Červená kniha, alebo po stopách Jungovej duše

Pôvodne som začal študovať podklady k Jungovej Červenej knihe, vrátane textov v angličtine a v nemčine. Po nejakom čase som si uvedomil, že treba napísať niečo o samotnom Jungovi, zamerať sa pritom na dôležité body, ktoré viedli k definovaniu rôznych pojmov a do toho usmerniť pozadie vzniku Červenej knihy a tak vznikol tento článok…

Život C. G. Junga

Carl Gustav Jung sa narodil v roku 1875 vo Švajčiarsku do rodiny protestantského pastora. Dôraz na štúdium písma a prácu s textom asi netreba moc zdôrazňovať… Už ako dieťa sa oddával aktívnej imaginácií…

Ako dieťa si vyrezal drevenú figurínu, ku ktorej sa opakovane vracal. Mal ju schovanú a prinášal jej „papieriky“ popísané textom a vlastným jazykom. Prinášalo mu to istý pokoj a pocit bezpečia. Spätne tento obrad a rituál priradil k rituálom, ktoré videl u niektorých primitívnych národov. V podstate išlo o amulet.

Knihy a filozofia ho priviedli k medicíne. V rokoch 1895 – 1900 vyštudoval medicínu a stal sa psychiatrom. Jeho dizertačná práca mala názov – O psychológií a patológií takzvaných okultných javov.

Po štúdiu pôsobil ako psychiater na psychiatrickej klinike v Burghölzli, kde začal pracovať s obsahmi nevedomých komplexov. V rozprávaní klientov nachádzal podobnosti s mýtmi. Dospieval k individuálnej imaginácií a k spoločnému (kolektívnemu) nevedomiu. Študoval mytológiu a zaoberal sa snami pacientov. V roku 1902 obhájil doktorád.

Jung stretol Frueda v roku 1907 a spolupracovali spolu do roku 1912. Dôležitý zlom pre neho nastal pri komunikácií s americkou spisovateľkou Frank Millerovou. Jej fantázie ho priviedli k podvedomým tvorivým imagináciám, mytologickým snom a fantáziám. Akoby sa vracal k archaickým prvkom, nie slovám, ale obrazom. Tento kontakt so symbolom ho priviedol k neosobnej vrstve ľudskej duše, ktorú nazval kolektívne nevedomie. A tieto poznatky ho v roku 1912 v štúdií Symboly proměny viedli k označeniu libida za životnú energiu zameranú na cieľ.

Aj rok 1913 možno označiť za zlomový. Po sérií apokalyptických snov a vízií, prestal prednášal na univerzite a vzdal sa aj funkcie prezidenta Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti. Utiahol sa viac do úzadia – venoval sa súkromnej praxi, vytvoril si úzky psychologický klub, ale hlavne, zdokonaľoval techniku pre kontakt s nevedomím. Nadviazal tak na imaginácie z detstva. Učil sa dávať tvár tomu nevedomému a „vynášať“ to do vedomia.

V snahe uchopiť nevedomie hľadal pramene, ako sa k nemu postaviť. Hľadal usmernenie v náboženstvách, vo filozofií, či v metafyzike. Hovoril o rizikách, ak obsah z nevedomia nebude vytiahnutý na svetlo (vedomia). Rezonovali v ňom skúsenosti z vojny…

Vedomie a nevedomie sa k sebe správajú komplementárne (doplňujúco) a kompenzačne. Začal hovoriť o individuálnom, teda osobnom nevedomí.

Jung mal záujem o paranormálne javy. V roku 1919 predniesol v Anglicku prednášku na tému Psychologické základy viery v duchov.

V roku 1922 sa stretol s Richardom Wilhelmom.

Jung s rodinou žil v Küsnachte. Tu po roku 1923 postavil vežu známu ako Bollingenská veža. Je zrkadlom a odrazom objavu stredu ľudskej duše – Self a teda bytostného ja. Vež sa svojím stvárnením stala prejavom osobného rastu k celistvosti a to vďaka práci so snami (v Jungovom prípade).

V tomto období začal so štúdiom alchymistického symbolizmu, obracal sa k starým filozofom ako Paracelsus, Augustín… skúmal heretické (gnostické) hnutia a symbolizmus. Zúčastnil sa hľadania a objavenia gnostických zvitkov. Na pôde religionistického spolku diskutoval s Mirceom Eliadem. S Richardom Wilhelmom pracoval na interpretácií Tajomstva zlatého kvetu – ezoterického textu čínskeho taoizmu a napísal aj príhovor k čínskej knihe premien I-ťing. A všetky tieto zdroje poznania konfrontoval s obsahmi, ktoré mal k dispozícií v osobnej skúsenosti a pri sprevádzaní klientov.

V roku 1925 sa vybral na expedíciu do Východnej Afriky. Túžil skúmať primitívne kmene a spoznať ľudí z izolovaných komunít.

V roku 1935 absolvoval sériu prednášok v Londýne.

V roku 1937 sa vybral do Indie. Blízkosť a možnosť dialógu s hinduizmom, sa odzkadlil na jeho symbolizme a chápaní nevedomia.

V roku 1938 založil Vzdelávací inštitút pre psychoterapiu.

V roku 1939 zomrel Sigmund Freud. Jung mu napísal nekrológ.

Od roku 1943 pôsobil na univerzite v Bazileji. Vracal sa k svojim starším textom a prepracovával ich na podklade novonadobudnutých poznatkov z oblasti religionistiky. Symbolika alchimistických obrazov ho priviedla k dvojici archetypov animus / anima. Persona je maskou. Aktívna imaginácia sa stala nástrojom procesu individualizácie a rozvoja bytostného ja. Dobrým príkladom sa stali mandaly, kde dochádza k rozvoju a k premene človeka v celistvú osobnosť.

V roku 1948 prišlo k založeniu Inštitútu C. G. Junga.

Zomrel v roku 1961.

Jungove bohatstvo

S Jungom sa spája niekoľko kľúčových pojmov.

Pojem archetyp si požičal z antropológie. Definície archetypu sa menili. V podstate ide o symbol a obraz, ktorý máme k dispozícií a ktorý môžeme prijať a nejakým spôsobom ho zrealizovať. Archetypov je veľmi veľa.

Za archetypy možno označiť aj animu a animus – akási mužskosť a ženskosť. Ide o nevedomý protiklad, ktorý si nesieme. Je v tom kus inšpirácie, ale aj cesta k porozumeniu.

Obraz / symbol ktorý odmietneme, sa stane komplexom. A z nevedomia sa bude snažiť dostať do vedomia a bude chcieť byť integrovaný. Ak ho príjmeme, môže nás obohatiť. Ak ho odmietneme, môže nám škodiť. Dokonca môže viesť k štiepeniu nášho ja.

Kolektívne nevedomie je naše spoločné zázemie / múdrosť / skúsenosti, ktoré máme k dispozícií. Z tejto múdrosti čerpáme rôznym spôsobom. Tieň sa najčastejšie spája s tým, čo je potlačené a dané do nevedomia. Hoci tieň sa nespája len s nevedomím.

Persona je užší pojem ako osoba. Nie je to úplne individuum, ale je tu pocit / presvedčenie o individualite a teda jedinečnosti. Človek sa vynára z masy (kolektívu). Persona je menej, ako bytostné ja.

Máme tu proces individualizácie, kedy človek čerpá bohatstvo z kolektívneho nevedomia a rozvíja ho pritom na svoj obraz (stáva sa sám sebou).

S Jungom sa spája aj cenný koncept synchronicity, kedy na prvý pohľad bezprostredne spojené okolnosti a súvislosti, v skutočnosti nie sú prepojené a navzájom sa nepodmieňujú. Pri synchronicite Jung čerpal z knihy Premien (I-ťing). Kým nás „to“ pohýňa pri hľadaní, je to dobré (preverujeme aj menej známe fakty a možné súvislosti). Ak sa to však mení v presvedčenie a nemáme dôkaz, hovoríme o psychóze.

Psychologický typ je u Junga spojený s introverziou a s extroverziou (Freudové terórie vnímal ako extravertné a Adlerové ako introvertné). Psychologických typov je 8, ale v zásade ide o rôzne kombinácie intoverzie a extroverzie. U Junga bola extroverzia v orientácií navonok a introverzia v rezervovanejšom správaní… Máme v sebe kus introverta a aj extroverta. Jeden z nich je však dominantnejší.

Čierna, či Červená?

Vydanie knihy Psychológia nevedomia v roku 1912 viedlo k odlúčeniu medzi Freudom a Jungom. Freud odmietol premýšľať nad Jungovými postrehmi a Jung to vnímal ako hlbokú kritiku. Podobne ako pri rozchode manželov, aj tu sa ich spoloční priatelia rozdelili a Jung zrazu ostal prakticky sám (až na dvoch kolegov). Po Mníchovskom kongrese, kde sa stretla vtedajšia elita, sa Jung ocitol na pokraji psychózy a to ho viedlo k napísaniu sedemzväzkových denníkov, ktoré poznáme ako Červená kniha.

Situácia s Červenou knihou je trochu zložitejšia. Tých sedem denníkov vznikalo hlavne v období 1913 až 1932. A ako celok sú označované ako Čierna kniha. Ako čierne sú označované podľa čiernej obálky (dve sú dokonca skôr hnedé). Jung sa tu snažil o zaznamenie svojich imaginatívnych a vizionárskych skúseností. Týchto sedem denníkov bolo základom pre text Červenej knihy . Väčšina textov Čiernej knihy vznikla pred rokom 1920.

Tých sedem denníkov bolo písaných atramentom, ktorý sa začal odlupovať. Preto si Jung objednal zväzok v červenej koži, do ktorej tých sedem zväzkov prepísal. A pokračoval – pridával aj ďalší obsah. A tak vznikol názov Červená kniha. Do Červenej knihy sa nedostala asi 1/3 obsahu z Čiernej. Červená kniha býva označovaná aj ako Liber Novus.

Práce na Čiernej a neskôr Červenej knihe prebiehali za bežného chodu. Jung normálne fungoval, plnil si všetky povinnosti. A popri tom vytváral záznamy, ktoré neskôr pomáhajú mnohé pochopiť. O tomto diele hovoril ako o najťažšom experimente. Išlo o dobrovoľnú konfrontáciu s nevedomím. Jung zaznamenával svoje obrazy, vízie a fantázie. Zaujímavosťou bolo, že Jung nikdy nenechal zjavenú bytosť odísť bez toho, aby mu nepovedala, prečo sa zjavila. Každý kontakt s nevedomým bol pre neho vzácny a dôležitý.

Práce na Červenej knihe „uviazli“ okolo roku 1930. Tejto „udalosti“ predchádzal kontakt s Tajomstvom zlatého kvetu. Tá kniha ho „zapálila“ pre alchýmiu a tá (téma) ho naplno pohltila.

Východná stopa

Je to taký paradox, ale čo sa stalo a veľa o pozadí, sa dozvedáme na mieste, ktoré bolo prehliadané a pritom je to celkom logické. Je to kniha na ktorej sa Jung podieľal, ale mnohí aj keď ju majú, majú ju skôr do „zbierky“. Tá kniha totiž je tak trochu Jungova, ale hlavne je spojená s východným myslením a to je aj pre Jungových obdivovateľov už „iná“ téma.

Hovorím tu o Tajomstve Zlatého kvetu. Knihe Jungovho kamaráta Richarda Wilhelma, do ktorej Jung napísal úvod, ale aj jednu celú kapitolu o Richardovi Wilhelmovi a tiež zopár kapitol o svojom diele. Práve v nej sa nachádza chýbajúci úlomok…

Tajomstvo zlatého kvetu poslal Richard Wilhelm Jungovi v roku 1928. Jung v úvode píše, že v tom čase ostal stáť na mieste. Ako píše „od roku 1913 som sa zaoberal skúmaním procesu kolektívneho nevedomia a dospel som k výsledkom, ktoré sa mi zdali sporné…“ Boli tak vzdialené tomu, čo bolo vedecky / odborne známe! „Išlo o rozsiahly komplex javov, na ktorý nebolo možné použiť nič z toho, čo bolo známe. Moje výsledky viseli vo vzduchu. Nemal som ich s čím porovnať. Len približné a vzdialené náznaky som nachádzal v dávnych herézach. Ale tie gnózy, ako veľmi boli subjektívne a špekulatívne a ako málo o nich naozaj vieme. Ako málo som sa mohol oprieť o niečo odborné.“ Vtedy v tom okamihu mi pomohol text od Richarda Wilhelma Tajomstvo zlatého kvetu. Tá kniha je alchymistickým traktátom. V stredovekej alchýmií totiž môžeme nájsť spojovací prvok medzi gnózami a procesmi kolektívneho nevedomia…

„Moja práca v oblasti nevedomých procesov ma pred mnohými rokmi priviedla k snahe obzrieť sa po nejakom inom vysvetľujúcom princípe, pretože princíp kauzality (príčinnosti) sa mi zdal nedostatočný k vysvetľeniu podivných javov nevedomej psychiky. Existujú totiž javy, ktoré sa nedajú vztiahnúť k sebe na princípe kauzality (príčinnosti) a musia mať preto inú súvislosť (prepojenie).“ A tak sa zrodila synchronicita.

Občas má niekto chuť obviňovať Junga z okultizmu a z ezoteriky. „Okultizmus v našej dobe prežíva renesanciu. Takmer uhasína svetlo západného ducha… Univerzity prestali pôsobiť ako nositeľky svetla… To čo nám východ ponúka, nám môže pomôcť pri našej práci. Ale tú musíme vykonať my sami. Naša cesta začína európskou realitou a nie cvičením jógy, ktorým si svoju realitu chceme zastrieť. V anonymných masách sa šíri gnostické hnutie. Omyl západného človeka je, že podobne ako študent vo Faustovi, obracia sa chrbtom  k vede a hľadá útechu vo východnom myslení. A pritom opúšťa jedinú istú pôdu, ktorú má. Počas 19 storočia začal duch degenerovať v intelekt. Dochádza k zamieňaniu ducha za intelekt. A pritom duch je vyššie ako intelekt, pretože duch nezahŕňa len intelekt, ale aj cit.“ Jung nebol ezoterik a ani okultista.

Kontakt s Wilhelmovou východnou alchýmou dalo Jungovi impulz k zaoberaniu sa západnou alchýmiou. Nachádzal tu podobné mechanizmy. Neskôr sa o toto bohatstvo podelil v diele Psychológia a alchýmia z roku 1944. V roku 1954 Jung popísal alchýmiu ako skorý a nevedomý popis psychických štruktúr v terminológií materiálnych premien. Ako protopsychlógiu, ktorá môže byť nápomocná pre pochopenie neurotických a psychotických procesov. Hovorí tu o spojení protikladov. Alchimisti vlastne hľadali v kolektívnom nevedomí látku. A používali k tomu aktívnu imagináciu…

Vedomie v Tajomstve zlatého kvetu

V Tajomstve zlatého kvetu nachádzame niektoré zaujímavé upresnenia k niektorým pojmom.

Moje lekárske skúsenosti (práca psychiatra) mi ukázali, že ma moja technika priviedla na tajnú cestu, o ktorú sa usilovali mnohí myslitelia / duchovia východu. Existencia kolektívneho nevedomia je psychickým prejavom totožnosti štruktúry mozgu. Napriek rozdielom. To vysvetľuje analógiu a identitu mytických motívov a symbolov (naprieč kultúrami). Vyššie a širšie vedomie vzniká vďaka obohateniu inými ideami, tiahne k autonómií a k vzbure proti starým bohom, ktorí nie sú ničím iným, ako nevedomými vzormi.

Čím viac vedomie silnie, tým viac nevedomie je utláčané a potláčané do úzadia. Vedomie získava slobodu. Oslobodzuje sa aj od inštinktov. Vystavuje sa však riziku pýchy. Ak je príliš kladený dôraz na vedomie a nevedomie je hodené cez palubu, dochádza k zrúteniu.

K stretu môže a má prísť. Treba však hľadať cestu, ako existovať medzi protikladmi. Jung hovorí o zjednotení protikladov. Kruh. Mandala. Bytostné ja. Cesta k celistvosti. Integrácia nevedomia do vedomia. Vedomie sa môže rozplynúť v nevedomí. Ochranu mu preto poskytuje proces integrácie, bytostné ja, celistvosť, ktorá je spojená s kruhom (mandalou).

Blud Jung označuje ako posadnutosť nevedomým obsahom, ktorý nie je asimilovaný do vedomia. Vedomie popiera nevedomie a nevedomie preto nemôže byť integrované. Úzke (zúžené) vedomie – čo je vlastne tiež pýcha, je najkratšou cestou na psychiatriu…

Kniha ako cesta k Jungovi (do duše)

Červená kniha ostala nedokončená. Prakticky 30 rokov sa jej Jung nedotkol. Po tých 30 rokoch napísal len dodatok – úvod „povrchnému pozorovateľovi to bude pripadať ako šialenstvo“. A mohlo sa ním stať, ak by Jung nebol schopný spracovať to obrovské kvantum informácií a skĺbiť ich so svojími odbornými poznatkami. „Vždy som vedel, že tieto skúsenosti obsahujú niečo vzácne a pochopil som, že nie je nič lepšie, než ich zaznamenať do vzácnej knihy a namaľovať predstavy“. Buď išlo o predstavy ktoré si pamätal, alebo ktoré sa podarilo znovu „oživiť“.

Kniha obsahuje popis putovania mystickou krajinou, je tu prítomný boj s príšerami, stretnutie s Bohom, ale aj s diablom. A veľa iných okamihov a zážitkov. Zvládnutie toho všetkého viedlo k záchrane (jeho) duše.

Jung knihu písal pomocou kaligrafického pera. Text je napísaný v nemčine a obsahuje latinské citáty z Vulgáty, ale aj niekoľko slov, nápisov a mien v gréčtine, v latinčine a v angličtine.

Denník a záznamy o experimentoch…

Ešte sa vrátim na začiatok. V roku 1913 bol Jung intenzívne konfrontovaní s bezvedomím. Videl vízie a počul hlasy. Obával sa, že je na pokraji psychózy a schozofrénie. Považoval to za cennú skúsenosť. Preto s týmto materiálom pracoval a aktívne sa oň snažil (aktívna imaginácia, predstavivosť). A všetko si to zaznamenával. Tieto texty a poznámky označoval za jednotný integrálny celok. Neustále s nimi pracoval, dopĺňal ich a prerábal. Súčasťou textu boli aj maľby. Samotný Jung nezanechal žiadne pokyny, ako s knihou naložiť.

Sonu Shamdasani profesor histórie medicíny sa tri roky snažil presvedčiť Jungových potomkov, aby dovolili uverejniť tieto zápisky. A nakoniec sa mu to podarilo. The New York Times o Červenej knihe napísal, že je „bombastická, baroková“… „a spája sa s mystickou realitou…“ A Rubinovo múzeum ju uviedlo slovami: že „kniha pokrýva obdobie, kedy Jung rozvinul svoje hlavné teórie, vrátane archetypov, nevedomia a procesu individualizácie. Kniha je tak cenným náhľadom do pozadia toho celého…“

A čo na Jungovu knihu hovorí samotný Son Shamdasani? „Po odbornej stránke je kľúčom k celému Jungovmu dielu a učeniu. Kniha poskytuje obraz toho, ako Jung prepojil svoje fantázie s vedeckým bádaním a pokúsil sa formulovať psychológiu ako vedu.“ Robil tu pokusy / experiment, snažil sa overovať (verifikovať). „Len na tomto základe sa môžu životopisci snažiť napísať jeho životopis…“

Červená kniha bola počas Jungovho života bežne dostupná. Bola v jeho kancelárií. Ale málokomu dovolil do nej nahliadnúť. Po Jungovej smrti jeho potomkovia rozhodli o jej uložení do trezoru banky. A tak až po roku 2000 bola kniha sprístupnená verejnosti a odborníkom. A stala sa cenným úlomkom v bohatstve nejedného psychológa, psychiatra, či terapeuta – jednoducho milovníka a liečiteľa duše (psyché).

Tomáš Hupka

Carl Gustav Jung bol všetkým možným. Ale hlavne uznávaným profesorom a tvorcom samostatnej „vetvy“ / smeru v psychoterapií. Dodnes na neho s úctou spomínajú aj odborníci z iných vedných disciplín, pretože často viedol dialóg s inými vedami a hľadal v nich inšpiráciu. O jeho živote sme si povedali vyššie. A ústrednou témou bola jeho Červená kniha.

Zdroj fotografie:

www. stottilien. com