Denník N

Pamiatka zosnulých z katolíckej perspektívy očisťovania sa k svätosti a milosť spásy

Počas týchto dní sa v Rímskokatolíckej cirkvi modlievame, prípadne aj postíme a dávame slúžiť sväté omše za zosnulých. Cieľom tohto je, aby zosnulí boli v nebi pri našom Nebeskom Otcovi. Vyjadrujeme tak našu lásku k zosnulým a želanie pre nich toho najväčšieho dobra, ktorým je večné spoločenstvo s Nebeským Otcom. Je to sprevádzané aj pálením sviečok na hroboch našich blízkych, resp. zdobením hrobov nejakými kvetmi, vencami a pod. Osobne nemám rád umelé riešenia a nie som ani nadšený z množstva kahancov. Tieto „svetské veci“ však nie sú nejako podstatné a každý nech sa v nich zariadi ako uzná za vhodné. Zapálením sviečky zosnulému, ani nepomôžem, ani neublížim, len ľudsky vyjadrím to, že si naňho spomínam.

Za zosnulých sa v  Rímskokatolíckej cirkvi laickým vysvetlením modlíme preto, lebo veríme v to, že niektorí zosnulí síce sú spasení (zachránení) pre večný život, avšak vzhľadom na ich pozemský život, v ktorom bolo i čo to zlé, aby mohli vstúpiť do plného spoločenstva s Bohom, musia „dorásť“ do svätosti Boha, teda očistiť sa od vecí, ktoré im bránia byť v blízkosti Boha. To miesto, čas, či skutočnosť očisťovania (rastu v svätosti) nazývame očistec, keď už človek nesmierne túži po jednote s Bohom, lebo ho už pozná (jeho lásku, krásu, dobrotu a pod.) na úplne inej úrovni, avšak ešte sa musia doriešiť tie veci (zlosti, zloby, neodpustenia, závislosti, podvody, krádeže a pod.), ktoré neboli doriešené za života a sú nezlučiteľné s Božou láskou, milosrdenstvom, spravodlivosťou, či dobrotou. Nesmierna túžba po Bohu, ktorú nie je možné akoby realizovať hneď, to je podľa mňa očistný oheň, ktorý niektorí mystici videli a popisovali v dramatických obrazoch utrpenia.

Pre bližšie vysvetlenie bratom a sestrám z kresťanských cirkví, ktoré, buď učenie o očisťovaní nemajú, či to katolícke neuznávajú, uvádzam takú malú logickú úvahu, prečo je modlenie sa aj za zosnulých užitočné. Na tomto svete žijeme v priestore a čase a sme nimi limitovaní. Vieme však, že na druhom svete čas nie je, ale žijeme večnosť. Veď aj Písmo hovorí, že u Boha je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň (2Pt 3,8), teda vyjadruje sa tým, že Boh nie je nijako limitovaný časom, ako sme ním teraz limitovaní my. Ak to je takto, prečo by sme sa s vierou nemohli a nemali príhovorne modliť aj za zosnulých? Vari všemohúci Boh tieto modlitby nevie vypočuť, či ešte za života týchto ľudí, a či v momente ich smrti, hoci mu boli prednesené až neskôr, po smrti týchto ľudí? Podľa mňa vie a aj to robí, lebo jeho oči hľadia na našu vieru v jeho moc a na našu lásku k zosnulým. Sme potom ako priatelia chromého, ktorí ho k Ježišovi doniesli na lôžku a spustili ho pre nedostatok miesta v dome otvorom v streche. Takto aj my už nemohúceho zosnulého modlitbou privádzame k Ježišovi, aby bol zachránený a očistený, osobitne, keď sme si vedomí, že v jeho pozemskom živote boli aj zjavné nedostatky.

Pravdou však ostáva, že je oveľa ľahšie, lepšie a najmä správnejšie dorásť skrz milosť Ježiša Krista do svätosti Boha tu na zemi a do neba sa dostať „prvou triedou“ bez medzipristátia v očistci.

To, či naše modlitby za zosnulých neboli zbytočné, sa báť tiež nemusíme. Ak je už niekto, za koho sme sa modlili v nebi, Boh naše modlitby použije pre iného človeka, ktorý tam ešte nie je. Najväčší záujem na našom večnom živote však má Boh sám. Osobne sa domnievam, že pri ňom vo večnosti skončí každý, kto s ním bude chcieť byť a bude ochotný pustiť sa tých vecí, ktoré do neba majú cestu zahatanú.

Spása zosnulých (ich záchrana/vykúpenie pre večný život) však nie je našim dielom, ale Ježišovým. Je to ovocie jeho bolestného umierania na kríži v poslušnosti Otcovej vôli. Ovocie toho, že Ježiš bol počas mučenia dobitý skoro na smrť, s mnohými otvorenými ranami po bičovaní a ďalších ukrutnostiach, vrátane zranení z pádov počas jeho cesty s ťažkým krížom na popravisko. Ovocie prebodnutia jeho rúk a nôh, pričom mu visiac na kríži gravitácia ťahala telo dole a tieto jeho rany ešte viac otvárala a časom sa už mal aj problém nadýchnuť a dusil sa. Ovocie jeho únavy po prebdenej noci zajatia a vypočúvania, ovocie jeho smädu, hladu, nahoty a výsmechu mnohých okolostojacich. Ovocie jeho pohľadu na utrápenú mamu a pár plačúcich priateľov. Ovocie obrovskej temnoty noci jeho duše, kedy pocítil úplnú opustenosť, zavŕšenú výkrikom, prečo ho Boh, jeho dobrý, všemocný, milujúci a milovaný Otec opustil. Ten Otec, ktorý bol s ním počas celého jeho života na každom kroku a mocne ho viedol a potvrdzoval, že je jeho milované dieťa mnohými prejavmi moci (napr. uzdravenia, vzkriesenia, chodenie po vode a pod.).

Toto Ježiš  vytrpel pre našu spásu, vzkriesenie a večný život. Ježišovo vykupiteľské dielo však malo ešte väčšie následky, a to tie, že skrze neho naše miesto večnosti nie je len raj, ale dokonca nebeský trón:

„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, zo svojej veľkej lásky, ktorou si nás zamiloval, keď sme boli pre svoje priestupky mŕtvi, oživil nás s Kristom — milosťou ste spasení! — spolu s ním nás vzkriesil a spolu s ním nás uviedol na nebeský trón v Kristovi Ježišovi,  aby sa ukázalo v nadchádzajúcich vekoch, aké nesmierne bohatstvo milosti je v jeho dobrote voči nám v Kristovi Ježišovi. Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar.  Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré nám Boh už vopred pripravil.“ (Ef 2, 4-10 SEB).

Toho, kto zvíťazí, posadím so mnou na svoj trón tak, ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho trón.(Zj 3,21 SEB).

Spojac sa s Ježišom, jeho dielom našej spásy (záchrany/vykúpenia), toto je motívom i cieľom nášho modlenia sa za zosnulých a získavania im počas prvých ôsmych novembrových dní osobitných odpustkov, o ktorých sa môžete dozvedieť viac napr. tu.

Cieľ Ježišovho vykupiteľského diela spásy, ako i to, k čomu môžeme ako Cirkev dopomôcť zosnulým, krásne obrazne vystihuje starobylá homília Pánovo zostúpenie do ríše zosnulých z posvätného čítania Liturgie hodín (Breviára) na Veľkú (Bielu) sobotu, ktorej význam absolútne novým spôsobom prenikol do môjho srdca, keď som si tieto slová čítal v čase po smrti môjho otca a dané slová adresované Adamovi som si vztiahol na môjho otca, čo môžete spraviť teraz pri Vašich blízkych zosnulých aj Vy:

„Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem, sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov. Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých.
Isto ide hľadať prvého otca ako stratenú ovcu. Určite chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu.
Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí. Len čo ho zbadal prvý otec Adam, od úžasu sa bil do pŕs a zavolal na všetkých: „Môj Pán so všetkými.“ A Kristus odpovedá Adamovi: „I s duchom tvojím.“ Berie ho za ruku, budí ho a hovorí: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus.
    Rozkazujem ti: Prebuď sa, ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli. Vstaň, dielo mojich rúk! Vstaň, moja podoba, stvorená na môj obraz! Vstaň, vyjdime stadiaľto! Veď ty si vo mne a ja v tebe; sme jedna a nerozdielna prirodzenosť.
Pre teba som sa ja, tvoj Boh, stal tvojím synom. Pre teba som si ja, tvoj Pán, vzal tvoju prirodzenosť sluhu. Pre teba som ja, čo som nad nebesiami, prišiel na zem, ba zostúpil som do podsvetia. Pre teba, človeka, stal som sa človekom, ktorému niet pomoci; moje lôžko je medzi mŕtvymi. Pre teba, čo si odišiel zo záhrady, v záhrade som bol vydaný Židom a v záhrade som bol ukrižovaný.
Pozri na sliny na mojej tvári, ktoré som prijal pre teba, aby som ti vrátil prvotný život. Pozri, ako ma bili po tvári; zniesol som to, aby som obnovil tvoju znetvorenú tvár podľa svojho obrazu.
Pozri sa na môj zbičovaný chrbát, na rany, ktoré som prijal, aby som odstránil bremeno tvojich hriechov, ktoré zaťažovali tvoj chrbát. Pozri na moje ruky, pre teba klincami pevne pribité k drevu, lebo ty si kedysi siahol rukou po strome zla.
Zaspal som na kríži a kopija prenikla do môjho boku, lebo ty si zaspal v raji a z tvojho boku vzišla Eva. Môj bok zahojil ranu tvojho boku. Môj spánok ťa vyvedie zo spánku v ríši smrti. Moja kopija odrazila kopiju namierenú proti tebe.
Vstaň, poďme stadiaľto. Nepriateľ ťa vylákal z rajskej krajiny a ja ti dám miesto už nie v raji, ale na nebeskom tróne. On ti zahatal obrazný strom života, ale ja, ktorý som sám život, spojil som sa s tebou. Ustanovil som cherubov, aby ťa strážili ako sluhovia; teraz urobím, že sa ti budú klaňať, akoby si bol Boh.
    Nebeský trón je prihotovený, nosiči ochotní a prichystaní, svadobná komnata zariadená, jedlá pripravené, večné stánky a príbytky vyzdobené, pokladnice otvorené a nebeské kráľovstvo je od vekov pripravené.

Teraz najčítanejšie

Karol Vojtko

Otec, manžel a muž, milujúci svoju rodinu a krajinu, ktorý chce byť najlepším vyjadrením toho, kým má byť, trochu lepším dnes, ako bol včera, vedomý si toho skadiaľ kam ide a posilňovaný slovom "...lebo, Ty si so mnou.".