Denník N

Poplatkové peklo v ambulanciách by pacienti chceli vyriešiť aj zavedením jednotných poplatkov

V tomto blogu pokračujem v téme poplatkov v zdravotníctve. Kým v prvej časti som sa pozerala na to, aký veľký rozsah je problém poplatkov v ambulanciách, v tejto druhej a poslednej časti sa zameriam na:
• Aké riešenia dofinancovania zdravotníctva preferujú pacienti – vyššiu platbu štátu, poplatky alebo pripoistenie?
• 4 dôvody, prečo odporúčam poplatky radšej lepšie nastaviť a nie zakázať

Vzhľadom  k veľkému  objemu  poplatkov,  ktorý sme na základe prieskumu spočítali na  280  mil. € = približne 1/3 rozpočtu ambulancií,  bude  takmer nemožné tváriť sa naďalej, že poplatky neexistujú a zdravotníctvo je „bezplatné“. Aké sú možnosti riešenia v oblasti poplatkov? Majú jeden spoločný základ – zaistiť dostatok zdrojov na poskytovanie potrebnej zdravotnej starostlivosti.

Prvým možným riešením je zvýšiť platbu štátu a zdravotníctvo významne dofinancovať. Ako som písala v predchádzajúcich blogoch, oproti Českej republike má slovenské zdravotníctvo ročne na poskytovanie zdravotnej starostlivosti o 400 € na občana menej na poskytovanie starostlivosti. To je spolu o 2,2 mld.€ = 30% menší každoročný rozpočet. K tomu ešte 2,9 mld. €  dlh na investície  a rozvoj.

Ak  by slovenská vláda chcela zaistiť o  1  mld.  €   naviac  na  zdravotnú starostlivosť,  musela  by  sa  platba  štátu  zvýšiť  aspoň  na  6,6%  priemernej  mzdy  2  roky dozadu.  Takýto plán pred voľbami deklarovala aj strana Hlas a jej kandidátka na ministersku Zuzana Dolinková.

Pri súčasnom  deficite  verejných  financií  a potrebe  zdrojov  aj  na  investície a oddlženie zdravotníctva to bude náročná úloha a znamenalo by to významné zadĺženie krajiny. Druhým riešením by mohlo byť polovicu zdrojov na dofinancovanie (500 mil. €) získať zavedením jednotných poplatkov s ochranným limitom a ideálne aj pripoistenia.

Kombináciu riešení preferovali aj pacienti v prieskume. Najpreferovanejším  riešením  dofinancovania  zdravotníctva a zaistenia  dostupnosti  starostlivosti  je  z pohľadu  pacientov:

  1. navýšenie platby  štátu  (81% respondentov). 
  2. hneď druhé  a s malým  odstupom  (73%  respondentov)  zavedenie „jednotných a prehľadných poplatky, kde by pacient vždy vedel vopred, koľko bude platiť (s výnimkou najchudobnejších), napr. za návštevu lekára alebo deň v nemocnici.“ Toto malo štatisticky významne vyššiu podporu u pacientov s príjmom medzi 601 € až 1500 € ( 77%).
  3. u pacientov s príjmom vyšším ako 1500 € ešte aj zavedenie pripoistenia (50% podpora). Táto možnosť nebola až tak plošne podporovaná pacientami, hoci politici často hovoria o zavedení spoluúčasti (podpora len 19% respondentov) a pripoistenia (všeobecná podpora 37% respondentov).

3 dôvody, prečo treba poplatky lepšie nastaviť a nie len ich zakázať alebo zachovávať peklo polooficiálnych poplatkov

Časť pacientov (3.miesto v preferenciách, 64% respondentov) vyjadrila v prieskume názor, že „Netreba nič robiť, peňazí je dosť, treba lepšie hospodáriť.“ Môže to súvisieť s tým, že máme pocit, že už platíme z odvodov dosť alebo že sa obávame, či si budeme môcť poplatky za zdravotnú starostlivosť pri svojom príjme dovoliť.

Zamýšľala som sa preto, čo sa stane v prípade neriešenia polooficiálnych poplatkov v ambulanciách. Zhrnula som to do 4 dôvody prečo je poplatky s ochranným limitom treba radšej „zaviesť“ (v úvodzovkách preto, že už de facto existujú):

  1. Deficit štátu neumožní dostatočné dofinancovanie slovenského zdravotníctva:

Predpokladajme, že zdravotníctvo bude dofinancované zvýšením platby štátu. Ako som písala vyššie, pri súčasnom deficite štátu bude náročné nájsť celú 1 mld. € (aspoň polovica rozdielu oproti ČR) nájsť v rozpočte. Ak by sa tieto zdroje aj našli, bude potrebné ich využiť tak, aby prinášali hodnotu pre pacientov, napr. posilnenie oblastí starostlivosti, kde má Slovensko najviac zbytočných odvrátiteľných úmrtí alebo zlepšenie dostupnosti ambulantnej starostlivosti a odstránenie polooficiálnch poplatkov.

  1. Veľký objem a celoplošný výskyt poplatkov ich neumožňujú len zakázať bez náhrady:

Plošné zakázanie poplatkov bez náhrady by viedlo k zhoršeniu dostupnosti ambulantnej starostlivosti. Ambulantní lekári prevádzkujú svoje ambulancie ako súkromné spoločnosti a nemôžu si dovoliť sa zadĺžiť.

Ak by po zákaze poplatkov nedostali dostatočné zvýšenie/ kompenzáciu z verejného zdravotného poistenia, mnohí ambulantní lekári by sa rozhodli radšej ambulanciu zavrieť a odísť do predčasného dôchodku (toto riziko je reálne, pretože až 40% všeobecných lekárov a pediatrov je starších ako 60 rokov).

Druhá skupina ambulantných lekárov by radšej vypovedala zmluvu so zdravotnými poisťovňami a poskytovala starostlivosť len na priame úhrady od pacientov, čím by sa táto starostlivosť pre mnohých chronicky chorých pacientov stala nedostupnou. Nezmluvný vzťah a priame platby sa takto v minulosti rozšírili napríklad u stomatológov.

  1. Poplatky vo financovaní zdravotníctva sa využívajú v mnohých bohatších krajinách Európy:

Aj v zdravotníctve platí, že čo je zadarmo, si málokto váži. Preto sa poplatky využívajú na financovanie starostlivosti a uvedomenie si hodnoty zdravotnej starostlivosti v mnohých aj bohatších krajinách Európe – napr. Francúzsko, Holandsko, Rakúsko, Švédsko, Švajčiarsko. Dôležitá úloha sociálne únosných poplatkov je taktiež v uvedomení si, kedy zdravotnú starostlivosť naozaj potrebujeme a kedy sa už jedná len o zbytočné preťažovanie zdravotníkov a využívanie služby len preto, že je „zadarmo“.

  1. Poplatky sa s pomocou ochranného limitu a dotácií dajú nastaviť tak, aby mal potrebnú zdravotnú starostlivosť dostupnú každý:

Pri oficiálnych poplatkoch stanovených štátoch je možné stanoviť ich výšku tak, aby si ich mohla dovoliť zaplatiť zo svojho rozpočtu väčšina domácností. V tejto súvislosti by bolo korektnejšie hovoriť o  upratovaní poplatkov a  prenastavení existujúcich do sociálne únosnej podoby. Toto upratanie z poplatkového pekla na transparentné poplatky s ochranným limitom prináša 3 dôležité výhody:

  • Pacient vie, koľko a za čo platí. Ak je u každého poskytovateľa je výška poplatku rovnaká, vie ich kontrolovať a taktiež si aj svoje výdavky na zdravotníctvo lepšie plánovať.
  • Pacient môže byť pri oficiálnych poplatkoch chránený ochranným limitom na celkovú ročnú sumu, po dosiahnutí ktorej už neplatí. Nemôže sa teda stať, že v najťažších životných obdobiach budú výdavky na poplatky neúnosné. Strop na  výšku  poplatkov  v ambulanciách  by mohol byť nastavený porovnateľne s výškou úhrady za mobilný paušál (približne 150 € ročne) alebo výdavkami na alkohol a tabak – 127 € ročne (2020, ŠÚ SR).
  • Najchudobnejší môžu byť chránení pomocou dotácií na poplatky, ktoré je možné vďaka transparentným platbám nastaviť.

Poplatky tu evidentne už máme, sú však nerovnomerné, nepredvídateľné a netransparentné. Boli by sme radi, keby neboli, ani politikom sa do ich upratovania moc nechce. No vzhľadom na nedostatok zdrojov v zdravotníctve a vysoký deficit verejných financií, preferujeme ich „upratanie“, aby bola zdravotná starostlivosť dostupná. Pretože zdravie vnímame  ako  dôležitú  hodnotu.

 

Teraz najčítanejšie

Henrieta Tulejová

Som partnerkou a lektorkou Advance Institute Praha, kde sa venujem vzdelávaniu primárov, prednostov, vrchných sestier a manažérov v zdravotníctve. Mojou hlavnou témou je ekonómia zdravotníctva. Môže sa zdať, že ekonómia do zdravotníctva nepatrí. Zdravotníctvo má predsa liečiť. Ale aj tu platí v ekonómii dôležitý princíp vzácnosti. Najvzácnejším zdrojom nás všetkých je čas. Všetci chceme žiť dlho, bez bolesti a chorôb. A zdravotníctvo má dnes k dispozícii odborníkov a liečebné technológie, aby nám v tom pomohlo. Viacerí z nás však každodenne zažívame, že v ňom niečo nefunguje – nevieme zohnať k lekára, musíme platiť rôzne netransparentné poplatky, nemocnice sú zadĺžené, trpia nedostatkom personálu a ich priestory nevyzerajú „lákavo“. Baví ma premýšľať o tom, ako sa dá zdravotníctvo spraviť lepšie. Pristupujem k tomu z 2 pohľadov. Po prvé ako analytička, ktorá sa snaží popísať skutočné problémy slovenského zdravotníctva. Po druhé, som pragmatik a preto premýšľam o praktických a uskutočniteľných riešeniach. Inšpirácie hľadám v dobre fungujúcich príkladoch v nemocniciach a poisťovniach v strednej Európe (Slovensko a Čechy) a v rozvinutých zdravotných systémoch najmä v Európe (Holandsko, Švajčiarsko, Veľká Británia) i USA.