Pre mňa, ak sa zamyslím, je kľúčové posolstvo rozprávok, teda tých našich, asi to, čo vykonáva – funkcia – sluha. Ide hrdina, nesie živú vodu, potom príde noc, a tu človek resentimentu, spraví zvrat v príbehu, nik nevie, ze účinkoval, bolo to tajné a ukáže sa to až v rámci súdu, vo výsledku, či voda lieči kráľa, či zabíja rýchlejšie, účinnejšie (ako dnešné zbrane, čím účinnejšia, tým žiadanejšia a drahšia – ako tovar, ktorý sa na trhu ponúka… obchod, kapitalizmus, ponuka- dopyt). Sluha vodu vymení, podvratný živel zapôsobí. Konal človek slobodný? Ako sa rozhodoval? Ako sa rozhodujeme dnes? Hoc v práci? Sme slobodní? Alebo sa vzdávame práv, či akceptujeme tú „malosť“, berieme ju skôr ako prirodzenú, niečo, čo nám tvorí naše peklo, ako jed, ktorý otravuje pracovnú atmosféru, možnosť tvoriť nejaké dielo? Možno dobro v obci?Určitá malosť, poslušnosť, závisť a komplex. A či sa niečo na Slovensku transformuje či nie, školstvo vychováva do určitej miery ľudí poslušných, konzumentov príbehov „hrdinov“, ktorých vyrobia média…či ich vodcovia…lebo rozhodne, divák nie je ten, ktorý je pre nich partner, skôr číslo, v rámci marketingu, sledovanosť…smutné, ako vnímame naše rozprávky…archetypy…

Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. (Citát z Biblie, ktorý som náhodou našiel v rámci vyhľadávania slova „sluha“ na internete)

Nezvykne to robiť, nezvyknem sledovať to, čo tu píše niekto iný. A nezvyknem dokonca ani sledovať, akú čítanosť ma ten či onen môj text. Ale dnes som sa trochu začítal do textu blogera, ktorý tvrdí niečo o stave demokracie. Popisuje tam teda to, čo sa tu zvykne, to, čo je trendové, čo je „in“.

Sú tu fotky extrémistov, fašistov, sú tu „užitoční idioti“ z celej EÚ, ktorí sa stretli s Putinom, a teda plnia jeho agendu…Je tu stav demokracie na Slovensku, kde neviem čo…nečítal som to celé. Skôr len pár viet, tvrdení…

A teda logicky, je možné, že ak ukážem na dvoch extrémnych fašistov, ktorí sa vydávajú za demokratov, že množina fašistov, iného charakteru, s inými cieľmi, ale s podobným správaním, je vyššia? Alebo platí, ak ukážem na niekoho prstom, že nie je už nik nikde podobný? Ak zasvietim lampou na niekoho, že i inde v okolí môže byť v tej tme (či v šere) niekto podobný? Je možné, že sa občas stane i to, že zlodej kričí“ „Chyťte zlodeja!“? (Teda ukazuje zlodej iným zlodeja, aby chytili toho druhého?).

Je teda možné i to, čo akoby medzi riadkami sa ukazuje v knihe Spin diktátori, ktorú priebežne čítam od leta, že motívy a ciele v rôznych spoločnostiach, ktorým sa autori venujú s tým, že vnímajú diktátora a jeho snahy, nie sú ovplyvňované len ním, ale pôsobí tu na formovaný život, príbeh ľudí v čase i prostredie, výchova, tradícia, etika, motívy potrieb, riziká ziskov a strát…že ak sa dostane k moci kritik diktátora, nepríde k opačnému konaniu, že je možné a veľmi pravdepodobné to, že jablko nepadlo ďaleko od stromu, že nie je tam niekto, kto je v rámci evolúcie niekto úplne nový, že sa to vyvíja postupne. A je tiež možné, že nie všetci ľudia v danej diktatúre sú proti diktatúre, že je tam niekto, kot diktátora obdivuje, má ho v láske, že urobí i „nadprácu“, že sluhovi nik nemusí rozkázať, aby vymenil živú vodu, ale ak mu raz ukážu, ak osa vymení malá fľaštička niekde v ponurej noci, že v snahe ukázať oddanosť, vymení vodu hoc v celej priehrade, v jazere, v studni…iniciatívne…teda, trochu logiky do života som sa snažil dať, že je viac možností. Ak nie je slušná spoločnosť, ak je tu spoločnosť „sluhov“, komformistov, oportunistov, „demokratov“. „slušných ľudí“ (ktorí sa tvária byť slušnými, keď im správny vodca povie, keď ich pošle s vlajkami a s odznačikmi so správnym heslom v kampani na námestie, ako potravu pre kamery a večerné tv spoty, lebo informácia je dnes zbraň…ktorí sa tvária ako slušní, ale nie sú iní ako je ostatná – rovnakou školou, režimom, tradíciou vychovaná spoločnosť…(napríklad pôsobí u nás fakt existencie režimu s názvom: normalizácia, ktorý pokrivil veľa prirodzeného, ľudského…). A teda, veľa toho, čo sa pripisuje tzv. spin diktátorom v danej knihe by sa podľa mňa dalo pripísať i tým, ktorí u nás pôsobili posledné tri – štyri roky. Forma strašenia verejnosti, ovládanie manipuláciami, šírenie propagandy a „vedy“ s tvárami „odborníkov“ (biele plášte vo funkcii čiernej kňazskej róby – viera ako viera (viera vo vedu a techniku, ktorá nahradila vieru v niečo, čo nás prevyšuje v zmysle „vertikálnych vzťahov“…(nihilizmus…)). Teda je možno, že to, čo sa považuje za extrém,kde sa ukazuje množina členov strany ĽSNS a jej pár najhlavnejších predstaviteľov, je oveľa bohatšia a má viac „biodiverzity“. odtieňov resentimentu, či „slušnosti“- Budem tvrdiť, ako hypotéza, že i v nacizme prvej tretiny XX. storočia v Nemecku veľká časť občanov si o sebe myslela, že sú slušní, že nie sú sluhovia, že sú slobodní a že im právom patrí možnosť súdiť iných, hoc i vo vojne -asi pre nich spravodlivej (za ich životný priestor, ktorý im prámom patrí) – zabíjať…ako v narkóze, v nejakej sugescií, v okultizme režimu, zhora dole, ktorý vplývam na svoje „stádo“. A ako to bolo nedávno u nás? Neboli sme ako v nejakej „narkóze“? Nebola tu sugescia, strach, dobro, zlo, svetlo a tma? Jednoduché tvrdenia a snaha ukázať na ohrozenie, dehumanizácia, snaha „piť i mŕtvu vodu“, dať legitimnosť vojne, smrti…zbaviť sa vody živej?

Každú živú vodu – jazyk – možno pár špinkami znehodnotiť (ako pekne formuluje myšlienky, obrazy, hoc v knihe Kazateľ múdrosť vekov…). Ak si to necháme vziať, ak stratíme schopnosť rozlišovať (ak budeme teda na úrovni bláznov (ako sa v jednej definícií blázon definuje – že stratil schopnosť rozlišovať), cesta do zabudnutia môže byť rýchla… Jednoducho, zákony si ľudia vždy spísali v tej najvyššej možnej miere toho, čo boli schopní, ako sa dokázali zjednotiť na ich potrebe, aby ich chránili, pomáhali im prežiť, riešiť spory, aby dávali možnosti a predpoklad spolupráce… A ak si niekto, kto možno ani nevedel ako, sa dostal k moci, bez ohľadu na schopnosti, vzdelanie, výchovu, ak si taký povie: JA si myslím, že tento je vinný, patrí do basy, a zákon mi v tom nebude brániť.“ Alebo: „JA som presvedčená, že títo patria do basy, že to musíme dokončiť, očistiť spoločnosť. Že statoční vyšetrovatelia, som o tom presvedčená, na nich niečo nájdu…“ Tak presne to, že nejaké „JA“, to majú presvedčenia uvádzané ako príklad spoločné, sú uprednostnené nad „My“ (My, ktorí sme sa dohodli…na zákone, ktorému tým dávame všeobecnú platnosť (v ČR to majú pomenované pekným slovom: „obecnú“ )). A druhá vec, ktorá je šokujúca, lebo toto prvé tu podľa mňa nikdy za môjho života v takej miere nebolo, to je jednoducho škandál, tu by sa mali skutočne slušní ľudia ozvať, ak nie sú sluhovia – neslobodní…

A druhá vec, demokracia – voľby. Boli voľby, rozhodli ľudia? Je rozdiel, keď tvrdí niečo niekto, kto má dôveru 2%, alebo hoc 5,6%?

Teda, že má skôr nedôveru a to možno vďaka skúsenosti s jeho činnosťou za posledné roky…

Alebo ak tu je dohoda spoločnosti na „partičke“ tých, ktorým veria v pomere napríklad 40%?

Veď už nebláznime…

Ak to bude potom, teoreticky, hypoteticky, ak sa naplní konšpirácia aktérov, že vyhrá povedzme to PS, a budú mať tiež 40% a niekto, kto bude mať v tom čase pod vplyvom médiá, novinárov – sluhov, bude stále v TV s podporou voličov 5% či 2% a bude žiadať, aby odišli, lebo on si myslí: „…že to nie je dobré“, „..že to je zlé pre budúcnosť“. Tak to je také infantilné, že to netreba asi ani komentovať.

Alebo by to potom bolo tak, ako za Hitlera, že ak sa legitímne dostane k moci, väčšinou, potom prestane každá kritika, že sa umlčí každý – zlý – s voličskou základňou 2% či 5%, že pluralita, rôznorodosť názorov, ciest, ktorá spoločnosť obohacuje, ktorá ju robí silnou, sa zruší.Anomália, zas bude mať snahu ovládnuť život? Zase raz? Ďalšia totalita? Ďalší extrém? Že to tu niekto s tými „čižmami moci“ poriadne podupe…?

Lebo pôsobí  v dostatočnej miere „faktor sluhov“… Bez tvaru, tváre, bez obsahu, nemé tváre, povrchné, trendové…moderné a módne…davy, ktoré tvorí masmediálny faktor, moc…Každá palica má dva konce a ak je jedna vec extrém, na druhej strane je zákonite druhá forma extrému. Ak sa popíše jeden druh, je normálne, ak to nie je extrém, ale „stred“, že sa popíše verejnosti, obci, i druhý – opačný – extrém…ľavicový, neomarxistický…

Ak to je ten rozhodujúci jazýček na váhach, kto je ten, kto to môže zmeniť, svojou „drobnou“ každodennou  prácou? Učiteľ. Človek, ku ktorému na začiatku školskej dochádzky vzhliada tisíce očí malých detí…a po pár rokoch sa spýtajme, čo sa stalo s ich hrdo vztýčenou hlavou s nádejou v očiach, s tou iskrou…kde sa stala chyba…

Kto vlastne čítal dielo J.A. Komenského? Kto z inštitútu s názvom, ktorý nesie jeho menu, či z univerzity, ktorá ma tiež jeho meno, pozná jeho dielo? Učitelia? Študenti? No ak si dobre pamätám, žiadna podmienka pre môj postup z ročníka do ročníka, či k štátniciam tu v tomto ohľade u mňa nebola…

Kto nás teda v práci učí umenie, ako zvládať život? Kto nám dáva príklad ľudskosti? Kto učí techniky toho, ako znižovať pocit záťaže, stresu, posttraumatického syndrómu? Je to škola, je to televízia, politické spravodajstvo, diskusia, tlačovky? Kto vplýva na zdravie a prežívanie našej spoločnosti? „Kto učil lidi zlobu dýchat, kto na vojáky chtěl si hrát?“ Brontosauři…

„A to všechno proto jen že pár pánů chce mít
den bohatší králů přes všechna slova co z nich
jdou hrabou pro kuličku svou jen pro tu svou

Možná jen se mi to zdá a po těžký noci přijde
přijde hezký ráno jaký bude nevím sám
taky jsem si zvyk na všechno kolem nás“

Nebuďme prosím vždy len „sluhovia“. Majme tvár, slobodu…dajme slovám i činom, dielu váhu, povedzme na cenné, že je to cenné. A dajme šancu vede, jej procesom, poznaniu, že sa vyvíja, že nie je dogma, ktorá má byť pre nás zlaté tela, ku ktorému, ak sa modlíme,  máme stratiť všetko, o z nás robí ľudí… Tvoj poklad je tam, kde je tvoje srdce…píše sa tiež v tej Biblií…Kam dávame pozornosť? Myslíme na svojho „vodcu“, chlebodárcu“, tyrana v práci, či na tých, pre ktorých máme byť vzor, …vzor hrdinu, dlane, kosti…dub/vzdor?

Brontosauři: Na kameni kámen – text piesne, videoklip, mp3 | Hudba.sk

A na záver, pre tých, ktorí sa neboja mať niekde podpis, kto sa nebojí verejne prejaviť názor: