23 rokov politickej ignorácie trans* ľudí – zdravotná „starostlivosť“

Kým sa začnem venovať zdravotnej starostlivosti trans* ľudí, dovoľte mi, aby som uviedla na pravú mieru resp. vysvetlila, moje vyjadrenie z prvého blogu, kde som hovorila o tom, že sa v prípade tehotenstva, ku každému prípadu pristupuje individuálne. V žiadnom prípade som nechcela týmto vyvolať dojem, že pri prístupe k tehotným ženám nedochádza k zlyhaniam lekárov, niekedy, až s fatálnymi následkami, alebo, že táto oblasť nepotrebuje odstránenie vážnych nedostatkov. Preto mi dovoľte sa ospravedlniť tým, ktorí mali pocit, zľahčovania situácie zdravotnej starostlivosti o tehotné ženy.

Poukazovala som však na to, že niektorí lekári často zastrašujú trans* komunitu výrokmi, že, ak transsexualita bude vyňatá z klasifikácie chorôb, nebude nám preplácaná žiadna zdravotná starostlivosť. Preto som to prirovnala práve k tehotenstvu. Lebo aj to potrebuje zdravotnú starostlivosť avšak nie je považované za poruchu, či chorobu… Napriek tomu priznávam, že, i keď naďalej trvám na časti svojho vyjadrenia, neboli tie slová najšťastnejšie zvolené.

Zdravotná starostlivosť o trans* ľudí, je témou tohto blogu, kde sa vám pokúsim priblížiť nedostatky. Sama mám s touto starostlivosťou skúsenosti, no diametrálne odlišné, ako väčšina transrodových ľudí u nás. Ťažko povedať, so 100 percentnou istotou prečo, ale myslím, že práve preto, lebo vizážou zapadám do bináreho delenia sveta, ktorý je tak blízky celej našej spoločnosti, pretože som okrem svojej transrodovosti, nemala iný problém, pretože sa za svoju transrodovosť viem postaviť, pretože o tom nemám problém hovoriť. A možno len preto, lebo bola moja sexuologička ochotná. Keďže, na jednom príklade, nemožno objektivizovať všeobecnú situáciu, budem hovoriť nie o vlastných, ale o všeobecne prijímaných postupoch. Zdravotná starostlivosť je bez akýchkoľvek pravidiel a správnych postupov. Umožňuje lekárom, z pozície moci, uplatňovať na trans* ľuďoch svoje vlastné predstavy o tom, ako majú „vyzerať“, ako majú žiť, ako majú viesť svoj život. Ak sa tieto predstavy lekárov nezhodujú s predstavami trans* ľudí, tí im kvalitu ich životov nepomáhajú zlepšovať, ale naopak zhoršujú ho. Nielenže im zabraňujú žiť ich vlastné životy, ale nútia ich podstupovať procesy a zákroky, ktoré im znemožnia mať vlastné potomstvo, prípadne vystavujú trans* ľudí riziku, o deti prísť v nútenom rozvode. Každý trans* človek, vníma svoju tranzíciu inak, každý vníma seba samého inak. Preto by som rada videla právnu úpravu, ktorá by vzala lekárom túto moc, ktorú nezákonne uplatňujú nad životmi trans* ľudí.

Chcete dôkaz o nezákonnom postupe, keď od ľudí vyžadujú operatívne zákroky znemožňujúce napríklad plodnosť? Zákon o rodnom čísle č. 301/1995 Z.z. paragraf 8, odsek 2, písmeno b, hovorí “Ministerstvo vykoná na požiadanie zmenu rodného čísla na základe lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby”.

Ušetrím vám prácu. Chcete nájsť, čo má obsahovať lekársky posudok o zmene pohlavia osoby, prípadne definíciu „zmeny pohlavia“ v právnej úprave? Nenájdete. Je to výsostne na ošetrujúcom lekárovi, čo považuje za zmenu pohlavia, no nikde sa explicitne neuvádza, že občan/občianka, musí podstúpiť operatívny zákrok. Čo z toho vyplýva? Jediné: ak lekár v súčasnosti podmieňuje vydanie posudku o „zmene pohlavia“, operatívnym zásahom, ktorý znemožní plodnosť človeka a samotný pacient ho podstúpiť nechce, dopúšťa sa tak nezákonného postupu. A čo na to kompetentní? Ministerstvo zdravotníctva, ako aj ministerstvo vnútra, akceptujú a niekedy, aj priamo vyžadujú, túto zaužívanú prax lekárov. Ja sama som zákrok podstúpila, s tým rozdielom, že som ho podstúpiť chcela. To však neznamená, že budem zatvárať oči pred zaužívanou a nezákonnou praxou lekárov.

V súčasnosti v zdravotnej starostlivosti ostro kritizujem:

1. Neinformovanosť zdravotníckeho personálu o trans* téme,
2. Neprofesionálny prístup,
3. Neodbornosť,
4. Nedostatok kompetentých lekárov,
5. ODMIETANIE transrodových pacientov,
6. Bezprecedentné, nezákonné a ľudskej dôstojnosti odporujúce, nútené operatívne zásahy do tiel trans* ľudí.

Žiaľ, všetky tieto kritizované body plynú a sú dôsledkom nevzdelanosti odborných lekárov, ktorí podliehajú mýtom a falošným predstavám o trans ľuďoch, používajú zastaralé štandardy zdravotnej starostlivosti a celé to ukončuje štát, ktorý si neplní svoje ľudskoprávne záväzky.

Okrem týchto bodov sa však vrátim na začiatok. Spomínala som, že niektorí lekári zastrašujú trans* komunitu tvrdením, že ak transsexualita nebude viac „diagnózou“ nebudú mať nárok na hradenie transšpecifickej zdravotnej starostlivosti. No poďme sa pozrieť, ako ju majú hradenú dnes. Návšteva sexuológa je spoplatnená, či už jednorázovým „vstupným“, pohybujúcim sa okolo 70,-€, alebo poplatkom pri každej návšteve, ktorý je na úrovni cca 5,-€. Sexuológ, prípadne teda psychiater odporučí ďalšie vyšetrenia. Endokrinológ, psychológ, genetické vyšetrenie, či iné odborné a „potrebné“ vyšetrenia. Endokrinológia si vypýta od 60,-€, psychológ za sedenie a posudok 30,-€, atď. Ak by som pokračovala dostaneme sa na pekné čísla. Pýtate sa prečo som použila v slove potrebné, úvodzovky? No, lebo potrebné z nich, je len endokrinologické (ak teda klient chce nastúpiť na hormonálnu terapiu). Som trans žena, no nikdy som nemusela podstúpiť žiadne psychodiagnostické vyšetrenie, neabsolvovala som genetické vyšetrenie a u endokrinologičky som bola jediný raz v živote (na hormonálnej liečbe som rok). Píšem to preto, lebo je pre mňa nepochopiteľné, čo všetko musia iní trans* ľudia podstupovať, aby lekár uznal niečiu rodovú identitu a preto, lebo sama som príkladom toho, že tieto vyšetrenia nie sú potrebné paušálne, pre všetkých trans* ľudí. No všetko niečo stojí. Trans* ľudia bohužiaľ za všetky tieto vyšetrenia platia. Možno nemusia, ale nájsť na Slovensku všetkých týchto odborných lekárov, ktorí by boli bezplatní je nemožné. Tak, kde tu je plne hradená zdravotná starostlivosť? Pre objektívnosť treba povedať, že operačný zákrok, ktorý som podstúpila, mi hradila poisťovňa a tiež, teda opakujem, že ja som nemusela podstúpiť žiadne zo spomínaných vyšetrení. Avšak z praxe viem, že drvivá väčšina trans* ľudí tieto vyšetrenia podstúpiť musí, pretože to od nich vyžaduje ich sexuológ prípadne psychiater a hradia si tieto návštevy z vlastného vrecka. Vyjadrovať sa k extrémom, kedy výsledky z niektorého vyšetrenia, ani trans* človek nedostane radšej nebudem. Toto je skutočná, reálna situácia na Slovensku!

Kladiem si teda otázku, či politici na Slovensku vnímajú, aj tento problém v zdravotníctve. Nie. Nevnímajú, neriešia ho, nemajú ani len potuchy o tom, ako sa cítia trans* ľudia pri návštevách lekárov. Nebaví ma dookola počúvať o tom, kto vyhrabe viac špiny na toho druhého. Prepáčte, ale kde je tu v tomto občan/občianka tohto štátu, ktorá sa identifikuje, ako trans* osoba?! Koľko krát sa od samostatnosti našej krajiny, riešili problémy nás transrodových ľudí, ktorí sme súčasťou tejto mladej republiky? Za 23 rokov, okrem pána Martina Poliačika, ktorý podal návrh na zmenu zákona, aby bolo trans* ľuďom umožnené zmeniť si dokumenty o vzdelaní, som nikdy nepočula o tom, aby sa niektorý z politikov o nás zaujímal! Ani jeden jediný raz som od našich politikov nepočula jediné slovo o tom, ako zlepšiť túto alarmujúcu situáciu. Uvedomuje si vôbec na Slovensku niektorý z našich politikov, že lekári sú často dôvodom psychických problémov transrodových ľudí? Uvedomuje si niektorý z nich, že lekári na Slovensku majú nad trans* ľuďmi neoprávnenú moc, ktorú im štát toleruje? Pýtam sa zodpovedných do kedy ešte? Do kedy budú trans* ľudia šikanovaní len preto, lebo sú trans*? Šikanovaní, odmietaní, nie len neznalou majoritou, ale „odborníkmi“ s vysokoškolskými titulmi. Kto im dáva právo na to, aby rozhodli kto je muž, kto je žena, ako sa má cítiť muž, ako sa má cítiť žena, či je možné, alebo nemožné byť, alebo nebyť súčasťou binárneho delenia… Ak by som sa vo voľbách mala rozhodovať, len podľa toho, v akom stave je zdravotná starostlivosť o nás a pozrela sa na to, kto to zo súčasných politikov chce riešiť, volieb by som sa ani nezúčastnila. A to by som odporučila aj ostatným. Našťastie viem, že nevoliť nie je cesta. V tejto otázke, by však prepadli všetky, v súčasnosti kandidujúce strany, s výslednou známkou 5. Je mi ľúto tejto situácie, je mi ľúto, že doposiaľ sa tomuto arogantnému postoju lekárov nikto z politikov nepostavil. Je mi však jasná jedna jediná vec. Poukazovať na tieto praktiky lekárov musíme My. Nikto iný, len my, transrodoví ľudia vieme, čo nás trápi, len my môžme vyvinúť tlak na to, aby sa začali diať zmeny. Hovorme a nebojme sa poukazovať na hrubé prešľapy tých, ktorí sa tvária, že oni sú tí, ktorí tomu rozumejú. Hádam, keď nás takých bude viac, začnú si aj politici uvedomovať, túto v skutku hrôzostrašnú situáciu v zdravotnej starostlivosti o trans* ľudí a raz si budeme môcť povedať, nevolím menšie zlo, volím správnych ľudí.