SSSJ/, A – G, Bratislava, Veda, 2006, s. 492). Ak by si niekto myslel, že pointou článku vitálnej mladej redaktorky bolo zastať sa… ehm… kolegov z „červených denníkov“ (autorka predtým vymenovala všetky „chyby“, ktorých sa tieto denníky dopúšťajú), išlo by o „strašlivé nedorozumění“. Skutočnou pointou bolo, že to v konečnom dôsledku môže uškodiť SNS. Čo by teda bola bezpochyby škoda nedozerná… (Posledná veta nepochádza z myšlienkového sveta vitálnej mladej redaktorky, ale priamo, prepytujem, z môjho.)

Máme demokraciu (zatiaľ). Máme slobodu slova (zatiaľ). V rámci slobody slova môže v medziach určených zákonnými mantinelmi publikovať, kto chce čo chce. Študovaný či neštudovaný, vzdelaný či nevzdelaný, múdry či hlúpy, liberál či konzervatívec, racionálne premýšľajúci či veriaci konšpiráciám a hoaxom, veriaci či neveriaci, v problematike zorientovaný či nezorientovaný, človek s tými najlepšími úmyslami i s tými naozaj zavrhnutiahodnými… Platí to nielen o prispievateľoch na sociálnych sieťach, ale aj o novinároch. Tých si interne delím na novinárov a „novinárov“.

Aj do novín môže dnes písať prakticky každý. A tak sa nájdu aj príspevky, ktoré majú slušnú gramatiku i štylistiku, ako-tak sa v nich argumentuje, celkom dobre sa to číta, zdanlivo to má hlavu i pätu a v závere niečo ako pointu, no predsa tam niečo nesedí. A tak mi občas – vlastne často – zíde na um výrok Karla Čapka: „Jednou z najväčších civilizačných pohrôm je učený hlupák.“ Českého klasika vhodne dopĺňa francúzsky básnik zo 17. storočia Nicolas Boileau: „Hlupák nájde vždy ešte väčšieho hlupáka, ktorý ho obdivuje.“

Bože, raz neviem, prečo mi toto behá po rozume. Žeby to nejako súviselo s „hnedými denníkmi“ („hnedý -dá -dé príd. 1. ▶ majúci farbu praženej kávy, čokolády, kávový, čokoládový […] 2. ▶ symbolizujúci nemecké fašistické hnutie a fašistov“ SSSJ, H – L, Bratislava, Veda, 2011, s. 116)?

No, možno nie priamo hnedými, ale béžovú tam vidím určite („béžový -vá -vé príd. ⟨fr.⟩ ▶ majúci farbu piesku, žltohnedý, svetlohnedý“ SSSJ, A – G, s. 284).

Teraz najčítanejšie

Jaroslav Hochel

Píšem už dlho. Najčastejšie o filme, najmä keď ma niečo poteší. A príležitostne aj o inom, najmä keď ma niečo naštve.