Denník N

Muflón Ancijáš už aj ako detská opera

Rozprávková postava muflóna Ancijáša je detskému divákovi pomerne známa z viacerých knižiek spisovateľa Branislava Jobusa. Keďže medzi našimi najmenšími čitateľmi sú jeho príbehy relatívne populárne, nápad spracovať ich aj vo forme operného predstavenia pre deti má svoje opodstatnenie.

Detských opier nemáme až tak veľa. Keď už nejaká nová vzniká, je dobré, že práve takáto. Dá sa totiž predpokladať, že libreto postavené na populárnych príbehoch už aj tak populárnej postavičky môže pri vhodnom inscenačnom spracovaní naozaj dobre zafungovať. Dodáva detskej opere ten správny fundament, na ktorom možno ďalej úspešne stavať.

Bol som preto zvedavý, či pri spracovaní príbehov muflóna Ancijáša do operného tvaru autori naozaj využili ponúkaný potenciál. Po zhliadnutí premiéry, ktorú SND uviedlo v nedeľu 29. októbra, je možné na položenú otázku odpovedať, že autori sľubný potenciál využili len čiastočne.

Prezentovaná opera je celkom milá a hravá, má však aj mnoho nedostatkov. Pôsobí skôr ako nedokončený polotovar, s ktorým je potrebné ešte veľa pracovať.

Podľa samotných tvorcov ide zrejme o jedinú operu na svete, kde autori libreta a hudby nielen žijú, ale vo vlastnom diele aj účinkujú. Autor libreta Branislav Jobus vystupuje v úlohe rozprávača a autor hudby Slavo Solovic stojí za dirigentským pultom.

Postava rozprávača pritom do deja veľmi dobre zapadá a správnym spôsobom ho posúva dopredu.

Na premiéru som zobral svoju dcéru, aby som poznal aj názor detského diváka. Už asi po dvoch minútach ma drgala a šepkala mi do ucha “to je úplne perfektné,” pritom opera sa ledva začala. V tej chvíli to však mohla byť len vizuálna stránka, ktorá ju upútala a vyvolala takúto bezprostrednú reakciu.

Vizuálna stránka skutočne zaujme. Scéna Lucie Šedivej je veľmi vydarená, pôsobí útulne, milo a detsky hravo. Od počiatku navodzuje tú správnu rozprávkovú atmosféru.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND. Foto: Zdenko Hanout

Inscenátori umiestnili na celú šírku javiskového portálu projekčnú plochu, na ktorej bežia projekcie vhodne ilustrujúce dianie na scéne. To nielen pomáha deťom lepšie si predstaviť konkrétny priestor, v ktorom sa tá – ktorá scéna práve odohráva, ale dodáva celej inscenácii aj potrebnú farebnosť, ktorá k rozprávkam nevyhnutne patrí.

Pri scéne sa má zmysel na chvíľu pristaviť ešte aj z iného dôvodu.

Vedenie divadla dalo autorom požiadavku, aby Muflón Ancijáš bol celý inscenovaný len na proscéniu pred zatiahnutou oponou, za ktorou v tom čase už môžu byť postavené kulisy pre úplne iné predstavenie (v čase premiéry Muflóna Ancijáša tam stála scéna pre pripravovanú premiéru baletu Labutie Jazero). Takýmto spôsobom je možné zvýšiť počet odohratých predstavení, pretože nie je potrebné búrať inú scénu.

Podobným spôsobom fungujú detské inscenácie aj v iných operných domoch. Vo Viedenskej štátnej opere som takto na proscéniu videl v dopoludňajších hodinách napríklad detskú verziu Barbiera zo Sevilly (pričom za oponou taktiež už stála scéna pripravená na večerné predstavenie).

Detská verzia Barbiera zo Sevilly na proscéniu Viedenskej štátnej opery. Foto: Michael Pöhn

Kedže priestor proscénia by bol relatívne malý, tvorcovia šikovne využili skutočnosť, že obsadenie orchestra v Muflónovi Ancijášovi nie je až tak rozsiahle a čiastočne pozdĺžne prekryli aj orchestrálnu jamu. Hráči sa zmestili do odkrytej polovice a zjavne to takto celkom dobre fungovalo.

Výsledným efektom bolo, že celé javisko sa “presunulo” oveľa bližšie k divákovi. Inscenačný priestor je teraz široký ale nie príliš hlboký. To kladie na viaceré zložky isté špecifické požiadavky, ktoré však boli zvládnuté na výbornú.

A teraz už poďme ku kritickým výhradám.

Zásadným problémom je, že opera nemá dostatočnú dramatickú zápletku. Autori sa rozhodli znázorniť niektoré krátke príbehy, ktoré už predtým vyšli v knižnej podobe, čo je určite vykročenie správnym smerom, pretože detský divák si rád v opere nájde okrem svojich obľúbených postavičiek aj príbehy, ktoré už pozná. V premiérovanej opere samozrejme nájde aj niektoré úplne nové situácie, ktoré v knižkach vôbec nie sú.

Mix takýchto príbehov je v poriadku, pokiaľ by bol zavesený na nejakej zjednocujúcej kostre, prostredníctvom ktorej by bolo možné vystavať akúkoľvek zápletku, ktorá by postupne gradovala, až by nakoniec dospela k rozuzleniu.

V úvodnej časti, kedy sa operné postavy zvyčajne len divákom predstavujú a spoznávame ich charakter, je inscenovanie momentiek z Jobusových knižiek na mieste. Problémom však je, ak potom nepríde už nič viac. Ani zápletka, ani jej gradácia, ani jej rozuzlenie. Ani žiadny moment prekvapenia (snáď s výnimkou miesta, kam nakoniec pristane Ancijáš po vystrelení do vesmíru).

Celý dej opery je tak len kaleidoskopom vzájomne nesúvisiacich krátkych epizód, ktoré nemajú žiaden zjednocujúci prvok okrem postavy muflóna Ancijáša a jeho odhodlania v každej jednej situácii konať dobro. Všetko, čo sa odohráva počas celého večera, je možné voľnými slovami prerozprávať asi za tri minúty, a to som ešte asi aj nejaký čas pridal. Na skutočné operné libreto je to žalostne málo.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND – Branislav Jobus v úlohe rozprávača. Foto: Zdenko Hanout

Inscenované momentky neustále zdôrazňujú, že muflón Ancijáš koná dobro a plní si svoje sny. Ako vedľajšia línia a emócia, ktorú chcú autori odovzdať je to fajn, ale opera okrem toho potrebuje nosný príbeh.

Navyše ešte aj spôsob odovzdávania tejto emócie divákom je problematický. Pokiaľ sa v textoch zboru, ktoré komentujú dej na scéne, stále znova a znova v nejakej forme opakuje, že Ancijáš koná dobro, tak vyvstáva otázka, či to nie je už dostatočne jasné priamo zo znázorňovaných situácií a je potrebné to opakovane zdôrazňovať aj v komentovaných pasážach.

A ak o niečo neskôr zaznie uvedené poslostvo v komentároch zboru opäť – tentokrát vo forme metafory, že sila nie je v teplákoch (ktorými Ancijáš zviaže medveďa) ale v jeho konaní a tento slogan znie ešte aj v závere opery a potom ešte znovu a opäť znovu, ukazuje sa aj kŕčovitosť takéhoto priamočiareho a nenápaditého spôsobou komunikácie.

Charakter postavy by mal prirodzene vyplývať z jeho akcie na scéne a nie z následného komentovania tejto akcie zborom. Samozrejme, niekedy je možné takýmto spôsobom aj dejovej línii trochu napomôcť, ale všetko musí mať mieru, inak sa to obráti proti tvorcom.

Réžia Michala Spišáka je miestami bezradná a nelogická. Napríklad keď muflón Ancijáš zrazí kamiónom dažďovku a tá leží na zemi zranená, logika vecí hovorí, že po zrážke by mal vyskočiť z auta a začať dažďovku ratovať. Veď ju má priamo pred očami.

Namiesto toho réžia ponúka scénu, kedy Ancijáš vyskočí zo svojho kamiónu a pozoruje, či sa autu niečo nestalo. Zranenú dažďovku si nevšíma a poskytne jej pomoc až úplne nakoniec, keď už vykonal všetky iné činnosti, ktoré ho v tej chvíli napadli.

Buď chcela réžia naznačiť, že si muflón zranenú dažďovku spočiatku vôbec nevšimol (to by ale bolo potrebné celú scénu naaranžovať inak, lebo má daždovku celý čas na očiach), alebo je celá akcia inscenovaná v rozpore s tým, aké povahové vlastnosti sa snažia autori muflónovi pripísať. Veď postava Ancijáša chcela byť vykreslená ako stelesnenie dobra.

Či už ide o prvý, alebo druhý prípad, tak či tak scéna nebola režijne zvládnutá. A takýchto sporných momentov je v premiérovanej opere viacero.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND. Foto: Zdenko Hanout

Hudba je zvukomalebná, harmonická, pôsobí priezračne a jednoducho. Niekedy ale až príliš jednoducho. Samozrejme je potrebné myslieť na to, aby bola stráviteľná predovšetkým pre detského diváka a určite pre tento účel nie je vhodný ani opačný extrém pre deti príliš zložitej kompozície. Veď odstrašujúcich príkladov je viac než dosť.

Pamätám si, keď v Rakúsku inscenovali detskú operu na motívy Saint-Exupéryho Malého princa. Inscenácia bola vytvorená na relatívne modernú hudbu Geralda Wirtha. Jeho kompozičný jazyk bol pre detského diváka natoľko zložitý, že opera sa nemohla uchytiť. K zložitejším štruktúram hudby je potrebné sa postupne dopracovať vekom a netreba detského diváka “zabiť” hneď na začiatku niečim príliš komplikovaným.

Z tohoto hľadiska Solovicova hudba určite neublíži, je pekná a dobre “ide do uší”, miestami je však málo komplexná a skôr pôsobí ako koláž rôznych relatívne ľahko zapamätateľných melódií. Ako základný stavebný kameň je na účel detskej opery určite vhodná, ale nemyslím si, že by bolo úplne optimálne, ak by zostala definitívne len v tejto podobe.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND. Foto: Zdenko Hanout

Spomínam si, keď som pred 30 rokmi prvý raz dostal nahrávku Bedárov od Clauda-Michela Schönberga, vtedy bola viacmenej súborom rôznorodých pesničiek chápaných ako číslovaný muzikál. Postupne sa však do tejto hudobnej predstavy zasahovalo – a to nielen rukou samotného autora, ale aj iných jeho spolupracovníkov a Bedári sa časom dokomponovali. Dnes o číslovanej hudbe nemôže byť v tejto súvislosti ani reči, pretože v súčasnej podobe tohto muzikálu tečie nekončený prúd hudby, kde sa jeden motív postupne vlieva do druhého.

Prečo o tom píšem v súvislosti so Solovicom?

Pretože v Bedároch po takomto prepracovaní populárne melódie pôvodných “pesničiek” zostali zachované, ale spôsob, ktorým boli následne poprepájané a akým boli dokomponované spojovacie časti medzi nimi, dodal výslednému efektu ten správny symfonický tvar a bohatú štruktúru.

V dokomponovaných častiach znejú aj disharmonické akordy a oveľa drsnejšie motívy, ktoré vyvažujú ľúbivosť hlavných muzikálových melódií.

Možno by zapamätateľné a príjemné harmonické motívy Muflóna Ancijáša mohli byť rovnako vyvážené dokomponovanými odvážnejšími spojovacími časťami, pričom všetky nosné melódie by zostali zachované. Aby si teda detský divák naďalej našiel aj zvukomalebné pasáže a aby zároveň aj bolo zrejmé, že sme naozaj v opere. Pretože Solovicová hudba teraz neznie operne, skôr znie miestami filmovo. A až priezračne čisto a jednoducho.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND – Róbert Remeselník ako Ancijáš. Foto: Zdenko Hanout

Ak ju porovnávame s inou detskou operou, ktorá momentálne beží v SND – so Zagarovou Rozprávkou o šťastnom konci, tá je kompozične oveľa viac prepracovaná. Je pritom “zložitejšia” presne v tej správnej miere, tak aby bola ešte stále prístupná aj uchu detského diváka a nedopadla podobne ako Wirthov Malý princ.

V hlavnej úlohe Muflóna Ancijáša sa predstavil Róbert Remeselník, ktorý podal po speváckej stránke veľmi kvalitný výkon. Ponúkol divákom prierazný, pekne zafarbený svetlý tenor, kovovo pevný vo výškach. Herecky však jeho formácia pôsobila trochu rozpačito, akoby sa nevedel v postave Ancijáša celkom nájsť.

Jeho cestovateľskou partnerkou v kamióne bola dážďovka Milica, ktorú stvárnila Dominika Mičíková. Ponúkla krištáľovo čistý soprán nesúci sa s obdivuhodnou ľahkosťou. Mladá sopranistka už účinkovala vo vedľajšej úlohe v Svätoplukovi ako jedna z kňažiek Moreny a od septembra je členkou operného štúdia.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND – Dominika Mičíková ako učiteľka Lenka. Foto: Zdenko Hanout

Nebýva zvykom, aby sa začínajúci spevák hneď objavil v jednej z hlavných postáv na premiére novej opery. Aj v tomto prípade mala Mičíková len alternovať Andreu Vizvári. Tá však ochorela a tak účinkovanie na premiére celkom nečakane pripadlo mladej sopranistke. Obe stelesňované postavy jej dobre sedeli a aj po hereckej stránke (či už ako dažďovka Milica alebo neskôr aj ako učiteľka Lenka) boli veľmi kvalitne stvárnené.

Denisa Hamarová herecky doslova excelovala svojou kreáciou uvádzačky v divadle, ale po hereckej stránke bola presvedčivá aj ako Ancijášová mama či pumpárka. Jej spevácky výkon však pokrivkával za hereckým, hlas neplynul dostatočne voľne a tón bol miestami forsírovaný, neznel vždy koncentrovane.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND – Denisa Hamarová ako mama. Foto: Zdenko Hanout

Obzvlášť dobrý výkon podali členovia zboru SND (zbormajster Ladislav Kaprinay), ktorí účinkovali so skutočným nasadením. Sálala z nich obrovská energia a bolo zrejmé, že sa do svojich postáv herecky a spevácky vložili úplne naplno. Zbor mnohé scény doslova zachránil práve svojou akciou a bol najpresvedčivejšou zložkou celého predstavenia. Veľmi vydarená bola scéna s krabicami ilustrujúcimi húsenkovú dráhu.

Nemám vo zvyku sa venovať vedľajším postavám, ale tentokrát urobím výnimku, pretože za samostatnú zmienku určite stojí herecký výkon Ladislava Cmoreja ako riaditeľa divadla (okrem iného je aj autorom všetkých choreografií). Jeho herecká kreácia bola viac než dokonalá, plná humoru a myslím si, že na pôde Opery SND bola svojim spôsobom až neobvyklá (operní speváci väčšinou až takto dobre hrať nevedia, česť výnimkám). Rovnako vydarená bola jeho kreácia doktora či netopiera.

Premiéra Muflóna Ancijáša v SND – Barbora Obložinská a Ladislav Cmorej ako dva netopiere. Foto: Zdenko Hanout

Na záver by som ešte uviedol, že autori nemajú zrejme príliš veľa skúseností ani s operným bontónom. Keď pred začiatkom predstavenia vchádza dirigent do jamy, potlesk patrí jemu. Nemal by v tej istej chvíli spolu s ním na scénu vkráčať aj Branislav Jobus, pretože si tak potlesk pre dirigenta “ukradol pre seba.”

Sú to len malicherné drobnosti, ale tie tiež ukazujú na určitú neostrieľanosť autorov v tom, ako sa pohybovať v opernom svete.

Muflón Ancijáš sa môže stať veľmi úspešnou detskou operou, pokiaľ autori na ňom ešte výrazne popracujú. Zatiaľ je skôr koláčom namiešaným z niektorých celkom dobrých ingrediencií, ale určite ešte nedopečeným.

Samozrejme, autori môžu svoje dielo ponechať aj v takom tvare, v akom ho predstavili na premiére, ale v takom prípade skutočne veľký potenciál tejto detskej opery, ktorý možno oprieť o popularitu postavičiek z knižiek Branislava Jobusa, zostane nevyužitý.

A to by bola určite veľká škoda.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix 

Teraz najčítanejšie